Po stopách nepoužívaných, zrušených, či nedostavaných železničných tratí 79: Tesla

Ostatným výrobným podnikom, ktorý fungoval pozdĺž železničnej trate medzi stanicami Bratislava Filiálka a Bratislava Predmestie bol podnik vyrábajúci stolové rádiá a gramorádiá, poťažne prenosné tranzistorové rádioprijímače a neskoršie autorádiá, či počítače. Jeho náplňou bola aj výroba náhradných dielov k týmto hudobným elektrospotrebičom. Nosným programom týchto dielov boli elektrónky, ale aj klasické žiarovky.

Tesla využívala spoločnú železničnú vlečku s Poštovými skladmi, takže nákladné vagóny privážajúce suroviny, či polotovary do tohoto závodu a odvážajúce hotové produkty podobne ako poštové vagóny na rampu zacúvali cez najbližšiu výhybku od stanice Bratislava Predmestie, ktorá bola najvzdialenejšia od koľajiska na Filiálke. Posunovanie zabezpečovali čaty s parnými rušňami a naftovými lokomotívami práve z Filiálky. Dnes z tejto činnosti, ktorá prekvitala v parnej, či naftovej ére zostala len spomienka. Neexistuje Siemenska, Ferona, benzínka oproti Zvaráku, mlyn Jedla, Regena, Parketka, Priemstav, Smaltovňa, nefungujú poštové sklady a ani Tesla. Všetky tieto miesta boli typické tým, že väčšina z nich boli strategické podniky, zamestnávali veľa ľudí a všetky spájala železnica. Železnice mali svoje hlavné stanovište na stanici Bratislava Filiálka, ktorá pomaly mizne zo sveta. Nebyť práve koľajníc, určite by tam boli mrakodrapy a nejaké obchodné centrá a lukratívne sídla zahraničných firiem. Bratislavské industriálne pamiatky už prakticky neexistujú. No, myslím si, že aj tí, ktorí ten vtedajší ruch nezažili by čo to o tom mali vedieť. Samotná továreň „Tesla“ bola vybudovaná ako odštepný závod značky Tunsgram sídliacej v bývalom Uhorsku konkrétne v Budapešti. Bratislavská továreň spustila výrobu koncom medzivojnového obdobia v roku 1938, keď sa schyľovalo k novému vojnovému konfliktu. Začalo to stolovým rádiom Tunsgram Orion Triumpf 404 a jeho výroba trvala rok (1939). Cez vojnu, pravdepodobne ako ostatné továrne aj táto budapeštianska filiálka vyrábala pre armádu. Po skončení II svetovej vojny bola do tohoto objektu znovu sústredená montážna linka na rozhlasové prijímače. Po nástupe jedinej sovietsky orientovanej strany, po prevrate v roku 1948, bol tento výrobný podnik znárodnený a stal sa súčasťou siete tovární vyrábajúcej rádiá, gramofóny a magnetofóny, či televízory, teda slaboprúdovú elektroniku. Jej názov bol „Tesla slaboprúdové a rádiotechnické závody so sídlom v Prahe národný podnik, závod Bratislava“. Názov Tesla si tvorcovia natrvalo odvodili od mena elektrotechnika a vynálezcu Nikolu Teslu. Tento nadaný prírodovedec sa narodil v roku 1856 v dedinke Simjan na území dnešného Chorvátska a zomrel v roku 1943 v New Yorku. Bol vždy považovaný za vizionára, ktorý údajne pracoval na výskume javov, ktoré boli objavené až za niekoľko desaťročí (RTG, laser …). Po ňom je pomenovaná jednotka magnetickej indukcie 1T(tesla). Pre problémy bratislavských výrobkov s exportom sa kompetentní súdruhovia rozhodli pre záludné vysvetlenie názvu. Tesla bola údajne skratka TE- technika SLA-slaboprúdová, či pejoratívne „TE-chnicky SLA-bá“. Naďalej sa v Bratislave montovali rozhlasové prijímače. Po roku 1950 sa názov zmenil na „národný podnik Tesla Bratislava“. Ako som spomínal v Tesle sa spočiatku vyrábali stolové rádiá zhruba 50 tisíc kusov ročne  a popri tom sa tam vyrobilo zhruba 6 miliónov žiaroviek ročne. V období rokov 1950 až 53 v bratislavskej Tesle pracovali na vlastnom vývoji, ktorého vyústením bolo prvé v Bratislave vyvinuté rádio Tesla 420 U Trio prezývané Racek, pretože jeho prototypové prevedenie bolo biele. Racek sa vyrábal do roku 1957. Autorom desingu bol Ján Vikrut, ktorého rukopis niesli až na niektoré výnimky takmer všetky produkty bratislavskej Tesly. Realizácia vlastného výskumu sa ukázala ako správny, ťah pretože sa produkcia zvýšila na 100 tisíc prijímačov ročne. Vedenie podniku Tesla, keďže zvýšili výrobu potrebovali aj nových pracovníkov a preto bratislavská Tesla zriadila svoje teslácke odborné učilište a od roku 1958 si vychovávalo svojich pracovníkov. Jej zameranie bolo naozaj širokospektrálne s nosnými odbormi v profesiách ako: “mechanik-elektortechnik“, „mechanik elektronických zariadení“, „strojný zámočník“, „ mechanička elektronickej výroby“ a iných, nemenej dôležitých profesií.  Pôvodne v Československu vyrábalo rádiopríjímače viacero závodov Tesly. V Čechách to boli asi štyri. Tesla mala aj na Slovensku viaceré závody, no tie sa nevenovali len výrobe rádií, ale aj vývoju a montáži televízorov a ostatnej elektroniky. Bratislavské rádiá sa vyznačovali trvanlivosťou. Tiež sme doma mali súbežne viaceré teslácke produkty. V detskej izbe sme dlho mali české rádio Tesla Largo, ktoré som používal aj počas mojich študáckych rokov. Je pravda, že ostatné roky svojej existencie bolo schované po bielou plachtou, pretože staré rádiá, neboli len rozhlasové prijímače, ale bol to aj kus interiéru, ktorý musel ladiť s nábytkom. Do mojej už študáckej izby sa naše najstaršie rádio, ktoré si kúpili moji rodičia keď boli čerstvými novomanželmi, už nehodilo a preto putovalo pod plachtu do kúpeľne a neskôr mi vyhrávalo v pivnici, kde som mal dieľňu a v zime som tam reparoval bicykle a motocykle.

