BRATISLAVA – Unikátna výstava historických salónnych a lôžkových vozňov, výstava najrôznejších výrobkov z bakelitu, či možnosť občerstvenia v historickom reštauračnom vozni. Nadšenci histórie dopravy, vedy a techniky si uplynulý víkend určite prišli na svoje.
Stáva sa už tradíciou, že bratislavské Múzeum dopravy pripravuje počas roka pre svojich návštevníkov aj netradičný sprievodný program v rámci ktorého je múzeum otvorené až do neskorých večerných hodín. A uplynulý víkend nebol výnimkou. Pri príležitosti 20. výročia spoločnosti WAGONSERVICE travel sa konala výstava historických salónnych a lôžkových vozňov Čaro cestovania v noci. Návštevníci múzea tak mohli na prvom peróne obdivovať ležadlové a lôžkové vozne spoločnosti WAGONSERVICE travel, ale aj 4 historické salónne s veľkým priestorom, alebo s kupé so sprchou, WC a obývačkou.
Luxusné salónne vozne z Budapešti lákali návštevníkov nie len svojou eleganciou, ale aj maximálnym komfortom pre cestujúcich. Viacdňové cestovanie na dlhé vzdialenosti nie je pre človeka najpohodlnejšie. Železnica sa stáva jeho novým dočasným domovom. odpadá mu tak nutnosť rezervácie ubytovania v jednotlivých mestách na trase vlaku. Pri výrobe špeciálnych vozňov sa preto po vzore veľkých zaoceánskych lodí dbalo na maximálne pohodlie cestujúcej verejnosti. V salónnych vozňoch boli vytvorené priestranné kupé so sprchou, toaletou a obývačkou, v ktorých si bolo možné oddýchnuť, prečítať si knihu, alebo len tak pozorovať okolitú prírodu.
Na raňajky, obed, večeru, koláčik, či chutnú kávičku sa potom chodilo do veľkopriestorových spoločenských vozňov v ktorých sa bolo možné nie len občerstviť, ale aj zabaviť sa pri živej, či reprodukovanej hudbe.
Nejde pri tom len o múzejné exponáty. Tieto vozne sú totiž radené v špeciálnych poznávacích vlakoch, nie len do Maďarska, ale aj do Belehradu, Nového Sadu, či Istanbulu. Najčastejšími destináciami sú Lurdy, Rím, Amsterdam, Berlín, Mníchov, či Osvienčim-Krakov. Každá kabína má vlastnú kúpeľňu, šatník s osobným trezorom, klimatizáciu, či zariadenie na privolanie personálu.
Menší luxus zase prezentovali lôžkové a ležadlové vozne, ktoré sú súčasťou pravidelných nočných vlakov z Bratislavy do Prahy, Berlína, Krakova, Varšavy, či Humenného. Niektoré z nich sú priestrannejšie, iné čo do priestoru úspornejšie, s klasickými, poschodovými, či dokonca dvojposchodovými posteľami na ktoré sa človek vyštverá jedine po rebríku.
Na čele týchto vozňov bol dieselový rušeň s elektrickým pohonom 754,033 „Okuliarnik“, ktorý bol z dôvodu potreby vykurovania súpravy celý deň v činnom stave.
Ďalším magnetom výstavy bol zakúrený parný rušeň 498.104 „Albatros“, ktorý je najťažším, najväčším a najrýchlejším parným rušňom vyrobeným v bývalom Československu. Nemožno sa preto čudovať tomu, že sa pri ňom fotili malí i veľkí návštevníci.
Albatros prišiel do areálu múzea s trojicou historických vozňov – obytným F9 2309, reštauračným WR 51 56 88-41 028-8 a obytným BAI 50 56 08 20-806-0. Na opačnom konci tejto nevšednej súpravy bola motorová lokomotíva T 334.001 „Rosnička“ zo 60-tych rokov 20. storočia. Na výstave však hosťovali len počas soboty, kedy bolo múzeum netradične otvorené až do 22. hodiny.
V spomínanom WR-ku si tak ako v susednom salónnom maďarskom vozni bolo možné dopriať občerstvenie. Okrem slaných a sladkých pochutín, alko i nealko nápojov boli v ponuke domáci vývar, langoš, párok, či klobása s chlebom a horčicou, palacinky, Gofri, káva, čaj a iné dobroty. Zakúpiť sa dali aj rôzne suveníry ako magnetky, kľúčenky, pohľadnice, tričká, reflexné pásky, či kalendáre.
Na koľajisku múzea však bolo možné obdivovať aj podbíjačku ASP 400 zo 70. rokov 20. storočia a motorové rušne 771.001-5 (ex T 669.1001) „Čmeliak“ zo 60. rokov minulého storočia, ktorý vznikol rekonštrukciou pôvodného stroja T 669.0082 a T 478.1 “Cecaňa”, ktorá bola na čele historického nákladného vlaku. Elektrická trakcia bola zastúpená strojmi 240.040-6 “Laminátka” a 210.012-1 “Žehlička”.
