BYLNICE – Ešte sme sa ani poriadne nespamätali zo sobotnej akcie a už sme boli na ďalšej nostalgickej jazde. No zatiaľ čo výletné jazdy do Radošiny aspoň na jeden deň v roku oživili jednu z nepoužívaných tratí, na ktorej je od roku 2003 pravidelná osobná doprava zastavená, v prípade vlárskej dráhy išlo o spomienkovú jazdu na počesť 90. výročia prejazdu vlaku s Tomášom Garrigue Masarykom. Škoda len, že medzi Horným Srním a Vlárskym priesmykom, respektíve Vlárskym priesmykom a Bylnicami premáva už iba jeden pár osobných vlakov v piatok a v nedeľu s výnimkou školských prázdnin.
Poďme ale pekne po poriadku. Celá akcia sa pre našu redakciu začala už v hlavnom meste, kde sme nastúpili do pravidelného vlaku vyššej kategórie s povinným prestupom na osobný vlak v Trenčíne. No keďže sme boli po predošlom dni ešte poriadne unavení a najradšej by sme ešte ležali v pohodlnej posteli, dali sme si niečo pod zub a oddali sa zaslúženému odpočinku bez zbytočných slov spolucestujúcich.
Po príjazde do Trenčianskej Teplej sme si zo staničného automatu dali kávu na prebratie a potom rýchlo na druhé nástupište, kde nás už netrpezlivo čakal historický motorový vozeň M 131.1443 s prívesným vozňom Blm 25-09 317, ktorý je pod opaterou Spoločnosti Považskej dráhy Žilina. No hoci nedeľná akcia nebola zo strany dopravcu vôbec propagovaná, pristavená súprava sa predsa len začala zapĺňať cestujúcimi. Nechýbal medzi nimi ani „zapisovateľ“ s dobovým cestovným poriadkom, zošitom a perom v ruke zúčastňujúci sa takmer na každom železničnom podujatí. Medzi účastníkmi však boli aj rodiny s deťmi, ktoré sa rozhodli stráviť nádherný slnečný deň v slovensko-českom pohraničí.
Pätnásť minút po ôsmej hodine sme sa pomaly pohli zo stanice. Minuli sme areál rušňového depa a náš neobyčajný výlet sa mohol začať. Ani sme sa nenazdali a pred nami sa objavila nádherná scenéria vlárskej dráhy s malebnou prírodou, pestrofarebnými domčekmi a cyklotrasou lemujúcou Biele Karpaty. Nuž čo vám budeme hovoriť. Cykloturisti, turisti i fotografi si tu rozhodne prídu na svoje. Škoda len, že stanice Nemšová, Horné Srnie, Vlársky priesmyk a Svatý Štěpán sme prešli bez zastavenia. Určite by k nám pristúpili ďalší výletníci.
Ani sme sa nenazdali a pomaly sme vchádzali do stanice Bylnice, odkiaľ „ďalej do vnútrozemia“ premávajú pravidelné vlaky Českých dráh. Zatiaľ čo do historickej súpravy pristupovala početná skupina cestujúcich a fotografi si robili viacero dokumentačných záberov, jeden z organizátorov pripevnil na vlak plechovú tabuľu s trasami spomienkovej jazdy. Bolo by to úplne dokonalé, keby na nej nechýbal úsek Trenčianska Teplá – Bylnice a späť. Čo už. Aj majster tesár sa niekedy utne.
Štvrťhodina ubehla ako voda a my sme pokračovali v jazde za ďalšími zážitkami. Tatrovácky motoráčik sa zaplnil do posledného voľného miesta na sedenie, takže mnoho ľudí muselo dokonca aj stáť. Komu sa ale pošťastilo sedieť pri okne, mohol na mobil, tablet, či fotoaparát zaznamenávať okolitú prírodu. „Pán kolega, nejako sa nám zotmelo. To už je vari noc?“ „Nie, nie. To sme sa iba na pár minút ocitli v tuneli.“ Cestou sme míňali viaceré stanice a zastávky, ktoré sme vo väčšine prípadov prechádzali bez zastavenia a nikto z nás nemal tušenie, či na nich bude umožnený nástup a výstup cestujúcich. Zverejnený cestovný poriadok totiž takéto informácie neobsahoval. No hoci sa vo vlaku cestovalo za dobrovoľné cestovné, v prípade záujmu ho nebolo komu odovzdať. Škoda, možno by sme potom od organizátora dostali aj nejaký pamätný cestovný lístok.
