Po stopách zrušených, nepoužívaných, či nedostavaných železničných tratí 11: Katarínska Huta – Breznička

Dnešný diel seriálu o železničných tratiach nám poslal náš pravidelný korešpondent pán Gilbert a zavedie nás po stopách trate Katarínska Huta – Breznička.

Trať Katarínska Huta – Breznička bola vybudovaná ako odbočka lokálnej trate Lučenec – Utekáč za Rakúsko-Uhorska. Slúžila na prevoz výrobkov ako aj cestujúcich. Bola daná do prevádzky v roku 1901. Je dlhá zhruba 10 kilometrov. Čo sa týka výrobkov, tak pri trati neďaleko zástavky Maša bola zlievareň, ktorá mala svoju vlečku. Odtiaľ má aj lokalita názov Maša. My sme to tam volali aj Kanada. V Katarínskej Hute bola zas skláreň. Býval som v Katrarinskej Hute. Táto osada vznikla vďaka aktivitám vtedajších uhorských podnikateľov. Sklársku hutu vybudovali bratia Kuchinkovci v roku 1863. V okolitých horách mala bohatý zdroj suroviny – kremičité nerasty. Zlievarenskú mašu vybudoval už v roku 1846 Ján Kossuch tá bola zásobená železitou horninou tiež z okolia Turičiek. Potomkovia týchto dvoch rodín sa zosobášili a teda tieto dve továrne vlastnili napokon ich deti. Každá rodina mala svoj kaštieľ. Chodil som do obidvoch, pretože v každom bola škôlka. V čase môjho detstva žil v Cinobani ich potomok pán Szaboó. Bol to starý pán a náležite diskriminovaný. Komunisti mu dovolili akurát predávať lístky v kine. Pritom bol vysokoškolsky vzdelaný a ovládal niekoľko jazykov. Vtedy boli továrne už dlhodobo štátne a ich výrobky vlak rozvážal k odberateľom. Koľajnice v Hute končili v sklárňach. Tam bol aj koniec vlečky a zároveň koniec trate. Na stanici bolo viac výhybiek, pretože nákladný vlak stále šiboval a triedil vagóny do Maše a do Huty. Sklárske odstavoval na expedičnú rampu. Potom zlievarenské zakvačil a vrátil sa z Huty do Maše a tam ich odpojil. Nakoniec v Hute odpočíval, aby nenarušil osobnú dopravu. Údolie Katarínskej Huty bolo úzke. Na pravej strane od potoka bola železničná stanica, cesta a zopár domov. Na ľavej strane „Kolónia“, ako sa nazývalo „sídlisko“ z pavlačových domov, ktoré dali postaviť Kuchinkovci a bývali tam robotníci z Huty. Okrem toho tam boli aj tehlové bytovky. V jednej „dvanáctke“ sme bývali. Dokázal som s údivom a dlho pozorovať železničiarov okolo maličkej parnej lokomotívy a vagónov. Obláčiky pary a dymu sa valili z jej komína a rušňovodič si vždy zahúkal. Ako školáci sme trávili dosť času na stanici. Na pravej strane jej budovy bolo drevené schodište a tam bola výdajňa lístkov. Tam sme si navzájom vypomáhali s úlohami. Totiž v Hute sa chodilo od prvej po piatu triedu, potom sme sa vozili vláčikom alebo autobusom do Cinobane. Nesmiem zabudnúť, že do Huty cestovali spolužiaci z vrchov. Z Huty na Hrnčiarky to bolo ďalších šesť kilometrov. Vrchári to mali dosť ťažké. K autobusu mali niektorí aj tri kilometre zo samôt po lesných cestách a chodníkoch k zástavke autobusu. Do dediny chodieval autobus o štvrť na osem. Takže sme sa vybrali naň. No v čakárni sme písali úlohy. Teda stabilní ich mali napísané a ďalší stabilní ich odpisovali. Mali sme na to asi pol hodinu, pretože žiakov z Huty do Cinobane vozil školský vláčik. Ten bol sólovka. Osobný vlak bola obyčajne červená motorka (Tatra Hurvínek) a prívešák. Vláčik „Školák“ bola motorka bez prívešáku. Na stanici bývali Parobekoví. Teta Parobeková predávala lístky z tvrdého papiera a ujo chodil