Keď som bol malý tak rodičia kúpili hudobnú skriňu „Humoreska“, ale v pôvodnom stave nebola dlho. Otec mal ešte „za mlady“ magnetofón „Sonet Duo“ tiež od Tesly a krátko na to si rodičia kúpili nový teslácky televízor „Oliver“. Všetky tieto spotrebiče chcel otec sústrediť v obývačke do kúta oproti gauču, aby sa z neho dal pozerať televízor. Humoreska teda putovala k stolárovi a ten vyrobil skrinku, ktorú prilepil vedľa reproduktora. Humoreska bola teda multifunkčná. Naraz sa dalo použiť všetko. Pozerať televízia, počúvať magnetofón, rádio a púšťať platne. Samozrejme nemenej dôležité bolo to, že skrinka ladila s nábytkom, ktorý bol v obývačke. Mal som ambíciu ako „násťročný“ po rokoch spánku spojazdniť Sonet, no nepodarilo sa. Prehrávať sa dalo, no nahrávacia hlavica bola zhoretá a teda rodičia kúpili nový kazetový magnetofón, no jeho používanie bolo krátke. Najskôr sa polámal konektor z adaptéra (z 220V na 6V), vtedajšie tuškové baterky vydržali sotva dva dni prehrávania. Nakoniec sa začali trhať strunky na tlačítkach a tak putoval do bazáru. Svojou veľkosťou zodpovedal neskorším „walkmanom“ a teda predbehol dobu najmenej o 20 rokov, no ukázalo sa, že nebol na dennodenné počúvanie ako teslácke produkty, aj keď mal na strane reproduktora „made in JAPAN“. V sonetovej skrinke sa teda veľmi neohrial. Humoreskový gramofón skončil až vtedy, keď som začal pracovať. Mojim samostatným ozvučovadlom staromládeneckej izby, keď som sa vrátil z vojenčiny, bolo bratislavské rádio „Duetto“, ktoré som mal napojené na klasický budík, aby sa zaplo ráno, keď som vstával. Dlho som nevydržal bez gramofónu, tak som z ďalšej výplaty pod rukou kúpil tiež bratislavské gramorádio „Moderato“. Bohužiaľ bolo bez reproduktorov a rádio samo od seba prestávalo hrať – hlas sa stácal, ale gramofón hral. Než som sa oženil, tak pribudol gramofón z Tesly Litovel, ktorý mám dodnes a zrejme tiež nesie rukopis pána Vikruta. S manželkou sme si do kuchyne kúpili modernejšie bratislavské rádio „Progresson“ a Dueto som si vzal do pivnice. Naše prvé auto Škoda stotisíc som vyzdobil bratislavským autorádiom „Tesla Car radio 2117B“. Stotisícku sme nakoniec dali zošrotovať no autorádio slúžilo ešte pekných pár rokov v „Stopeťke (Š 105)“ a vo Favorite. Batislavské výrobky mali dobrý ohlas aj v zahraničí. V historických prameňoch som sa dočítal, že spolupráca zahraničia so slovenskými podnikmi nebola len európska. Podobne ako som spomínal na inom mieste, že najbežnejšia slovenská motorka Pionier sa vyrábala tiež v Indii a v Egypte, tak aj slovenské rádia sa montovali  vo vzdialenom svete. Egypťanom sa zdali naše rádia tiež vhodné pre ich domácnosti. Zo Slovenska do Afriky putovali súčiastky a tam z nich skladali stolové rádiá. Ako expert pre túto činnosť bol do Egypta vyslaný opäť pán Vikrut a nebolo to len na rok. Odskočil si tam viackrát a to viac ako na otočku. Tieto fakty potvrdzujú, že Tesla na Kukučínovej ulici bola naozaj strategický podnik. Vždy ale podliehala nejakým zmenám. RVHP, ako sa volalo združenie európskych štátov vo „Východnom bloku“ centrálne nariaďovalo, čo, kto bude vyrábať. Samozrejme o tom v podstate rozhodovali komunistickí pohlavári nie v samostatných štátoch, ale v „mekke“ všetkých komunistov v Moskve. V bývalej ČSSR bolo rozhodnuté, že rádia sa budú vyrábať len v Bratislave a teda ak sa u niekoho nájde nejaké stolové rádio TESLA schované pod kilami prachu a v spleti pavučín, tak naisto bude z bratislavskej Tesly.  Národný podnik Tesla Bratislava mala teda v bývalom režime monopolné postavenie vo výrobe rádií. Mimo toho od roku 1973 čerešničkou na torte boli prijímače triedy „HI-FI“ a „elektronické“ kaukulačky. Tieto upriamili smerovanie na výpočtovú techniku. Po nežnej revolúcii však teslácke výrobky všeobecne nedržali krok s dobou a preto ministerstvo hospodárstva SR v roku 1991 rozhodlo v Bratislave továreň Tesla zatvoriť a následne šla do likvidácie. Štátny podnik Progresson, ako jej následník, skončil v roku 1996. V elektronike sa na špičku dostali ázijskí výrobcova vedení Japonskom, ktorí stále presadzovali a presadzujú miniaturizáciu. Tento pojem ani vývojárom a pracovníkom Tesly nebol nikdy cudzí. Začínali s prenosnými rádiami „na baterky“ už v roku 1958. Ako naozaj malý chlapec som vídaval na priedomí pavlačového domu na lavičke sedieť a počúvať vysielanie slovenského rozhlasu jedného uja, ktorý si šúlal sám cigarety. Sedel vonku, pretože vnútri fajčiť nesmel a ferritová anténa v tranzistoráku Tesla dávala najlepší signál práve na gangu.

