V minulej časti: Jedného dňa, keď bola Katka v depe v Kvačíne sama, prišiel za ňou rušeň, ktorý sa volal Ďurko. Prosil Katku o záchranu svojej železnice a tá mu odpovedala, že porozmýšľa a uvidí. K tomu sa ešte spýtala, či sa môže ísť pozrieť na jeho trať a Ďurko s potešením súhlasil. Po prehliadke Ďurkovej trate Katku trápilo, že nevie, ako Ďurkovi pomôcť, keď vtom jej zišla na um myšlienka, že sa opýta štiavnickej Anči. V Štiavnici však stretla namiesto Anči motorovú lokomotívku Dianu. Tá navrhla Katke zorganizovať zbierku na záchranu Ďurkovej trate. Pritom, keď jej radila, aby dala tú zbierku na známosť, Katka si všimla ošumelý vagón, ktorý podľa Dianiných slov v Štiavnici iba prekážal. Katka vagón vzala do Černicova a nechala ho deťom, aby ho pomaľovali.
Cez víkend, kedy sa mala Ďurkova železnica zrušiť, sa Katka so Zuzkou, Petríkom a autobusom Kamilom vybrali na Ďurkovu trať. Petrík a Kamil sa ešte predtým postarali o to, aby o zbierke vedelo čo najviac ľudí. Zbierka sa stretla s veľkým úspechom – podľa Ďurka sa vyzbieralo toľko peňazí, že pokladničku museli trikrát vyprázdniť a tak sa stalo, že sa Ďurkova železnica nakoniec nezrušila.
Dnes sa dozviete, kto Katku strašil. Prezradím vám iba to, že strašidlá z Urbanovej veže v Košiciach to určite neboli 🙂
Bolo pár dní potom, čo Katka zorganizovaním zbierky zachránila Ďurkovu železničku. Bola tam pomáhať s práve začatými opravami a veľmi sa jej páčilo, že sa môže podieľať na záchrane tejto peknej trate. Ďurko jej za to bol veľmi vďačný. Vďačný bol aj za pomoc, ktorá prišla v podobe Lízy, veľkého nákladného auta, ktoré jazdilo v okolí podhorskej železničky a za pomoc žeriavu Floriánovi, ktorý sa tiež potuloval neďaleko tej istej železničky. Vlastne aj tam pomáhal – bol to totiž hasičský žeriav, ktorý pomáhal s vyprosťovaním havarovaných áut. Asistoval aj pri vyslobodzovaní rušňa Lucipeka, ktorého Katka potrestala, keď ju vylákal na najnebezpečnejšiu trať v Tramtárii.
Večer bola Katka tak uťahaná, že keď prišla na svoje miesto v depe v Kvačíne, hneď zaspala. Okolo polnoci ju ale čosi začalo budiť. „Húúúúúú… Húúúúúúúú…“ húkalo neznáme strašidlo. Znelo to, ako keď fúka silný vietor. „Čo sa to deje?“ brblala Katka. „Haló! Halóóóóóó!“ ozývala sa v tom záhadnom hukote vetra akási ozvena. Katka si to ale nevšímala a pokúsila sa zaspať. Záhadné čudo jej ale nedávalo pokoj: „Húúúúúúúúú… Haló… počúvaj…“ „Čo sa to zas deje?“ zahundrala rozospato Katka, poobzerala sa okolo, ale nikde nič nevidela. „Halóóóó… To som ja…. nespomínaš si? Tvoja sestra….“ „Aká sestra? Kde sestra? O jedinej sestre, o ktorej viem, je Zuzka. Moja druhá sestra havarovala!“ odvrkla Katka a zavrela oči. „Haló… Katka… Pozri sa sem! Hore!“ „Hore? To snáď nemyslíš vážne!“ mrmlala Katka a aj keď sa jej veľmi chcelo spať, predsa otvorila oči a pozrela sa na oblohu. A keď uvidela, čo tam je, veľmi sa zľakla: „Prepánajána!!! Duch!!!“ Nad točňou sa naozaj vznášal duch mašinky. Vyzeral presne ako Katka alebo Zuzka, ale bol celý priehľadný, akoby zo skla. „Už mi veríš?“ odpovedal Katke duch. „V-v-verím!“, koktala Katka, „A ak sa smiem spýtať, čo tu chceš?“ „Prišla som sa na teba pozrieť a zároveň ukázať, kde leží môj stroj.“ usmieval sa na ňu duch. „A prečo si neprišla za Zuzkou?“ „To ti musí vysvetliť ona sama.