premazávať výhybky kosiť trávu okolo štreky a podobne. Spomínam si na časy, keď nás ujo Parobek z čakárne vyhodil. Museli sme sa premiestniť na lavičku pred čakárňou. Inokedy nás odohnal aj odtiaľ. Vždy zúril, keď sme sa zdržiavali pri vchode do pivnice stanice. Stále všetko zamykal a dudral. Na ľavej strane staničnej budovy mali oni svoje schodište a zozadu vchod do bytu. Najviac nás rozosmial, keď ťahal kozu na pašu k trati. Neraz musel vlak pred stanicou na ňu trúbiť. Bola všetečná a vždy sa správala tak, že tá najlepšia tráva je práve na druhej strane koľajníc. Medzi stanicou a nákladovou rampou zo sklárne boli suché záchody a tam robil ujo Parobek rajóny. Trochu ďalej mali postavené hospodárske budovy ako chliev pre prasce, pre ovce a kozu a ešte senník. Okolo trate bolo vždy dosť trávy ktorú kosil a sušil. Teta Parobeková bola fajn. Do práce to mala za roh budovy a vždy mala čas na ženské klebety. Zaujímavosťou boli ich sliepky a zajace. Tie mali svoj vlastný kurník a králikáreň. Každý kto išiel na autobus, musel okolo neho prejsť. Vždy som sa bál tadiaľ ísť, pretože ich kohút na každé dieťa skákal a ďobal. Dospelých sa bál. Po napísaní úloh sme nasadli na motorku. Zadné dvere vždy okupovali deviataci smerom ku kabíne vodiča to klesalo až po šiestakov. Vyšli sme zo stanice. Po prehrmení cez výhybky motorka trúbila, pretože šla cez priecestie, po niekoľko desiatok metrov sme prehrmotali cez železný most ponad potok a po krátkej rovinke sme zastavili na zástavke v Maši. Tesne pred mašiarskou zástavkou vedľa potoka bolo mašiasrke škvarové volejbalové ihrisko. Z vlaku ale vidieť nebolo, pretože ho chránil vysoký zemný val. Chodievali sme tam veľmi málo. Ako som spomínal v Kat. Hute bola štvortriedna škola (jedna trieda bola telocvičňou), kam sme chodili po piaty ročník. No nebolo to vždy tak. Každá dedinka mala svoju málotriedku. Istý čas bolo detí veľa, tak v Hute sa vyučovalo aj poobede a nejaké triedy boli v kaštieli v Maši, žiaci odtiaľ chodili na telocvik  na spomínané ihrisko. Po postavení novej školy v Cinobani sa všetko sústredilo do Cinobane. Niekedy sa stalo, že sme stáli aj o niečo skôr, teda pred mašiarskou zástavkou. Bolo to tým, že pred zástavkou bol dom v ktorom býval vlakový sprievodca a manželka mu obyčajne podala raňajky, či desiatu. Tento domček bol naozaj malý. Bývali tam Zdechovanoví. Mali malú kuchyňu a jednu izbu. Mali dcéru a syna. Boli to moji spolužiaci. Neskoršie išli bývať na stanicu do Cinobane a keď im to bolo už málo presťahovali sa do domu, ktorý si v Cinobani kúpili. Na zástavke v Maši nastupovali spolužiaci z „mašiarskej kolónie“, ktorú dal postaviť továrnik Kossuch. Tieto domy mali inú architektúru a boli menšie. Tiež tam boli aj po vojne postavené bytové domy. Pohli sme sa. Najradšej som sedel vľavo pri okne lebo na pravo bola chodbička a len vždy dvojica sedadiel. Vľavo som sedel preto rád, že som vždy nakukol na mašiarsku vlečku a sledoval som koľko tam majú vagónov a čo je na nich. Bol tam tiež most ponad potok. Medzi Mašou a Cinobaňou sme medzi poliami s obilím, či kukuricou prešli cez ďalší menší most ponad potok. Obleteli sme domček tety rampárky, ktorá vždy bola vonku a salutovala. Minuli sme starý mlyn a šli sme vedľa potoka, ktorý bol teraz na pravej strane a pomedzi záhrady až k nechránenému priecestiu za ktorým bola výhybka a samotná staničná budova.

