BRATISLAVA – Z auto-moto veteránskymi podujatiami sa v tomto roku akosi roztrhlo vrece. Ešte sme ani poriadne nevytriedili fotky zo Zlatých stúh a už sa na nás valila ďalšia kolóna historických automobilov. Tento krát ale našťastie zavítala priamo do hlavného mesta, do cieľa v areáli hradu. A že sa bolo na čo pozerať, vám hádam ani netreba rozprávať.
Mohlo by sa zdať, že to bol štvrtok ako každý iný. Dospelí v práci, deti v škole, dôchodcovia v parku, alebo doma pri televízore. No zatiaľ čo sa väčšina z nás venovala svojim každodenným povinnostiam a po práci vystála dlhú radu pri pokladni tej-ktorej nákupnej prevádzky, viac ako 100 zanietených veteranistov sedelo vo svojich vozidlách a od skorého rána sa presúvalo z Prahy do Bratislavy. A aby to náhodou aj napriek vysokému veku ich štvorkolesového miláčika nemali až také jednoduché, museli sa striktne riadiť itinerárom. Keby ale niektoré vozidlá neboli v tomto horúcom dni bez strehy, v cieľovej rovinke by to asi vyzeralo o niečo chudobnejšie.
Po skúsenostiach z minulého roku sme si uvedomili, že nemá zmysel sa deliť, ale všetky svoje sily koncentrovať do priestorov cieľovej rovinky. Boli sme však asi jediní čo to pochopili, lebo okrem nás a zopár jednotlivcov tam veľa ľudí nebolo. No čím menej pešiakov nám mohlo vbehnúť do záberu, tím ostrejšie slnko nám svietilo priamo do aparátu. Nuž ťažký je život obyčajného fotografa. 😛
Keďže sme sa na hradný kopec vyštverali v dostatočnom predstihu pred príchodom prvých veteránov, mali sme čas aj na doplnenie prepotrebných kalórií. Minerálna voda a čokoládová tyčinka ešte nikomu neuškodila, alebo áno? 🙂 No zatiaľ čo sme sa s chuťou venovali svojmu proviantu, nám neznámy moderátor sa práve učil napočítať do šesť. 😀 Dojedli sme čo sme mali, zaujali vytipované pozície a čakali na príjazd prvého účastníka.
Na rozdiel od iných veteránskych podujatí tu bolo možné obdivovať veľké množstvo automobilov z obdobia prvej republiky. Čo vozidlo, to chuťovka. Aj preto sme pobehovali z jednej strany areálu na druhú a dokumentovali jednotlivé vozidlá i posádky.
Čo čert nechcel, pred cieľovou rovinkou sa v určitých okamihoch tvorili kolóny ako v piatok popoludní na výjazde z Bratislavy. No ak by sa vodiči priveľmi ponáhľali, za neustriehnutie nimi zadaného času príjazdu by dostali by od organizátorov trestné body. Niektorí členovia posádky preto vystúpili z auta a pustili sa do družnej debaty s ďalšími účastníkmi. „Servus, servus. Sorry, že ruším, ale dva deci bieleho by ste v batohu nemali?“ 😀
Aj keď všetko išlo podľa plánu, zopár vozidiel sa ako na potvoru rozhodlo vstúpiť do štrajkovej pohotovosti. „Kanister benzínu, alebo peší presun!“ Vďaka dobrej spolupráci veteránskej komunity sa ale tento problém podarilo rýchlo vyriešiť a o niekoľko desiatok minút neskôr si už všetci okrem nás svorne pochutnávali na slávnostnej večeri. 😎
Mohlo by sa zdať, že nablýskané automobily a malebné zátišie hradného areálu sem prilákajú veľké množstvo zvedavých návštevníkov. No keďže soudruzi z NDR asi niekde udelali chybu, moderátor podujatia jednotlivé vozidlá predstavoval skôr spoluorganizátorom ako bežným smrteľníkom.
No o čo menej ľudí sa motalo na hrade, o to viac ich zaplnilo neďaleké Rybné námestie. Ako na potvoru však nečakali na rybacie špeciality, ale na príjazd historickej techniky. S fotoaparátom i mobilom v ruke pobehovali medzi vozidlami a všetko detailne dokumentovali. A nič na tom nezmenil ani fakt, že slnko na oblohe o niečo neskôr vystriedal mesiac a mnohé vozidlá boli zakryté plachtou.
Aj na druhý deň sa väčšina z nás venovala svojim každodenným radostiam, starostiam i nechceným povinnostiam. No ani účastníci podujatia to veru nemali jednoduché. V ranných hodinách totiž so svojimi veteránmi vyrazili na jazdu pravidelnosti na Pezinskú Babu, odkiaľ sa cez Stupavu a hrad Devín vrátili späť do centra Bratislavy. Odjazd vozidiel sa nám síce zmapovať nepodarilo, no v popoludňajších hodinách sme už ako čínski turisti fotili všetko čo sme v predošlý deň nestihli. A neboli sme jediní. Historické automobily, popoludňajšia špička a príjemné slnečné počasie ale spôsobili, že na neveľkej ploche sa miestami nedalo ani pohnúť. A kým sme čakali na vhodné podmienky na dokumentáciu nablýskanej techniky, náš fotoaparát si odskočil na jedno čapované do bufetu. 😛
A čo medzitým robili jednotlivé posádky? Dohromady nič. Popíjali pivo a klebetili. No boli aj takí, ktorí sa pred ľuďmi schovali pod podvozok auta a odstraňovali menšie technické problémy. „Halo pane, nás do toho nič nie je, ale defekt je na pneumatike a nie v karburátore.“ 😀
Rodiny s deťmi, stredná generácia, aj tí skôr narodení. Každý z nich mal svojho favorita, ten svoj automobil, ktorý sa mu najviac páčil. Výnimkou bola iba mladá slečna, ktorá sa práve fotila do módneho časopisu. Čo vozidlo, to 54 záberov v rôznych pózach. 🙂
Zatiaľ čo niektorí obyvatelia i návštevníci mesta hrdo pochodovali z jednej časti námestia na druhú a putovali kamsi do neznáma, iní sa milimeter po milimetri presúvali medzi vozidlami a sťaby špičkoví detektívi fotili čo im sily stačili. Využili pri tom úplne všetko čo mali – od fotoaparátov cez tablety a mobily až po lupy, okuliare a vlastne oči. Kurník šopa aj s takou robotu. Zase máme 300 Japoncov v zábere. 😀
A boli by sme tam ostali hádam aj do rána, keby sa na druhý deň vo Vysokých Tatrách nekonala ďalšia paráda. Ešte posledné momentky a hor sa domov nabiť techniku, trochu si pospať, dať si večeru a potom hajde na nočný vlak. 😉 A čo bolo ďalej, to vám rozpovieme zase nabudúce.
Autor: Jaroslav Filo
Be the first to comment