“ odpovedal duch a dodal: „No poď za mnou, nemôžem dlho čakať!“ Katka sa teda rýchlo nachystala na cestu a pobrala sa po koľajniciach, po ktorých ju viedol duch. Šli ďaleko-preďaleko neznámou krajinou, až sa dostali na šrotovisko. „Je to tu strašidelné!“ zasipela Katka. „Nie je, keď si uvedomíš, že tu ležíš už dvadsať rokov!“ zavtipkoval duch. Čoskoro duch zastavil pri jednej hromade šrotu. „Tu pod touto kopou je moje telo! No a teraz ti prezradím, prečo som ťa sem priviedla. Blíži sa výročie mojej havárie a vždy, keď nadchádzalo okrúhle výročie mojej nehody, hľadala som v Kvačíne nejakú mašinku, ktorej by som mohla prezradiť, kde som pochovaná, keď ma toľko hľadajú.“ Hneď nato sa duch obzrel a dodal: „Pomaly nadchádza čas, aby si sa vrátila. Dobrú noc!“ Katka ho ešte zdržala: „Počkaj… Nemohli by sme sa stretnúť aj zajtra? Na rovnakom mieste v rovnakom čase…“ „Súhlasím! Ale musíš byť v depe sama!“ odpovedal duch a zmizol. Katka sa zatiaľ vydala na cestu späť. Návrat do depa jej trval celý zvyšok noci, preto do depa dorazila až na svitaní.
Keď došla do depa, čakal ju tam správca: „Dobré ráno, Katka! Kde si sa túlala?“ Katka hneď správcovi porozprávala, čo sa jej stalo v noci. „Vravíš, že ťa navštívil duch? Nezmysel! Duchovia predsa neexistujú!“ usmieval sa správca a Katka ho presviedčala: „Ale mňa naozaj v noci navštívil duch! Keď neveríte, poďte, ukážem vám miesto, kde je vraj pochovaná jeho lokomotíva!“ „No dobre!“ nechal sa presvedčiť správca, svojimi úlohami poveril zástupcu a vydal sa na Katke na cestu, tentoraz aj s jej posádkou. Ani jej rušňovodič a kurič nechceli veriť príbehu, ktorý sa v noci odohral.
O hodinu už boli na šrotovisku. Správca si vypýtal povolenie na vstup a Katka ich zaviedla ku kope, v ktorej sa vraj mala vraj ukrývať mašinka, z ktorej duch pochádzal. „No to je teda poriadna hromada šrotu! Musíme požiadať žeriavnika, aby nám pomohol.“ Všetci vzali lopaty a odhadzovali kusy starého železa. Keď bolo potrebné zdvihnúť niečo ťažké, zavolali žeriav a ten priniesol veľký magnet, s ktorým tú ťažkú vec zdvihli. Onedlho, keď bola polovica kopy preč, kurič zavolal: „Pozrite sa, toto vyzerá ako komín!“ Odhádzali ešte viac šrotu a zistili, že pod kopou sa naozaj nachádza mašinka podobná Zuzke. Odhádzali, čo sa dalo a potom ju magnetom premiestnili na vagón. „Konečne sa našla Zuzkina stratená sestra!“, zvolal od radosti správca, „Len škoda, že ju nemôžeme odviezť do depa po vlastných a tam ju opraviť.“ Našťastie riaditeľ šrotoviska s odvozom mašinky súhlasil. Miestny rušeň Vtipkár vagón presunul na vlečku, kde ho pripojili k vlaku idúcemu do Kvačína. Výprava sa potom rozdelila: správca odišiel na vlaku so zachránenou mašinkou a Katkina posádka odišla na Katke. Obaja sa potom stretli v kvačínskom depe. Tam vagón s mašinkou zasunuli do rotundy a čakali, až kým príde polnoc.
O polnoci všetci čakali na príchod ducha zachránenej lokomotívy. Vagón nechali vysunutý na točni a dívali sa na oblohu, odkiaľ podľa Katkiných slov duch prišiel. Zrazu si Katka spomenula: „Počkajte! Musíte všetci odísť, inak ten duch nepríde! Duch mi dal podmienku, že musím tu byť sama, aby sme sa znovu stretli!“ „Dobre, Katka! Tak ho presvedč, aby sa vrátil späť do stroja. Potom uvidíme, čo urobíme!“ súhlasil správca a odišiel.