Na svoje si prišli aj fotografi, ktorí si mohli večerné zábery s Albatrosom.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tematická výstava na priľahlom koľajisku bola jedinou atrakciou múzea, no opak bol pravdou. Veľkému záujmu verejnosti sa tešila aj tematická výstava v hale B Čaro bakelitu, ktorej zámerom je poukázať na široké využitie tejto prvej umelej hmoty v priemysle, v domácnosti i v bežnom živote. Výstava prezentuje okolo 300 exponátov československej i zahraničnej produkcie, prevažne zbierkových predmetov Slovenského technického múzea, ale aj predmetov z kolekcií súkromných zberateľov.
Okrem pestrej a bohatej škály najrôznejších bakelitových predmetov ako sú napríklad rádiá, telefóny, fotoaparáty, vysávače, či hračky poukazuje aj na tvarový a štýlový vývoj v dizajne predmetov za obdobie 20. – 70. rokov 20. storočia.
K najbežnejším výrobkom nie len v domácnosti patrili najrôznejšie bakelitové zásuvky, zástrčky, či vypínače.
V každej rodine bolo možné nájsť spoľahlivé, kvalitné, výkonné a vkusné prijímače od národného podniku TESLA, na ktorých sa počúvala aj legendárna Zákruta, či Roľnícka beseda.
Gazdinky zase istotne využili praktické ručné i elektrické mlynčeky národného podniku MEZ Náchod vyrábané v rokoch 1960 – 1969.
Svoje využitie našli aj elektrické kulmy a sušiče vlasov, či stolné ventilátory. Vhodnou pomôckou pre školopovinné deti boli zase stolné mini glóbusy.
Z histórie bakelitu:
V roku 1909 chemik belgického pôvodu Leo Hendrik Baekeland(1863 – 1944) získal za svoj vynález v USA patent na postup výroby fenolformaldehydového polykondenzátu (živice), ktorá bola po ňom pomenovaná ako bakelit. Bol to prvý priemyselne vyrábaný syntetický polymér, ktorý odštartoval vstup plastov do priemyslu i bežného života. Do histórie bakelitu prispel aj bratislavský “Gummon, ako pobočný závod Továrne na káble, úč. spol.“. Po získaní licencie na jeho výrobu od nemeckej firmy Isolatoren Werke GmbH sa zaradil medzi prvé závody v Európe, ktoré sa venovali spracovaniu a výrobe bakelitu. Z dôvodov patentovej a právnej ochrany začal Gummon svoje výrobky od roku 1917 označovať chráneným názvom Futurit.
Na prvý pohľad netradičnú zbierku predmetov ponúka aj Kabinet kuriozít, ktorý prezentuje nevšedné technické riešenia všedných vecí. Spomenúť môžeme napríklad žiarovku s vianočným motívom z 2. polovice 20. storočia, cestovný kávovar z 50. rokov 20. storočia vyrobený v Maďarsku, cestovný vidličkonôž zo začiatku 20. storočia, mechanická škrabka na zemiaky z polovice 20. storočia, masážne prístroje. poľné chemické laboratórium, Kratiknôt na zhasnutie sviečky, či skladací kľúčik.
Múzeum dopravy zaujalo návštevníkov aj prehliadkou stálej expozície cestnej i železničnej dopravy. K staronovým exponátom patrí nákladný automobil Csepel D-350, či ŠKODA 860 z roku 1929, ktorá lákala návštevníkov hneď pri vstupe do múzea.
Z nových prírastkov môžeme spomenúť sanitné vozidlo ŠKDOA TAZ 1500 z roku 1998, či autobus pre diaľkovú dopravu SlovBus SB 134 z roku 2005.
Jedným z dlhodobých projektov múzea je aj rekonštrukcia Národnej kultúrnej pamiatky remorkéru Šturec z roku 1937, z ktorého by po jej ukončení malo vzniknúť lodné múzeum. Ale to už je námet na iný článok. Ak sa o Múzeu dopravy, jeho expozícií a jedinečnej atmosfére chcete dozvedieť viac, prečítajte si náš nedávny článok z jeho minuloročnej návštevy kliknutím na nasledujúci odkaz.
Po skončení výstavy salónnych a lôžkových vozňov koľajisko múzea opäť z veľkej časti osirelo. Ostáva nám už iba veriť, že sa ho jedného dňa podarí vkusne zastrešiť a zase na ňom bude možné obdivovať najrôznejšie koľajové exponáty prezentujúce bohatú históriu našich železníc. Všetko však závisí aj od záujmu štátu ochraňovať unikátne technické pamiatky, ktoré sú zhmotneným dôkazom usilovnej pracovitosti našich predkov.
Autor: Jaroslav Filo
■ ČARO CESTOVANIA V NOCI
■ ČARO BAKELITU
■ KABINET KURIOZÍT
■ STABILNÁ EXPOZÍCIA MÚZEA
Be the first to comment