O dvadsať minút neskôr sme už prichádzali do Valašských Klobúkov nachádzajúcich sa v údolí rieky Klobúčiky na pomedzí Bielych Karpát a Vizovických vrhov. V tomto zaujímavom meste Zlínskeho kraja s rozlohou 26,95 km² sa nachádza viacero zaujímavých pamätihodností, ktoré rozhodne stoja za vašu návštevu. Spomenúť môžeme napríklad Kostol Povýšenia svätého Kríža s gotickým jadrom z 13. storočia, renesančnou vežou a barokovým interiérom a budovu Starej radnice, v ktorej dnes sídli mestské múzeum približujúce tamojšiu históriu a zvyky, ako aj tradície súkenníctva, plátenníctva a farbiarstva. Na svoje si tu prídu aj milovníci prírody, ktorí si môžu spraviť cykloturistické a turistické výlety do Bielych Karpát. Viacero cestujúcich preto z nášho vlaku vystúpilo a vybralo sa na individuálnu prehliadku tohto mesta. No len čo sa Hurvínek presunul na opačný koniec historickej súpravy, rázom sa zaplnil ďalšími záujemcami o zážitkovú jazdu vlakom. Železničná nostalgia má totiž vždy svoje čaro – či je leto a či zima.
Po návrate do Bylníc sme sa vybrali do malej čakárne v staničnej budove, v ktorej sa nachádzali informačné panely približujúce históriu tamojšej železnice. Pred jej vstupom boli na malom stolíku položené dobové pohľadnice a pokladnička na dobrovoľný príspevok. O kúsok ďalej sa nachádzal aj stánok so suvenírmi v podobe tričiek, magnetiek, mini tašiek, puzzle, hrnčekov, podložiek pod myš, šiltoviek i peňaženiek. Ponuka bola naozaj široká, stačilo si len vybrať.
Kto by ale čakal, že sa v tejto prestupnej stanici bude konať nejaký zaujímavý sprievodný program, určite ostal poriadne zaskočený. Hoci najbližší odchod historického vlaku bol až za 150 minút, okrem skromnej výstavy a predaja suvenírov sa tu nič zaujímavé nedialo. Dalo by sa povedať, že tam doslova a do písmena skapal pes, lebo široko-ďaleko sa nedalo kúpiť žiadne občerstvenie a v tejto časti mesta nič zaujímavé k videniu nebolo. Je síce pravda, že o druhej popoludní sa mal na stanici uskutočniť koncert kapely SwingShower v rámci ktorého by okrem oficiálnych príhovorov bolo v ponuke aj drobné občerstvenie, no podľa našich informácii sa nakoniec muselo improvizovať. Komu sa teda nechcelo sedieť na lavičke a nohy mal v plnej pohotovosti, mohol sa vybrať po modrej turistickej značke na 7 km vzdialený Javorník. My ostatní sme sa zase vybrali na prieskum okolia železničnej stanice, v rámci ktorého sme natrafili aj na nepoužívanú točňu.
Poludňajšia jazda legendárnym motorákom viedla po vlárskej dráhe až do mesta Slavičín v Zlínskom kraji. No aj keď sme prechádzali cez viaceré stanice a zastávky na trati, do mimoriadneho spoja pristúpilo len zopár cestujúcich. Zverejnený cestovný poriadok totiž obsahoval iba odchody z konečných staníc a na jednom z nich dokonca pri úprave vypadla spiatočná jazda do Trenčianskej Teplej. Čakali by ste teda na Hurvínka, ak by ste nemali žiadne informácie o tom kedy sa objaví a či vám vôbec zastaví?
