V minulej časti: Potom, čo sa Katka dostala cez záhadný tunel do Tramtárie, za ňou prišla jej posádka aj so správcom depa. Po rozhovore s Katkinou posádkou sa dohodli, že navrhne riaditeľovi železníc a starostovi mesta Kvačín, že spoločne so Zuzkou prebudia aj Katku. Hneď, ako sa začalo podujatie Prebúdzanie Zuzky, sa tak aj stalo. Po prebudení oboch mašiniek nasledovalo predstavenie všetkých rušňov vystavených v rotunde. Rušne pochádzali z rôznych kútov Tramtárie aj z rôznych iných krajín, napríklad z Ruska a Ameriky. Neskôr Zuzka vozila deti po depe, zatiaľ čo Katka zostala v rotunde.
Po skončení podujatia mašinky v rotunde zistili, čo Katku trápi a keď k ním prišiel riaditeľ, dozvedela sa, že vrátiť sa do Čermeľa nebude jednoduché – pomôcť by jej mohol iba jeden čarodejník, s ktorým železnice spolupracujú. Bol však v tom jeden háčik – riaditeľ sa mu vôbec nevedel dovolať. a tak Katka zistila, že nejakú dobu ešte bude musieť v Tramtárii ostať.
Dnes sa pozrieme na jej prvú jazdu na železnici v Černicove.
Prešiel týždeň a Katka bola stále smutná. Cez ten týždeň u nej bolo veľa „hlúpych Janov“ – rušňov, ktoré ju chceli rozveseliť, ale nepodarilo sa to ani jednému. Stále smútila za svojím milovaným Čermeľom a Zuzka kvôli tomu frflala na Katku čím ďalej, tým viac. Najviac na ňu hundrala práve pred dňom, kedy mala prvú jazdu na železničke v Černicovom údolí.
Ráno, v deň prvej jazdy v Černicove, za Katkou prišla jej posádka. „Ahoj, Katka! Ako sa máš?“ pozdravil ju jej rušňovodič. „Nanič…“ zahundrala Katka. „Neboj, sa, keď ti zapálime oheň v peci, hneď ti bude lepšie!“ usmial sa na ňu kurič a hneď ju spoločne so Zuzkou prichystali. Potom sa vydali na cestu z depa do Černicova.
Z depa viedla spojka priamo na Černicovú železničku, preto nemuseli Zuzku ani Katku prekladať na vagón, alebo na nákladné auto, aby ich odviezlo do Černicova. Katka však bola celú cestu smutná, akoby šla na pohreb.
Keď obe mašinky prišli do staničky v Černicove, čakal ich tam celý húf detí a ich rodičov spolu so starostom a moderátorom, ktorý moderoval Prebúdzanie Zuzky. Mal moderovať aj program pred prvou jazdou vláčika na Černicovej železničke. Najprv moderátor vysvetlil, čo sa bude diať. Potom vystúpil detský spevácky zbor, ktorý zaspieval pesničku o vláčiku, ktorý jazdí do ríše snov a potom starosta predniesol svoj prejav, na ktorého konci zahlásil: „Považujem túto sezónu na Detskej železničke v Černicove za otvorenú!“ Vzápätí zazneli fanfáry a výpravca zapískal a zdvihol plácačku. To bolo znamenie pre Zuzku, že má vyraziť s vláčikom plným detí na cestu, zatiaľ čo Katka celý čas stála učupená za nákladnými vagónikmi odstavenými na vedľajšej koľaji. „Majú radi Zuzku… Mňa nie…“ povzdychla si.
