Po stopách nepoužívaných, zrušených, či nedostavaných železničných tratí 70: Mlyn a pekáreň Jedľa

Mlynárstvo je pojem, ktorý poznáme naozaj dávno. Múka je najdôležitejšia potravinárska surovina. Kam sa len pozrieme, zistíme, že v minulosti mlyny na spracovanie obilovín boli na rôznych miestach. Najčastejšie pri tečúcej vode. Keďže sa mienim teraz venovať mlynom v Pressburgu, či dnešnej Bratislave musím začať celkom od začiatku. Približne v XIII.- tom storočí v okolí Pressburgu vznikali celkom prvé kolesové vodné mlyny pod Karpatmi na strane od Záhoria a Moravy. Je to priestor v ktorom boli pri tečúcej vode vybudované stredoveké mlyny. Bolo to na toku potoka či riečky Vydrica.

Táto pramenila v Malých Karpatoch v oblasti nad dnešnou „Železnou studienkou“ a tiekla Vydrickou dolinou. Dnes sa toto údolie volá „Mlynská dolina“, ale po mlynoch a toku nezostalo až na niektoré výnimky vôbec nič. Celkovo tam bolo deväť obilných mlynov, ktoré fungovali až do polovice XIX.- teho storočia. Ak ideme pozdĺž toku tak nad Červeným mostom (železničný most smerom na Malacky), ktorý sa nachádza nad Vojenskou nemocnicou boli mlyny dva. Najbližšie k prameňu bol mlyn IX. – ty, ktorý bol prestavaný na víkendový hotel, či ubytovňu. Pod ním bol mlyn VIII. – my prestavaný na víkendovú reštauráciu a prezývaný Klepáč. Na jeho ruinách bola postavená replika mlyna v rokoch 2006 – 2008. Oproti Vojenskej nemocnici bol mlyn VII. – my, prestavaný na prvý parný (suchý) mlyn, neskoršie na Kűhmayerovu továreň, dnes Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Túto oblasť dnes volajú pri Suchom mlyne. Budovu VI. – teho mlyna pohltila továreň na vojenskú muníciu – Patrónka. Raritou v tejto lokalite bola lanovka z Patrónky na Hlavnú železničnú stanicu. Ďalší mlyn V. – ty bol situovaný na dnešnej ulici „Pri Habánskom mlyne“ a bol zbúraný, zachovali sa len niektoré budovy z jeho areálu. Mlyn IV. – tý bol zbúraný pri stavbe cesty a stál v priestore výcviku psov pre Ministersvto vnútra. Mlyn III. – tí stál asi 800 metrov od Dunaja a bol zbúrany v roku 1940. Mlyn II. – hý stál asi 500 m od Dunaja. Po skončení mlynárskych aktivít tam boli rádové sestry „Uršulínky“ a bol zbúraný v roku 1978. Mlyn I. – vý bol pri ústí Vydrice do Dunaja. Neskoršie bol prestavaný na „Lafrankoniho vilu“, ktorá padla za obeť výstavbe mosta Lafranconi cez Dunaj.

Štafetu mylnárstva v Pressburgu prevzali mlyny v inej okrajovej štvrti, presnejšie Blumental a Nivy. Túto oblasť som spomínal ako okrajovú lokalitu Pressburgu, kadiaľ išli najstaršie Pressburgské koľajnice. Neskoršie tam začala vznikať nová priemyselná zóna „Mlynské Nivy“. Názov evokuje existenciu viacerých mlynov. Najvýznamnejší Ludwigov parný mlyn bol situovaný neďaleko bývalej výpravnej budovy konskej železnice nazývanej Blumentál, ktorá leží na Krížnej ulici. Najskôr sa podnikateľ Ludwig venoval chovu ošípaných pre bitúnok na Miletičovej ulici. Neskoršie kúpil vedľajšiu budovu vtedajšieho najbližšieho mlyna s ktorým spolupracoval a rozšíril mlynskú výrobu zakomponovaním nového parného stroja. Prvé izbové žiarovky svietili v Pressburgu práve v Ludwigovom mlyne. Boli napájané z dynama, ktoré poháňal spomínaný parný stroj. Mlyn fungoval pravdepodobne do konca vojny, kedy jeho okolie bolo zbombardované. Pravdepodobne to súviselo s bombardovaním okolitých tovární a rafinérie Apollo. Na jeho mieste dodnes stojí betónové silo, žiaľ už nefunkčné. Pokiaľ fungovali koľajnice okolo Filiálky, tak vagóny s obilím boli presúvané po nich na ďalšie spracovanie.