Onedlho sa duch objavil. Znova sa vznášal nad točňou a začal sa s Katkou rozprávať: „Ahoj, Katka! Prečo si dala môj stroj sem a nenechala si ho v tej kope?“ „Chcem, aby si sa vrátila!“ odpovedala Katka. „Nechcem a nemôžem.“ „Prečo?“ nechápala Katka duchovu odpoveď. „Nemajú ma tu radi!“ „Kvôli čomu? Ja ťa mám rada a preto chcem, aby si sa vrátila!“ „Nemôžem! Nikto ma tu nechce!“ „To je dôvod, prečo si havarovala?“ vyzvedala Katka. „Áno! Pôvodne som tu jazdila spolu so Zuzkou. Najprv sme sa mali radi, potom sme sa začali čím ďalej, tým viac hádať. Často to bolo kvôli maličkostiam. Neskôr si tých hádok všimol aj správca a poslal ma preč. To ma tak zranilo, že som sa rozhodla havarovať!“ Duch začal roniť slzy a zavzlykal: „Zbohom, Katka! Už ma nikdy viac neuvidíš, lebo už vieš moje tajomstvo!“ Keď to správca, ktorý sa schovával za rotundou, počul, vybehol k točni a zvolal: „Neodchádzaj, Katka! Poslal som ťa síce preč, ale nechcel som, aby sa to takto skončilo! Teraz je mi to strašne ľúto a veľmi by ma potešilo, keby si sa vrátila späť!!!“ Duch sa zastavil a pozeral sa striedavo na Katku a na správcu. Potom sa pozrel na hviezdy. Zdalo sa mu, že mu kývajú, aby sa vrátil do svojej lokomotívy a tak zostúpil na vagón, kde splynul s mašinkou na ňom.
Hneď nato mašinke na vagóne narástli oči aj ústa. Katka aj správca zvolali: „Hurá, podarilo sa to!“ Správca hneď dodal: „Milá Katka! Vítaj doma!“ Katka, ktorá stála v rotunde, sa potom začudovala: „Aká Katka? Veď Katka som ja!“ „To vieš, Katka… keď k nám škriatkovia doniesli Zuzku, doniesli aj túto mašinku. A tá sa tiež volá Katka, rovnako ako ty. Zuzku doniesli zo Smolníka a Katku z Košíc. No keďže už máme dve Katky, ktoré budú jazdiť v Černicove…“ zasmial sa správca. „…musíte jednu premenovať! Pokojne môžete premenovať mňa, ale prosím, vyberte mi meno na K, lebo na meno Katka som si zvykla, ale nechcem mojej sestre kaziť tú česť!“ usmiala sa už znovuzrodená, ale ešte neopravená lokomotíva na vagóne. „Katarína!“ vystrelil Zuzkin rušňovodič. „Ale… To je rovnaké ako Katka, ibaže dlhšie. Treba vymyslieť iné meno!“ káral ho kurič. „A čo takto Kvetka? Pamätám si, že už veľa ráz sa jej do pece priplietli kvety a potom dostala z toho sennú nádchu.“ usmievala sa rozospatá Zuzka, ktorú zobudili výkriky, keď sa Katka so správcom a posádkam oboch mašiniek radovali zo znovuzrodenia mašinky na vagóne. „Môže byť!“ prikývol správca a tak po oprave pokrstili znovuzrodenú mašinku na Kvetku. Jej oprava bola síce náročná, ale napriek tomu sa ju za mesiac a pol podarilo dať do poriadku. Potom , hoci sa už blížil koniec sezóny na Černicovej železnici, sa predstavila deťom a celý deň vozila vláčik namiesto Katky a Zuzky.
A deti sa zase tešili z toho, že na železnici v Černicovom údolí pribudla ďalšia parná mašinka. Najviac sa tešili práve vtedy, keď v Černicove videli všetky tri parné mašinky pekne spolu.
Ale Katke vďaka záchrane Katky – Kvetky hrozilo veľké nebezpečenstvo. Aké? O tom zase nabudúce.
Autor: Sergej- (Tomáš Halža)
Be the first to comment