Top tranzistorákom z bratislavskej Tesly bol naozaj miniatúrny prijímač, ktorý sa vyrábal v rokoch 1964 – 65. Bol naozaj hitom a bol veľký ako krabička od cigariet. Jeho tvary navrhla vtedy mladá architektka Pirika Černá a svojmu desingovému dielu dala názov „ZUZANA“. Zuzana sa zmestila do vrecka, mohla sa počúvať priamo pri uchu, jej súčasťou bol aj kožený obal s možnosťou prehodiť si tranzistorák cez plece a pri prechádzke počúvať nielen hudbu, ale aj komentovanie nejakého športového prenosu z hokeja, či futbalu. Na Zuzany som narazil dvakrát a mali spoločného menovateľa a to bol môj svokor. Svojej prvej dcére dal meno po svojom obľúbenom tranzistore. Moje prvé stretnutie bolo teda so Zuzanou s ktorou chcem prežiť aj jeseň spoločného manželského života a druhé bolo v garáži u svokrovcov, pri zabíjačke. Ako čerstvý novomanžel som vypomáhal pri vytápaní oškvarkov vo svokrovej garáži. Pri miešaní mi oči padli na svokrove poklady v starodávnom kredenci. Bol tam telefón na kľuku, telefónne slúchatko so zabudovaným číselníkom, maslovobiely domáci telefón s ciferníkom a nemalé množstvo všakovakých spojárskych prístojov. Až celkom na spodu pod týmito pokladmi bola maličká krabička pripomínajúca krabičku od cigariet. Zaujalo ma to, pretože tvrdú krabičku od cigariet som v detstve vídaval len v bielom prevedení s modrou plachetnicou a nápisom Sparta. Táto krabička ale bola plastová a dierkovaná. Chcel som ju vybrať, no nešlo to. Nakoniec som odložil všetky tie telefóny a oškvarky začali vrieť. Našťastie prišiel svokor a ratoval spenenú masť. Spustil na mňa, že načo hľadám druhú Zuzanu, keď už jednu som od neho dostal. Nechápal som jeho pohnútky, no po učlovečení kotla s oškvarkami siahol do kredenca a vytiahol krabičku. Otočil ju a na prednej strane bolo predtlačené slovo Zuzana. Zaspomínal si, že ako mladý frajer sedel s kamarátom na zábradlí, pofajčievali a počúvali prenos z futbalu v ktorom hrali popredné kluby vtedajšej ligy. Keď zaznelo z tranzistoráku góóól obidvaja vyskočili skoro zhodili okoloidúcu dievčinu.  Tá sa osopila a po tomto neplánovanom strete si ju začal vtedy mladý „fičúr“ svokor všímať viac. Takže tranzistorák Zuzana môže za to, že ich najstaršia dcéra má práve meno Zuzana. Keďže už jednu Zuzanu mám, povedal svokor, tak druhú už nedostanem, ale niektoré z ostatných pokladov okrem tranzistora Zuzana si môžem vziať. Jedným dychom ale dodal, že ale až keď sa on pominie.

