BRATISLAVA – Konečne sme sa všetci dočkali. Obľúbená Noc múzeí a galérií sa po dvoch rokoch opäť uskutočnila v tradičnej podobe. Pandémia Covid-19 totiž spôsobila, že v roku 2020 sa toto podujatie aj napriek zmene termínu mohlo zrealizovať výlučne v online priestore a v minulom roku svoje brány pre verejnosť otvorili iba vybrané inštitúcie. Ostatné svoj program streamovali prostredníctvom internetu.
Predpokladali sme, že organizátori podujatia si preto na jeho príprave dajú poriadne záležať a vyšperkujú ho do najmenších detailov. No ako spieva v jednej zo svojich piesní Eva Hurchová, chybička se vloudi. Do neskorých nočných hodín totiž boli otvorené iba vybrané zapojené inštitúcie a sprievodný program bol takpovediac iba symbolický. Ale nepredbiehajme.
Prvým lákadlom Noci múzeí bola mimoriadna jazda parným vlakom po bratislavských spojkách s cieľovou destináciou Bratislava východ. Hoci veľa ľudí využíva sobotné predpoludnie na upratovanie, varenie i nakupovanie, uplynulú sobotu to očividne neplatilo. Na železničnej stanici v Petržalke sa totiž stretla početná skupina záujemcov o jazdu nostalgickým vlakom, ktorá si chcela na vlastnej koži vyskúšať cestovanie v období parnej trakcie. Okrem pravidelných cestujúcich, ktorí si tieto akcie aktívne vyhľadávajú v kalendári podujatí, sem zavítali aj noví návštevníci pre ktorých bola táto jazda určite veľkým lákadlom. Raz darmo. Niekto rád staré dobré koženky, iný drevené ľavice z čias cisára pána. 🙂
Len čo sa historická súprava so služobným vozňom a štvoricou osobných vozňov tretej triedy vedená rušňom 555.3008 „Mazutka“ pristavila k prvému nástupišťu, prví nedočkavci si rýchlo obsadzovali voľné miesta na sedenie. Tí ostatní sa snažili zdokumentovať parný rušeň do najmenších detailov, alebo si spraviť zopár fotiek do rodinných albumov. Pozor, fotíme. 🙂
Čas odchodu mimoriadneho vlaku sa nezadržateľne blížil, keď sa do boja o cestujúcich nečakane zamiešala elektrická jednotka spoločnosti GySEV. „Ja vám dám nejaký Rendez. Pôjdete pekne do Viedne a hotovo.“ 😀
Na plošiny vozňov ešte rýchlo nastúpili poslední oneskorenci, výpravca zapískal a s úderom desiatej hodiny železničného času sme sa za sprievodu čierneho kúdolu pary a dymu pomaly vydali na cestu za dobrodružstvom. Zatiaľ čo sa sprievodcovia nebojácne predierali pomedzi ľudí a snažili sa predávať vstupenky na podujatie, cestujúci si zážitkovú jazdu vychutnávali plnými dúškami. Deti vykúkali z okien a okolitým ľuďom nadšene mávali na pozdrav. Dopravní nadšenci vo vlaku i popri trati sa snažili spraviť čo najlepšie zábery a tí ostatní živo besedovali na rôzne témy. A ako hodnotia takéto akcie?
„Vedel som, že takéto jazdy sa zvyknú konať pravidelne, no stále som to odkladal. Dnes som si ale povedal, že sa už konečne pôjdem odviezť.“
„Na internete som videl celoročný kalendár železničných akcií a musím skonštatovať, že je ich fakt veľa a mám problém si niektorú z nich vybrať. Parné vlaky sú samozrejme top, ale aj staré motoráky majú svoje čaro.“
„Niekoľko rokov som organizovala takéto jazdy pre zahraničných turistov. Z vlastnej skúsenosti preto môžem povedať, že za návštevu určite stoja Telgártske viadukty, Gemerské spojky vrátane Slavošovského tunela cez ktorý nikdy neprešiel žiaden vlak, aj unikátne lesné a úzkorozchodné železnice.“
Ani sme sa nenazdali a o dvadsať minút neskôr sme už stáli na Novom Meste, kde k nám pristúpila ďalšia skupinka cestujúcich. Keďže času na fotenie veľa nebolo, rýchlo sme spravili zopár ilustračných záberov a pokračovali v ďalšej jazde.