Po príjazde do Slavičína a nafotení historickej súpravy nás pri staničnej budove zaujala výstava dobových fotografií približujúcich históriu tejto trate. No len čo sa staručký motoráčik vydal na spiatočnú cestu, po výstave zrazu neostalo ani chýru, ani slychu. Kompetentní asi zabudli na to, že sa sem Hurvínek ešte podvečer vráti.
Aby sme nestrávili celý deň iba sedením v historickom i modernom vlaku a stihli si aspoň v skratke pozrieť tamojšiu krajinu, chystali sme sa na odchod do centra mesta s trojkrídlovým barokovým zámkom, kostolom svätého Vojtecha, pamätníkom leteckej bitky z roku 1944 a mestským múzeom. Našťastie sme ale v tomto horúcom dni nemuseli ísť pešo, lebo dobrí ľudia nás na miesto určenia dopravili červenou dodávkou. Za normálnych okolností by sme sa určite vybrali na prehliadku tohto mesta. No keďže nám už Moravanka Jána Slabáka vyhrávala v žalúdku, v miestnom infocentre sme si zakúpili zopár suvenírov a potom hor sa na obed do neďalekej pizzerie. Škoda len, že sme nemali dostatok voľného času. Inak by sme totiž určite navštívili aj studničku Tatarka z obdobia turecko-tatárskych vpádov (17. storočie) a Pivečkov lesopark založený v roku 1936, v ktorom je možné obdivovať drevené plastiky, diela mladých sochárov, študentov pražskej umelecko-priemyselnej vysokej školy.
Zatiaľ čo sme si pochutnávali na dobrom jedle a studenej kofole, organizátori podujatia vypravili ešte druhý pár nostalgických vlakov do Valašských Klobúkov a Slavičína. Bohu vďaka. Inak by sme totiž museli cestovať späť pravidelným spojom Českých dráh. No keby sem nejazdila aj prímestská autobusová doprava, presun na železničnú stanicu by nám zabral niekoľko desiatok minút primeraným peším tempom. No hoci sme kvôli meškaniu vlakov na tejto trati takmer zaspali od ničnerobenia, nakoniec sa z diaľky predsa len ozval ten známy zvuk tatrováckeho motoráku. Túúúúút, túúúút. Urýchlene sme preto zaujali svoje miesta a dokumentovali príjazd a posunovanie vlakovej súpravy. Nie nadarmo sa totiž hovorí, že čo si nenafotíš, to nemáš.
Aj keď už bolo na viacerých z nás miestami badať únavu, malebná krajina nás zhypnotizovala až na toľko, že naše fotoaparáty pracovali na plné obrátky. A ak budeme mať aspoň chvíľu voľného času, určite tieto končiny preskúmame aj podrobnejšie.
Keďže v Bylniciach sme z dôvodu dohnania meškania skrátili náš pobyt na minimum, posledná možnosť na dokumentovanie vlakovej súpravy bola až po návrate do Trenčianskej Teplej. Nuž aj to sa stáva. Komu sa ale aj napriek celodennému výletu v údolí Bielych Karpát ešte nechcelo ísť domov, mohol si dopriať zážitkovú jazdu Trenčianskou elektrickou železnicou a spraviť si krátku prechádzku po Trenčianskych Tepliciach.
Ani sme sa nenazdali a prišiel čas na odchod do Bratislavy. Táto akcia mala síce viacero nedostatkov, no aj napriek tomu sme sa vracali domov s veľkým množstvom fotografií a zážitkov, na ktoré tak skoro nezabudneme. Raz darmo. Vlárska dráha má jednoducho svoje čaro. Škoda len, že medzi Horným Srním a Bylnicami jazdia osobné vlaky už len symbolicky. Cezhraničnému cestovnému ruchu to vôbec neprispieva.
Autor: Jaroslav Filo
Foto: Jaroslav Filo a Ľubomír Nádaždy
Be the first to comment