HNILČÍK, MARKUŠOVCE – Od roku 1874 spájala závod na Roztokách (časť obce Hnilčík) so stanicou košicko – bohumínskej železnice banská úzkokoľajná železnička s parnou trakciou a pomerne atypickým rozchodom 750 mm, ktorá fungovala až do 90. rokov 20. storočia. Dnes sa trať zachovala v podobe lesnej cesty, ktorá pekne kopíruje pôvodnú trasu úzkokoľajky v peknej spišskej prírode.
V obci Hnilčík, v miestnej časti Roztoky, v minulosti stála veľká banská budova s triedičkou železnej rudy – ľudovo nazývaná Štación. Jej ľudovo skomolený názov prezrádza, že išlo o stanicu úzkorozchodnej železničky, ktorá viedla z hnilčíckych Roztok do Markušoviec, kde stáli pražiace pece. Pri železničnej stanici košicko-bohumínskej železnici v Markušovciach končila ďalšia hnilčícka úzkokoľajka – železnica Bindt – Markušovce.
Súhlas na výstavbu železničky dalo Ministerstvo železníc v Budapešti v roku 1873 a od apríla 1873 do septembra 18744 ju postavila firma Rakúsko-uhorská vysokopecná spoločnosť, predchodkyňa neskoršej Hornosliezskej účastinnej spoločnosti pre železničné potreby so sídlom v Katoviciach.
Celková dĺžka železničky bola 18 500 metrov, pričom od Šafárky viedla ešte 2 800 metrov dlhá odbočka na Grétlu (k štôlni Anton). Na celej železničke pracovalo 16 zamestnancov a na trati stálo 5 strážnych domčekov (tzv. vartechyžky). Doprava na železničke bola zabezpečovaná parnou trakciou. V roku 1893 boli k dispozícii 3 parné lokomotívy s výkonom 120 HP (váha lokomotívy bola 22 ton). Vozňový park pozostával zo 62 vozňov. V roku 1921 boli v prevádzke 2 parné lokomotívy typu Hagens o výkone 150 HP a tlakom 12 atmosfér, vyrobené v Erfurte a jedna parná lokomotíva s tlakom 12 atmosfér a výkonom 50 HP, vyrobené v továrni Maďarská strojáreň, úč. spol. Budapešť. Vlak mal vtedy k dispozícii 72 čiastočne železných a čiastočne drevených vozňov s kapacitou 70 metrických centov nákladu a 6 osobných vozňov. Rozchod koľají bol 750 mm a úklon trate až 25 %. Stanica Štación na Roztokách bol v nadmorskej výške 710 m.n.m a stanica v Markušovciach bola vo výške 435,2 m.n.m. To znamená, že prevýšenie bolo až 282 metrov a stúpanie bolo miestami vraj až 14 ‰.
Trať začínala na Hnilčíku-Roztokoch v stanici železničky (tzv. Štación), odtiaľ pokračovala severne po vrstevnici k viaduktu. Cestou prešla tesne ponad ústie starej štôlne Jonáš zo 17. storočia. Úvodná časť štôlne bola vtedy prerobená a pripomínala most. Dnes je štôlňa otvorená, avšak kamenná výstuž svahu medzi štôlňou a železničkou je poškodená.
Viadukt bol vybudovaný nad hnilčíckym farským kostolom, mal kamenné piliere (južný pilier obsahuje aj tehly) a drevené premostenie. Premostenie bolo zničené v druhej svetovej vojne nemeckou armádou, ktorá viadukt vyhodila do vzduchu. Piliere dodnes stoja mierne narušené a obrastené náletovou zeleňou a stromami. Pri severnom pilieri bola krátka odbočka ku skládke dreva.
Od viaduktu pokračovala trať na Šuferland a odtiaľ na Šafárk, kde bola odbočka so zvážňou ku grételskej štôlni Anton. Od Šafárky trať pokračovala cez Babínu a Hôrky na markušovskú stanicu. Na stanici boli pražiace pece na vyprážanie rúd ako aj vagónová váha. Vypražená ruda sa potom vysypala do vagónov košicko-bohumínskej železnice, odkiaľ išla do Česka.
Trať po Roztoky fungovala na celom úseku do roku 1931 a v skrátenej podobe po skládku dreva pri viadukte do roku 1936. Potom už ostal v prevádzke iba úsek Šuferland – Markušovce. Na Šuferlande nakladali rudu z hlady pri Štacióne. Ťažba rudy sa potom koncentrovala do revíru Grétla, otváraného novodobým banským dielom Nová štôlňa. V 30. rokoch 20. storočia sa zastavila prevádzka na hornej časti trate – úsek Roztoky – Šafárka.
Skrátená časť trate mala dĺžku 11 200 metrov. V súpise úzkorozchodných tratí (ŠA-SNV) z 24. marca 1938, sa ako druh pohonu už neuvádza parná trakcia, ale výbušný motor. Aký motorový rušeň na trati jazdil nevedno. Trať sa prestala používať asi v roku 1964. Potom bola rozobraná. Dnes je trať poľnou cestou, ktorá kopíruje pôvodnú trasu železničky.
V prípade, že o tejto železničke viete niečo viac, dajte nám o tom vedieť e-mailom na redakcia@vetrany.eu na ktorej očakávame aj vaše tipy a námety do tohto seriálu.
Zdroj: Vlaky.net
Pôvodný autor: Lukáš Patera
Spracoval: Jaroslav Filo
Dobrý deň,
prečítal som si Váš článok o železničke Rozstoky – Markušovce. Som rodákom z Markušoviec a môj otec bol posledným kuričom na tejto úzkokoľajke. Pracoval spolu s p. Strakom, ktorý bol rušňovodič. Počas prázdnin sme s nimi aj z bratom chodievali na Bindt do starej mamy na prázdniny. Posledné prázdniny, keď sa rozoberala trať sme šli tiež. Rozoberali to baníci, ktorých vozili v uzavretých vagonikoch. Keď sme odchádzali v auguste, trať už bola rozobratá za prvou zákrutou. Trať bola predtým niekoľko rokov generalkovaná a posledný rozchod bol 1000 mm. Môžete si to odmerať, lebo koľaje do dielne a garaže ešte sú.
Dobrý deň.
Železnica Roztoky – Markušovce mala od začatia prevádzky rozchod 750 mm, železnička Bindt – Markušovce (dĺžka 8,81 km) mala rozchod 1000 mm. Oslovil som viacerých odborníkov na dejiny úzkokoľajek a tí mi potvrdili niektoré nejasnosti. Je pravdou, že budova výtopne dodnes stojí a koľaje sú v nej zachované dodnes. Lenže roztocká úzkokoľajka nikdy rozchod 1000 mm nemala. Výtopňu si plánujem pozrieť cez leto 2012.
Pán Súkenník, môžme sa stretnúť v Markušovciach a výtopňu navštíviť spoločne, ešte sa Vám ozvem.