Vykoľajenie vlaku v Katarínskej Hute keď som bol piatak

Mal som tú česť na vlastné oči vidieť vykoľajený nákladný vlak. Konkrétne to bola celkom prvá náprava parnej lokomotívy, ktorá ťahávala vagóny do sklárne  ako aj do zlievárne. Bola to veľká niekoľko nápravová lokomotíva s tendrom na uhlie. Vpredu mala dve predsunuté nápravy malých koliesok. Bolo to v miestach medzi mašiarskou zástavkou a mostom ponad potok. Vlak šiel do kopčeka do Huty niekedy predpoludním. Pred mostom rušňovodič zachytil niečo veľké, ale nespozoroval to. Veľké prekvapenie nastalo na moste, kde vlak prudko spomalil a hrmotal čoraz viacej. Posádka sa snažila aspoň lokomotívu dostať z mosta. Tá dodýchala v takej pozícii, že tender na moste zostal. Železničiari skúmali dôvod o nechcenom zastavení. Prehľadávali okolie a asi po hodine nakoniec našli príčinu. Bola ňou skrutka, či kus nejakej ulomenej poloosi z nejakého auta. Na druhej strane potoka totiž bola skládka odpadu a jeden akože veteránista tam vyhodil zbytky svojho už nepoužívaného malého nákladného auta. Deti si z neho domov nosili talizmany a jeden zrejme zostal na koľajnici. Medzitým táto správa zachvátila celé údolie. Bola to novinka, ktorá sa šírila rýchlosťou blesku. Rozprávali o tom všetci počnúc dospelými, končiac babkami na priedomí a cez veškeré deti. Celý náš zapadákov mal o čom rozprávať a návšteva toho miesta sa stala povinná. Bol to akýsi moment, ktorý postavil na nohy železničiarov aj vo Zvolene a v B. Bystrici. Neviem ako lokomotívu nadvihli a nápravu vrátili späť, ale viem, že keď som sa vrátil zo školy tam ešte bola a večer už tam lokomotíva nestála. Do Katarínskej Huty sa zlietali vrcholní predstavitelia vtedajšej jedinej strany z Lučenca. Predstavitelia vedenia Maše z PPS Detva, a Huty z Lednických Rovní tuším a predstavitelia dedinských MNV poriadali do Huty exkurzie a riešili dočasný výpadok železničnej dopravy. Nakoniec sa za pochodu opravovali polámané podvaly nielen na trati, ale aj na moste. Na stanicu v Kat. Hute boli pristavené obytné vagóny a po, neviem presne, či týždňovej alebo dvojtýždňovej akcii ruch na trati utíchol. Motoráčik už nemusel jazdiť pomaly a stále trúbiť. Robotníci už nedávali z trate preč udupávače kameňov, vŕtače podvalov, uťahovače a povolovače podvalových skrutiek. Už nemuseli z trate odchádzať dreziny s podvalmi a inými dielcami. Znova sa život vrátil do starých koľají. Znova začal chodiť do Huty nákladný vlak. Všetci si vydýchli, len krčmár zažialil, že takú dobrú tržbu už mať nebude. Nakoniec k nám zavítala inšpekcia na aute na koľajniciach. Bolo to zvláštne vozidlo. Malo karosériu z predvojnovej Tatry a myslím, že podobné je aj v Múzeu Dopravy v Bratislave. Trať bola opravená a údolie sa opäť dostalo do svojho starého stereotypu. Túto akciu neprevýšila ani výpomoc sovietskych vojakov na nákladnom aute ZIL, ktorému rozťahovaciu maringotku  robili vo vagónke na Slovensku. Rozťahovala sa do  šírky. Vojaci búrali starý obchod a robili malý parčík. Toto vykoľajenie sa mi vrylo do pamäti, pretože som pri robotníkoch bol veľmi často. Dostal som odznaky a všakovaké veci potrebné pre malého chlapca.