Na hlavnej stanici nás už medzitým netrpezlivo čakali ďalší záujemci o jazdu parným vlakom. Nervózne postávali na peróne a sledovali či nás neuvidia. Ešte sme ani poriadne nezastavili pri prvom nástupišti a už sa snažili nastupovať do historickej súpravy. Áno. Je pravda, že vagóny sa na rozdiel od balónu nafúknuť nedajú. No keďže veľa ľudí s nami cestovalo iba po hlavnú stanicu, uvoľnilo sa miesto pre nových cestujúcich.
Počas dvadsaťminútovej prestávky niektorí ľudia ostali sedieť vo vlaku a pochutnávali si na občerstvení domácej produkcie. Iní sa presúvali medzi nástupišťami, aby si objektívom fotoaparátu zdokumentovali obeh Mazutky na opačný koniec vlakovej súpravy. Podmienky na fotenie žiaľ neboli úplne ideálne, lebo vonku ako na potvoru svietilo príliš ostré Slnko. Ach jaj. Niektorí z nás sú nároční zákazníci. 🙂
Záverečná časť jazdy do železničného múzea na Rendezi mala síce podľa zverejneného programu podujatia viesť cez Modrý most a železničnú stanicu vo Vajnoroch, no ako sa hovorí – papier znesie všetko. A nie len ten toaletný. 😀 Nakoniec sa ale zvolila kratšia trasa a do areálu výstaviska sme dorazili o cca 15 minút skôr.
Niektorí cestujúci sa po vystúpení z vlaku fotili pred parnou lokomotívou, iní si namieri cestu priamo na stanovište rušňovodiča, aby sa dozvedeli na akom princípe vlastne Mazutka funguje.
Ak si niekto myslel, že na Rendezi nebude mať čo robiť, bol na omyle. Okrem trojice prehliadok múzea so sprievodcom a individuálnej prehliadky stálej múzejnej expozície železničných zariadení bola v ponuke aj výstava dobových železničných uniforiem v poštovom vozni poštového múzea Slovenskej pošty. Nezabudlo sa však ani na priaznivcov modulovej železnici, ktorí si v poštovom vozni Fa 5-2085 mohli pozrieť vynovené modelové koľajisko Klubu železničných modelárov Bratislava a v hlavnej budove múzea modelové koľajisko občianskeho združenia Vláčikovo. V areáli výstaviska však nechýbal ani stánok so suvenírmi a bohatou ponukou občerstvenia. Veď načo je človeku fototechnika, keď je hladný. 😀
Najväčšou atrakciou boli nepochybne spolujazdy na stanovišti parného rušňa 310.433 „Kačena“, na ktoré sa čakalo v rade ako za socializmu na banány. No zatiaľ čo sa exotické ovocie nikdy neušlo každému, s parnou lokomotívou sa v prípade dostatočnej dávky trpezlivosti odviezol každý.
Veľký záujem verejnosti bol aj o jazdy motorovým vozíkom Tatra T 14/52 od hlavnej pokladne cez točňu až po račianske záhlavie areálu výstaviska. Nech sa páči, nastupovať!
Pre detských návštevníkov boli okrem preliezok v ponuke aj šľapacie i pákové dreziny, na ktorých mohli rodičom naplno ukázať svoje zručnosti. Kto vie. Možno z nich jedného dňa nakoniec budú skutoční železničiari.
Kto sa ocitol v správnom čase na správnom mieste, mohol si zdokumentovať predvádzanie Mazutky na točni. Cvak, cvak. Cvak, cvak. Tá sa následne zapojila na opačný koniec vlakovej súpravy, aby vo večerných hodinách odviezla posledných návštevníkov späť do Petržalky. V pohode. Dovtedy ešte čo to pofotíme aj popijeme, povozíme na mašinke a ide sa dom. 😀
Čas plynul ako voda a na jednej z koľají už bola pripravená historická súprava M 286.0018 „Túlavá“ + Bix, aby odviezla cestujúcu verejnosť na hlavnú stanicu, ľudovo povedané späť do civilizácie. Mohlo by sa zdať, že do motorového vlaku stačí nastúpiť pár minút pred plánovaným odchodom. No opak bol pravdou. Voľné miesta sa míňali rýchlejšie ako teplé rožky, a kto ku vlaku dobehol na poslednú chvíľu riskoval, že sa doň nakoniec ani nedostane. Nuž, čo už. O dve hodiny pôjde ďalší. Nalej teda ešte zo dva deci. 🙂
No hoci sme z areálu výstaviska vyrazili včas, v obvode rušňového depa sme následne čakali aj dobrých 15 minút na odjazd. Buď to boli prevádzkové dôvody, alebo zažívacie problémy. 😀
Po príjazde na hlavnú stanicu sa väčšina cestujúcich rýchlo stratila v útrobách stanice. Či sa však ponáhľali do susedného múzea dopravy, iného múzea, alebo nebodaj domov za svojimi povinnosťami sme sa už nedozvedeli. No boli aj takí, ktorí sa nikam neponáhľali a s kľudom gentlemana si fotili Túlavú. Áno je pravda, že na obnove jej náteru bude treba ešte popracovať. No buďme radi, že aspoň jazdí.