Keď Zuzkin vláčik zmizol v lese, Katka zostala na staničke sama so svojou posádkou a výpravcom. Výpravca si sadol na nárazník vagóna pred ňou a začal sa s Katkou rozprávať:
„Tak vítaj u nás, Katka! Odkiaľže si?“ „Pochádzam z Košíc z tamojšej Detskej železničky v Čermeli.“ „Čo ťa tam dali do šrotu a priniesli ťa odtiaľ škriatkovia, že si tu?“ „Nie. Dostala som sa sem akýmsi zvláštnym spôsobom – keď som skončila svoju poslednú jazdu v tejto sezóne, tak som šla spať a v noci mi čosi svietilo do očí. Tak som sa posunula trošku dozadu, že keď budem o čosi vzadu na samom konci koľaje, tak mi ten zlomyseľník s tým svetlom dá pokoj. Hneď, ako som zastavila a zistila som, že nie som ešte na konci, tak som sa posunula ešte o čosi dozadu. Ani tam som necítila zarážadlo, tak som zacúvala ešte o čosi ďalej. Zrazu som zistila, že už nie som vo svojom domčeku, ale za ním. Vôbec som to nechápala a kým som sa spamätala, zrazu ma čosi začalo vťahovať do toho čudného tunela. Akoby ma niekto vysával z domčeka. Rútila som sa po trati v tom čudnom tuneli, až som prešla cez výhybku. Za ňou som konečne zastavila. Keď sa tu zrazu tá výhybka prehodila, tá sila ma zrazu začala tlačiť. Rútila som sa ešte rýchlejšie a bála som sa, aby som sa nevykoľajila. Zrazu som vošla do toho depa v Kvačíne. Keď som sa na svitaní chcela vrátiť, zistila som, že ten tunel zmizol a keď som to povedala tunajšiemu riaditeľovi, tak mi povedal, že tam žiaden tunel nikdy neviedol a že sa pozná s jedným čarodejníkom, čo by vedel môj problém vyriešiť, ale akosi sa mu v poslednom čase nevie dovolať, tak musím zatiaľ ostať tu… a tak čakám, kým sa tomu čarodejníkovi nedovolá. Asi tu budem tvrdnúť večne!“ porozprávala Katka svoj príbeh a vyronila slzu. „Neboj sa, Kaťuška! Určite sa vrátiš! Náhodou, Černicov je pekné miesto, stačí sa len porozhliadať okolo seba, takže za ten čas, pokiaľ sa tá tvoja vec vyrieši, sa ti tu určite zapáči!“ „Pochybujem o tom…“ povedala smutne Katka a zrazu začalo niečo šumieť. Výpravca vytiahol vysielačku, stlačil gombík a prihlásil sa: „Tu stanica Černicov, hláste sa, prepínam!“ „Tu sprievodca o Zuziknho vláčika! Máme problém, prepínam!“ „Aký problém? Upresnite, prepínam!“ „Zuzke čosi prasklo a uniká jej para! Potrebujeme odťah! Prepínam!“ „Posielame Katku! Prepínam a končím!“ „Hurá, máme robotu!“ jasali všetci, aj výpravca. „Vieš čo to znamená, Katka? Budeš chodiť namiesto Zuzky!“ radostne oznámil výpravca a kurič prikladal pod kotol ako divý. Onedlho sa Katka dala do pohybu a šla za Zuzkou.
Ani nie v polceste medzi Černicovom a nasledujúcou staničkou našli vláčik s pokazenou Zuzkou. Para zo Zuzky syčala, ako spod pokrievky hrnca s vriacou vodou. Katka videla, ako všetci postupne vystupujú a odchádzajú pešo buď späť do Černicova, alebo ďalej do nasledujúcej stanice, do ktorej nedošli a tak zapískala a zvolala: „Nevystupujte, pretože jazda pokračuje! Ja vás odveziem tam, kam vás Zuzka nedoviezla!