Cinobaňa – Breznička – Lučenec

Vlak z Cinobane pokračoval ďalej smerom na Brezničku. Prechádzal popri potoku. Tento bol najskôr na pravej strane, neskoršie motoráčik za Cinobaňou prešiel po moste a potok bol na strane ľavej. Začal sa od štreky vzďaľovať. V mieste kde bol  ešte viditeľný ho využili ľudia na pohon vodného kolesa. Mlyn, ktorý tam stál bol dosť vzdialený od najbližších osád. Ľudia z Turičiek, ale aj z  Mládzova sa k nemu dostali len po poľných cestách. Nachádzal sa ešte v chotári Turičiek a volali ho Turický Mlyn. V čase môjho detstva slúžil už len ako obydlie. Neviem či tam niekto býval, ale pri jednej nedeľnej jazde do Poltára som z vlaku videl ako horel. Aj napriek daždivému počasiu úplne vyhorel a nakoniec zarástol húštinami a dnes jeho ruiny vôbec z vlaku nie je vidieť. Vlak po prejdení tohoto úseku sa predral úžinou (teda z jednej strany húština a z druhej hrabina) prehrmotal okolo antukového ihriska na ľavej strane, ktoré bolo takmer vždy osirelé. Bolo od Mládzova dosť ďaleko a tiež tam išla len poľná cesta. Vždy najväčší zážitok som mal na staničke Mládzovo. Táto aj dnes najmenšia obec na Slovensku bola potokom a železnicou rozdelená na dva svety. Po príjazde do Mládzova bola na ľavej strane stanička, za ňou potok a dedina Bielych. Na pravej stane pod horou bola cigánska osada. Bol to úplne iný svet, svet polorozpadnutých len na hrubo obhádzaných domov, s večnými mlákami, medzi ktorými sa preháňali psy a mlátili sa detská. Samozrejme len dovtedy, kým si medzi cestujúcimi na stanici nevyhliadli svoju obeť. Z vlaku veškeré žiactvo vždy utekalo. Zopár sa s počernými deckami aj bavilo. Tí boli privilegovaní a tým sa nič nestalo. Pamätám sa, bolo to pred naším prvým príjmaním keď nás rodičia poslali rodičia krajčírke do Mládzova, aby nám (mojej sestre a mne) ušila nejaké pekné detské, ale pánske šaty. Presun ku krajčírke bol normálny išli sme so spolužiakmi z Mládzova a debatovali s nimi. Horšie to bolo naspäť. Teta krajčírka nás vychystala k vlaku, no na stanici to bolo ťažké. Na staničnej lavičke a v čakárni sme boli krátko. Dovalila sa tlupa deciek spoza štreky. Dobiedzali, slovne napádali nielen mňa ale aj moju sestru. Keď z spoza domčeka vyšiel domáci chlapec, ktorého som ešte vtedy nepoznal, nebolo to o nič lepšie. Rozhodli sme sa pred presilou na ústup do najbližšieho domu Bielych. Spravili sme dobre, pretože sa pustili do chlapca zo stanice. Neskoršie to bol môj spolužiak. Počkali sme do príchodu vlaku a za asistencie obyvateľov toho domu sme na vlak domov nastúpili. Táto oblasť bola naturelom ľudí spoza štreky známa. Kde títo ľudia boli zamestnaní, tam sa ukázali len zriedka. Neustále absentovali a prepustiť z práce ich nikto nesmel. Hneď za stanicou bolo priecestie s poľnou cestou, ktorá viedla k samote vzdialenej asi pol kilometra a ďalej do Kalinova. Túto skratku využívalo veľa Mládzovčanov, pretože cesta vlakom trvala strašne dlho a skratkou len desať minút na Pionieri, či inej motorke. Z Mládzova do Brezničky bol len kúsok, ale spojenie na Lučenec bolo problematické. Z vlaku sa nemuselo vôbec vystúpiť, ale ten sa presúval z koľaje na koľaj strašne dlho. Pri ceste na Poltár to bolo lepšie. Breznička bola železničný uzol, no vlaky sa v nej nekrižovali, križovali sa až v Poltári. Súprava Lučenec – Utekáč (parná, neskoršie naftová manipulačná lokomotíva a niekoľko pavlačových, neskoršie uzavretých vagónov) mala vzadu prikvačený motoráčik a prívešák už v Lučenci. Tam človek mohol nastúpiť na vlak priamo do Katarínskej Huty. V Brezničke sa motoráčik odpojil a s prívešákom sa vybral do Kat. Huty samostatne. Súprava na Utekáč pokračovala ďalej do Poltára, tam sa stretala so súpravou na Lučenec. Lučenecká súprava prišla do Brezničky a čakala, kým sa prikvačí motorák s prívešakom, ktorý do Brezničky prišiel z Kat. Huty. Nikdy som nechápal túto zložitú operáciu. Zaujímavosťou bolo, že čakáreň mala dvoje dvere – jedny z boku a jedny zozadu, teda od cesty. Od koľajníc prístup bol len do kancelárie. Neviem prečo, ale do čakárne, kde sa dali kúpiť lístky sa cez bočné dvere dostať nedalo. Bolo to úbohé, keď si človek kupoval lístok a kým sa dostal na perón bol vlak niekedy už preč. V kancelárii bol výpravca a aj predavač lístkov. Vždy som si myslel, že spolu nesmú rozprávať, veď počkať pár sekúnd, kým človek prišiel s lístkom na perón sa dá aj dvoma slovami medzi týmito pracovníkmi. Dnes sa už nečudujem, veď ani dnes spolu nekomunikujú a dokonca už ani nezdieľajú jednu kanceláriu. Breznička mala ešte viacero zvláštnych postupov voči cestujúcim. Zažil som zvláštnu situáciu. Nastupoval som v Maši a cestoval som do Bratislavy. Nechcel som v rýchliku vyzerať ako chlapec z dediny, tak som sa rozhodol, že si lístok z tvrdého hrubého papiera kúpim v Brezničke. Postavil som sa teda do radu. Predo mnou cestujúci dostali klasické lístky, no ja som musel čakať a dostal som aj tak lístok od sprievodcu. Vrátil som ho s tým, že chcem lístok normálny. Nedočkal som sa, dočkal som sa ale sprievodcu z motoráku z Kat. Huty, ktorý si prišiel do čakárne, tváril ako pán boh a začal mi oplzlo nadávať, že čo si to dovoľujem a pod hrozbou fyzického násilia mi hodil vypísaný papier a zhrabol peniaze. Keď je človek malý a detsky vyzerá, tak sa na ňom vyvŕši ešte aj sprievodca. Od toho momentu som si radšej lístok do Bratislavy kupoval len v Lučenci, aj keď som vedel, že to bude na chlp. Potom som radšej z motoráka v Brezničke vystúpil a prestúpil do spojenej súpravy z Utekáča. Niekedy sme ako študenti vyprevádzali dievčence pri ceste z Lučenca, či Kalinova, kam sme chodievali na diskotéky až do Poltára a tam prestúpili na križujúci sa vlak na Lučenec a potom na motorák do Huty. Boli to príjemné chvíle. Najlepší spoj aj tak bol z diskotéky v Brezničke po vlastnej osi, keď niektorým chalanom rodičia požičali auto.