Zatiaľ čo sa väčšina ľudí popoludní presúvala medzi múzeami a galériami, my sme dokumentovali pendlovanie historického motorového vlaku. Nemohli sme tušiť, že bude jazdiť s pravidelným meškaním a cestovný poriadok bude platiť iba na papieri. Ale nevadí. Za tie fotky nám to stálo. Väčšina návštevníkov sa však zhodla na tom, že mimoriadne vlaky mali zachádzať až do areálu múzea dopravy, čím by sa elegantne spojili obe múzea. A keby sa do akcie vo väčšej miere zapojil aj dopravný podnik, záujem verejnosti by bol oveľa väčší.
Do podujatia sa už tradične zapojilo aj STM-Múzeum dopravy, ktoré bolo v tento deň mimoriadne otvorené až do 22hej hodiny. Okrem stálej expozície cestnej a železničnej dopravy a aktuálnych výstav Volkswagen už 30 rokov „made in Slovakia“, Pád lietadla v Bratislave na Zlatých pieskoch a Bratislavské automobilové závody – 50. výročie založenia podniku si bolo možné pozrieť aj nemenej zaujímavú výstavu Tretie storočie bicykla doplnenú o odborný výklad lektora múzea.
Kedysi fádny plot pri vstupe do haly B spestrili dobové fotografie parných rušňov zachytávajúce počiatky železničnej dopravy na území Slovenska.
Na prvom peróne bola pripravená výstava súčasných i dobových fotografií a kresieb prezentujúcich dopravu cez rieku Dunaj na slovenskom úseku od 19. storočia po súčasnosť.
Na tieto fotografie v hale B nadväzovala malá výstava venovaná lodnej doprave na Dunaji, v rámci ktorej sa bolo možné oboznámiť nie len s históriou parnej osobnej bočnokolesovej lode Devín a hydroletu Raketa, ale aj s priebehom renovácie národnej kultúrnej pamiatky remorkéru Šturec. Niekdajší dlhoročný zamestnanec podniku Československá plavba dunajská Stanislav Drdoš nám prezradil zaujímavé informácie o Dunaji, histórii lodiarstva a lodnej doprave ako takej. A keďže celý život žije lodničinou, fundovane odpovedal na všetky zvedavé otázky.
Najväčší záujem verejnosti bol nepochybne o repliku motorového koča Lutzmann z roku 1888. Jedná sa o repliku Antonína Pavelku vyrobenú v roku 1999 na ktorej je umiestnenie a tvar prednej kapoty prevzaté z Lutzmannovej predlohy.
Ďalším lákadlom bola prehliadka elektrického rušňa 210.012 „Žehlička“, ktorý ako radu S 458.0 (továrenské označenie Škoda 51E) vyrobila lokomotívka Škoda Plzeň v roku 1973. Návštevníci podujatia mali jedinečnú príležitosť nahliadnuť do kabíny rušňovodiča a oboznámiť sa s riadiacimi prvkami. „Tento rušeň určený najmä na posunovanie vlakov v staniciach je síce momentálne nepojazdný, no chceli by sme ho uviesť do prevádzkyschopného stavu. Veríme, že našu zbierku železničných vozidiel v budúcnosti doplníme aj o parnú lokomotívu s historickým osobným vozňom ako pamiatku na prvú parostrojnú železnicu na Slovensku,“ priblížil nám jeden z lektorov múzea. Hoci prehliadka rušňa mala byť pôvodne spojená s odborným výkladom o histórii železničnej dopravy v Bratislave i na Slovensku, pre malý počet návštevníkov bola napokon bez výkladu.