Tranzistorové prijímače neboli nosným programom Tesly, no do pamäti sa mi vryl ešte jeden prijímač prezývaný „PUK“. Bol typický tým, že mal aj rozmery, aj čiernu farbu ako klasický hokejový puk. Videl som ho v našom „Elektre“ viackrát, no nikdy nebol čierny, ale v inej farbe. Čierne Puky boli len ako podpultové a nemohol si ho kúpiť hocikto, len ten čo sa poznal s vedúcim predajne, či s predavačkou v oddelení rádií. Mal som ešte jedno osudové stretnutie s ostatným gramorádiom z Tesly Bratislava. Bolo to na oslave svokrovej „60-ky“, pri ktorej si s ním zatancovali všetky vnučky, tá najmladšia mu bola v náručí, pretože ešte veľmi chodiť nevedela a tancovalo sa pri gramofóne „Tesla Dominant“, ktorý dostala k narodeninám manželkina mladšia sestra.

Momentálne je pôvodný areál Tesly rozdelený na viac samostatných objektov. Mimo toho celkom pri násype železničnej spojky medzi Hlavnou stanicou a stanicou Nové mesto nejaká firma pracujúca pre Telekom obhospodaruje hospodársky dvor v ktorom parkujú jej nákladné autá a mechanizmy. Areál celkom pri vlečke s pôvodnou hlavnou bránou patrí ministerstvu vnútra.