Vrátim sa ale k cestovaniu na Lučenec. Ešte v Brezničke vláčik absolvoval  dve priecestia so závorami. Jedno bolo aj smerom na Poltár. Prakticky ešte na okraji stanice to bolo priecestie do Mládzova a druhej polovice Brezničky, kde bola aj tehelňa. Druhé priecestie bolo hneď na konci Brezničky. Rušali sme a pozdĺž trate súbežne aj autá po asfaltke. Pred Kalinovom vlak trúbil na poľnom priecestí a tesne pred stanicou Kalinovo bolo štvorhraničné priecestie na štyri smery. Doľava veľkým oblúkom do dediny, malým oblúkom na Bystričku. Doprava veľkým oblúkom do kalinovskej tehelne, malým oblúkom na Veľkú ves. Za Kalinovom bola trať v kopci a výhľad bol z pravej strany vlaku na celé údolie. Pred Veľkou Vsou trať ostala vyvýšená a naokolo boli polia. Stanička Veľká Ves bola a je stále raritou, pretože je úplne mimo obce, ktorá sa rozprestiera hlboko pod úrovňou trate v priekope. Aj zrušená spojka do Tomášoviec šla ponad obec. Vlak zatočil doľava objavila sa naľavo scenéria  so samotami a napravo s poliami. Koľaje potom šli v hlbokom jarku vyhĺbenom len pre ne popod okolité polia a popod hlavný ťah na Rimavskú Sobotu. Železnica prešla popri kaštieli v Opatovej až ku zástavke  Opatová. Vlak pokračoval už len a len do Lučenca. Po ľavej strane bola Malá Ves tiež s kaštieľom a na strane pravej Opatová so svojou dominantou textilným závodom Poľana Opatová a skladom novučičkých áut  Mototechny. Koľaje sa pripojili ku koľajniciam z Fiľakova a Bušiniec. Á boli sme Lučenci či Lošonci ako ho volali lučenskí Maďari. Prehrmotali sme cez priecestie a pri vjazde do stanice už všetci stáli a tlačili sa k dverám. Túto trasu som absolvoval často. Dopĺňal som si rozhľad navštevovaním „nedeľnej školy“, kde som sa učil hrať na klavír a učil cudzie jazyky, žiaľ úspešnosť tejto dochádzky bola a je len v písaní takýchto tém.

Autor: Gilbert
Text a foto: Gilbert

Výzva k čitateľom:

Jeden z našich čitateľov nám poslal tip na úzkorozchodnú trať medzi Vígľašom  – Očovou – Kyslinkami. Vieme, že na časti trate medzi Očovou a Hrochoťským mlynom sa nachádza teleso trate. Pravdepodobne na Kyslinky od obci Hrochoť nejazdili nikdy autobusy ČSAD. Viac informácií o tejto trati sa nám doteraz zistiť nepodarilo. Pokiaľ viete o tejto trati niečo viac, dajte nám o tom vedieť prostredníctvom redakčného emailu redakcia@veterany.eu , na ktorom očakávame aj Vaše tipy a námety do tohto seriálu.

Redakcia