“ Najprv tomu cestujúci neverili, ale keď Katku pripájali na koniec vláčika, všetci sa vrátili a Katka onedlho začala tlačiť vláčik s pokazenou Zuzkou do ďalšej stanice. Všetci sa náramne tešili. Dokonca aj Zuzke sa objavil úsmev na tvári. Zanedlho prišli do stanice, ktorá sa volala Lesík hrdinov. Dlho tam nestáli a Katka sa znovu vydala na cestu. Kam ísť, vedela od sprievodcu. Netrvalo dlho a prišli do staničky v strede trate s názvom Černicovský prameň, kde sa kedysi vyhýbali vláčiky idúce proti sebe. Čoskoro prešli zastávkou Salaš a nasledovala konečná stanička, ktorá sa zhodou náhod volala rovnako, ako konečná stanička na Detskej železnici v Čermeli – Alpinka. Katka na názov stanice pozerala ako na ôsmy div sveta. „To sa mi len sníva, to nemôže byť pravda!“ „Ale je!“, povedal sprievodca, „vieš, prečo sme túto staničku takto pomenovali?“ „Neviem!“ odpovedala Katka. „Pretože hory, ktoré sa týčia nad týmto údolím a na ktoré najlepšie vidno práve odtiaľto, veľmi pripomínajú rakúske Alpy. Preto sa táto stanička volá Alpinka. „Ja som si myslela, že preto, lebo ste vedeli, že sa sem dostanem a tak ste rýchlo premenovali poslednú staničku podľa konečnej v Čermeli. Aj na mojej Detskej železničke sa posledná stanica volá Alpinka!“ „Tak to je zaujímavá zhoda náhod!“ povedal sprievodca a chcel ešte niečo povedať, keď mu zrazu začal zvoniť budík. „Jejda a ja som zabudol, že už máme odísť! No nič, Katka porozprávame sa neskôr!“ A tak Katka zapískala a vláčik začala ťahať naspäť. Po ceste sa zastavili vo všetkých staničkách a keď došli do Černicova, obe mašinky – Zuzku i Katku – odpojili od vláčika a Katka prešla na druhý koniec vláčika, kde stála pokazená Zuzka. Spojili ju s Katkou a spolu sa vydali na cestu do depa. Keď obe mašinky odišli, sprievodca zavesil na oba konce vláčika tabuľku: PRÍDEM HNEĎ! ZUZKA. Ešte predtým nápis Zuzka na oboch tabuľkách preškrtol a s fixkou dopísal: KATKA.
Keď Katka so Zuzkou došli do depa, Katka vytiahla Zuzku na točňu a zasunula ju do najbližšieho voľného miesta v rotunde. Vo chvíli, keď ich od seba rozpájali, Zuzka povedala: „Ďakujem ti, Katka! Nikdy by som si o tebe nepomyslela, že si taká dobrá, že ma nielen odtiahneš do depa, ale navyše urobíš jazdu, ktorú som nedokončila. Si taká ako jedna z mojich dvoch sestier, keď som ešte jazdila na trati v Smolníku, kde si asi kedysi jazdila aj ty!“ Posunovač, ktorý ich rozpájal, sa zasmial a povedal: „Počujte a nie ste vy dve náhodou naozaj sestry? Obe máte totiž skoro rovnaké čísla a keď máte obe rovnaké všetky veľké číslice a prvé malé číselko, znamená to, že ste z rovnakého radu. A keďže máte obe číslice na konci idúce za sebou, tak určite ste sestry!“ „To netušíme!“ odpovedali Katka i Zuzka svorne a Zuzka dodala: „Toto by skôr vedela Anča zo Štiavnice, ona pozná mňa a moje sestry ako svoje kolesá!“ Katka sa potom so Zuzkou rozlúčila: „Tak ahoj a skorú opravu!“ „Ďakujem!“, povedala Zuzka, „a už upaľuj späť do Černicova, lebo potom kto bude ťahať vláčik, keď ja som nepojazdná?“ A tak sa Katka chytro vydala na cestu späť. Stihla prísť práve načas, pretože sprievodca čakajúci na ňu pri vláčiku jej povedal: „Ešteže dobre, že si už prišla, lebo nechýbalo veľa a už by si meškala!“ Katka sa usmiala, zašla na začiatok vláčika a keď ju pripojili, zapískala a vydala na sa na cestu. Deti, ktoré sa prišli povoziť s vláčikom, sa síce čudovali, prečo vláčik neťahá Zuzka, ale keď im sprievodca vysvetlil, že Zuzka sa pokazila a namiesto nej vláčik musí ťahať Katka, pochopili. Nakoniec si deti na Katku zvykli a brali ju ako druhú Zuzku.
Lenže v zálohe bola aj iná mašinka. Aká? To sa dozviete nabudúce.
Text a foto: Sergej
Be the first to comment