Organizátori podujatia však nezabudli ani na detských návštevníkov, pre ktorých si divadlo ZkuFraVon pripravilo inscenáciu Zlatá rybka plnú klauniád a gagov. Kto bol hladný, alebo smädný, mohol si po náročnej prehliadke jednotlivých expozícií dopriať občerstvenie v podobe Langoša, HotDogu i čapovanej Vinei. V pokladni múzea si zase bolo možné zakúpiť magnetky a pohľadnice vybraných exponátov, ako aj knižné publikácie Let 001, Múzeum letectva v Košiciach, Čaro bakelitu a ďalšie. No fantázia. Tak idem, kúpim. 😀
Keďže spomínaný motorový koč bol v Múzeu dopravy vystavený iba v rámci tohto podujatia, návštevníci mali jedinečnú možnosť zdokumentovať si jeho presun cez halu múzea a následné uchytenie na príves na prevoz automobilov.
Chceli by ste v rámci Noci múzeí a galérií navštíviť všetky zapojené inštitúcie? Žiaľ, máte smolu. „Bolo by fajn keby organizátori podujatia ponúkli návštevníkom nejaké odporúčané trasy – kde majú začať a ako majú ďalej pokračovať, aby si toho stihli pozrieť čo najviac,“ skonštatovala jedna slečna. „Škoda, že všetky múzeá nie sú otvorené až do polnoci, tak ako tomu bolo v minulosti. Takto si musíme ustriehnuť dokedy je to ktoré múzeum otvorené,“ pridal sa manželský pár. „Keďže je to Noc múzeí, očakával by som, že zapojené inštitúcie budú otvorené aspoň do jednej, druhej v noci. Ak by sa k tomu adekvátne posilnili nočné spoje, ľudia by to určite využili,“ dodal ďalší z návštevníkov.
A ako to vyzeralo s premávkou historických vozidiel Dopravného podniku Bratislava? Zatiaľ čo pri prvých ročníkoch bol do ulíc mesta vypravený historický autobus Škoda 706 RTO spájajúci Slovenské národné múzeum s Vodárenským múzeom a neskôr aj historická električka ČKD Tatra T2 medzi Námestím Ľudovíta Štúra a Hlavnou stanicou, v ďalších rokoch už boli do premávky nasadené viaceré historické električky, autobusy i trolejbusy. Ich trasa bola zároveň zvolená tak, aby obslúžili čo najväčší počet múzeí a galérií.
Mohlo by sa preto zdať, že po dvojročnej odmlke a perfektnej prezentácií v rámci Dní Bratislavy bude situácia rovnaká. No opak bol pravdou. Bratislavský dopravca totiž tentokrát do ulíc mesta vypravil iba historickú električku ČKD Tatra K2 #317, ktorá premávala v hodinovom intervale po rovnakej trase ako v rámci mestských dní. Jej premávka pritom nezačínala dopoludnia, ale až o piatej popoludní a výjazd z Vozovne Krasňany bol aj tentokrát bez cestujúcich. Nuž soudruzi z NDR asi niekde udelali chybu. 😀 A čo na to cestujúca verejnosť?
„Nerozumiem kto vymyslel túto trasu. Ak by historická električka jazdila na Hlavnú stanicu, komfortne by spojila Múzeum dopravy s múzeami v centre mesta a mohla by slúžiť aj ako prípoj k nostalgickým vlakom. Kľudne však mohla premávať aj do Karlovej Vsi, čím by zabezpečila nevšednú dopravu do Vodárenského múzea.“
„V tom označovaní historických liniek majú menší chaos. Zatiaľ čo v roku 2020 išlo Ačko od divadla na Hlavnú stanicu, v tomto roku jazdí k Blumentálu.“
„Od premávky historických vozidiel som očakával oveľa viac, no som vďačný aj za K2.“
Aj napriek tomuto, že dopravný podnik sa na tejto akcii prezentoval iba symbolicky, o historickú električku bol zo strany cestujúcich veľký záujem. Fotili si ju na rôznych miestach a užívali si cestovanie v štýle minulých desaťročí. Cililink, odjazd. 🙂
„Je to úplná paráda. Tá jazda cez tunel nemala chybu.“
„Veľmi pekná električka. Sme radi, že sme sa ňou mohli odviezť a už teraz sa tešíme na ďalšiu akciu.“
Prvá Noc múzeí a galérií po pandémií Covid-19 je teda úspešne za nami. A hoci so sebou priniesla aj niekoľko nedostatkov, návštevníci podujatia domov zaiste odchádzali s peknými zážitkami, fotkami a možno aj nejakými suvenírmi. Áno. Je pravda, že v programe niektoré veci chýbali. No čo nebolo tento rok, môže byť o rok.
Autor: Jaroslav Filo
Be the first to comment