Existencia ďaľšieho významného mylna Jedľa siaha do čias prvej ČSR, kedy v roku 1928 vznikla „Jedľa – účastinná spoločnosť v Bratislave“. Predpokladám, že práve táto spoločnosť sa postarala o vybudovanie mlynu a pekárne neďaleko Čabelkovej križovatky oproti už v predošlom článku spomínanému „Zvaráku“. Tento mylyn a pekáreň mali dvojkoľajovú vlečku, na ktorej sa posunovali vagóny bez lokomotívy. Ťahanie a postrkovanie zbezpečoval elektromotor s lanom navinutom na veľkom bubne.

Silný elektromotor s navíjacím bubnom

Podobne ako u iných industriálnych a ostatných objektov, tak aj Jedľa mala podobný osud. Vlastnili ju najskôr členovia židovského spoločenstva. V období vojnového Slovenského štátu podliehala aj Jedľa arizácii, teda jej pôvodní židovskí majitelia firmu museli opustiť a dostala nových „slovenských“ majiteľov. Pod týmto vedením prosperovala spomedzi všetkých mlynov a pekární v Bratislave a okolí najlepšie. Vypracovala sa na najväčšieho pekárenského a potravinárskeho producenta na Slovensku v tom období, teda do konca II.svetovej vojny. Denne v Jedle spracovali približne 6 vagónov pšenice, 4 vagóny jačmeňa, 1 vagón raži. Toto obilie bolo privezené najčastejšie zo sýpky na mieste Ludwigovho mlyna. Spomínam si na to Silo, pretože ako študent (na prelome 70/80-tych rokov XX.stor.) som v poobedných nákupoch často navštevoval predajňu „1000 drobností pre domácnosť“ na ulici Vuka Karadžiča neďaleko spomínaného sila. Koľajnice šli práve popred túto predajňu a končili už len v areály sýpky. Bola to činnosť, ktorá bola postupne na útlme. Nakoniec jedného dňa koľajnice postupne vytrhali a obilie vozili už len nákladiaky. Pokiaľ tento posun ale existoval tak v mlyne Jedľa spracovali hore uvedené množstvo vagónov obilia a vyprodukovali asi 3 vagóny krúp. V pekárni hneď v areáli upiekli okolo 7 až 8 ton rozličného chleba. Piekli prakticky väčšinu pekárenských výrobkov. Denne to bolo až 40 000 kusov rohlíkov, pletienok,  praclíkov, či uzlov. Okrem toho upiekli niekoľko sto kusov vianočiek rôznej veľkosti s hrozienkami, či bez. Ďaľším produktom bolo čajové trvanlivé pečivo, sušienky a keksíky.

Časť objektu pekárne

Mlyn a pekáreň Jedľa fungoval nepretržite od vybudovania počas prvej ČSR, za Slovenského štátu, cez II. Svetovú vojnu až do znárodnenia. Tento prevrat, či víťazstvo pracujúceho ľudu, prinieslo ako som naznačil deštrukciu všeobecných zásad správania. Po tomto prevrate v roku 1948 tento objekt prešiel do vlastníctva socialistickej organizácie „Mlyny a cestovinárne Piešťany národný podnik“. Bol to prosperujúci podnik, pretože si mohol dovoliť v areáli umiestniť plastiky sochárov venujúcich sa chlebovej tématike. Po rokoch fungovania tohto podniku ako národného, či štátneho nastala v roku 1989 radikálna zmena. Nežná revolúcia umožnila rehabilitácie a vrátenie komunistami zhabaných podnikov do súkromných rúk, teda aj bývalá Jedľa bola sprivatizovaná. Noví majitelia aj keď spočiatku áno, no časom už nedokázali držať krok s veľkopekárňou, ktorú niekdajšie Mlyny a cestovinárne vybudovali ďalej od centra Bratislavy smerom na Raču. Pri bývalej Dynamitke pri Gaštanovom Hájiku bolo vybudovené nové silo a pekáreň. Prevádzka nazvaná „Chlebostroj“ neďaleko námestia Biely Kríž bola vybudovaná začiatkom 60 – tych rokov. Štafetu najväčšieho pekárskeho výrobcu, teda prebral Chlebostroj, ktorý neskoršie pohltila Palma. Je zaujímavé, že objekt Jedľa prežil až sedem požiarov a z každého sa pozviechal, no po poslednom ôsmom v roku 2008 podľahol a nikto ho už obnoviť nemienil. Podľahol ošiaľu likvidácie industriálneho dedičstva nielen v Bratislave.

Po vlečke do bývalého mlyna už nezostalo nič

Ako som naznačil na inom mieste, tak mať lukratívny pozemok vo vychytenej lokalite je „inn“. Nesmú na ňom ale byť žiadne budovy a tobôž nie staré továrne a ostatná industriálna architektúra. Vtedy to tam zaváňa ryžovaním a to je dnes „cool“. Ďalej bude nasledovať ďaľšia továreň, ktorá ale stále stojí a funguje a v jej okolí vždy voňala čokoláda.