Na tomto priečelí boli dve spojené budovy. Menšia budova bola vrátnicou osobnou aj nákladnou. Na jej poschodí boli administratívne miestnosti. Vedľa nej bola druhá tiež administratívna budova. Na jej prízemí bol sklad železných polotovarov a nástrojáreň. Za týmto priečelím bolo malé nádvorie. Cez nákladnú vrátnicu som pri svojej návšteve videl dosť ošarpanú žltú budovu, ktorá v prvopočiatkoch existencie bratislavskej Tesly bola montážnou halou, kde sa kompletovali žiarovky. Môžem len predpokladať, že sklenné banky dodávala továreň Technického skla Bratislava pri Vojenskej Nemocnici pri konečnej trolejbusov číslo 212. Kedysi to bol starý mlyn na riečke Vydrica, neskoršie továreň na výrobu vojenských uniforiem a dnes tam sídlia pamiatkári. Vrátim s k tesláckej hale. V priebehu rokov sa v nej montovali počiatočné komponenty a teda bola halou predmontážnou. Po rozšírení areálu táto budova fungovala ako údržbárske dielne. Zároveň táto budova ohraničovala pôvodný areál, pred ktorým bola fungujúca cesta kolmá na ulicu Kukučínovú. Vlastne na tejto ceste končili záhrady domov na Pluhovej ulici. Po obvode areálu bratislavskej Tesly boli zäčša montážne haly. Postupne teda k železnici na priečelí boli kancelárie a nástrojáreň. Celkom pri trati bol teda hospodársky dvor a dlhá nízka budova medzi Teslou a týmto dvorom bola tiež stará montážna hala v ktorej neskôr zriadili lisovňu. Na ňu nadväzovala ďalšia prevádzka a síce galvanizovňa s jedným z komínov. Zadnú časť pôvodného areálu uzatvárala výškova budova, ktorú postavili až neskoršie, keď už skončil vplyv maďarského Tunsgramu. Poťiaľ zasahoval medzivojnový areál budapeštianskej filiálky. Na začiatku som spomínal halu na výrobu žiaroviek, na ktorú nadväzovala pôvodná kuchyňa a jedáleň. Po vybudovaní výškovej budovy sa kuchyňa a jedáleň presťahovala tam. V pôvodných priestoroch bol umiestnený chemický sklad. Nádvorie vypĺňali tiež budovy, bez ktorých by výroba nefungovala. Bola tam kotolňa, sklady, hala, kde sa kompletovali hudobné skrine a bolo tam zdravotné stredisko. Naznačil som, že po spustení výroby prvého stolového rádia Racek z bratislavského vývoja sa rapídne zvýšila výroba a tým sa aj areál rozšíril. V tejto starej časti teraz sídlia inštitúcie ministerstva vnútra SR, údajne SIS.

Novšia časť sa musela opäť vtesnať medzi železnicu a záhrady blízkych rodinných domov a spleťou budov vznikli viaceré nádvoria.  Tesne pri galvanizovni a výškovej budove pribudla trafostanica, veľké skladové hangáry a dvojpodlažná montážna hala. V tej sa robila vstupná kontrola polotovarov, skladovali sa tam holé hudobné skrinky a obaly na výrobky. Táto budova je stále ošarpaná, je v nej tlačiareň a ostro kontrastuje s ďalšou bývalou montážnou halou, ktorá je momentálne zrenovovaná a sídlia v nej rozličné firmy. Na ňu je prilepená trojposchodová budova bývalej zadnej vrátnice, kde sídlilo výpočtové stredisko. Tento dlhý „čínsky múr“ ukončuje ostatná výšková budova, kde bol situovaný vývoj a najvyššie generálne riaditeľstvo. Pozdĺž železnice sa ťahajú garáže a bývalý nový chemický sklad a veľké nádvorie slúžiace aj ako parkovisko pre malé firmičky vo vnútri. Informácie o tomto bývalom socialistickom strategickom podniku doposiaľ prezentované sú veľmi strohé a rozporuplné. V mojom pátraní po mnou zverejnených perličkách mi výdatne pomohol pán Martikán, ktorý v Tesle pracoval a hodne mi pomohol nielen svojimi spomienkami, ale aj v časoch prosperity bratislavskej Tesly, kedy nielen nám pomohol pri kúpe bratislavských tesláckych produktov a to nehovorím o elektrosúčiastkach pre rádioamatérov. Tesla Bratislava bola posledným strategickým podnikom, ktorý za socializmu fungoval v bývalej priemyselnej zóne „SLOVANY“. Moje mapovanie bude pokračovať ďalšími strategickými podnikmi za železničnou spojkou medzi stanicami Bratislava Hlavná stanica a Bratislava Nové mesto. Najskôr ale, opáčim ako sa v danom priestore križujú koľajnice.

Autor: Gilbert

Výzva k čitateľom:

Vaše tipy a námety do seriálu o nepoužívaných, zrušených a nedostavaných železničných traiach nám posielajte e-mailom na redakcia@veterany.eu. Za všetky Vaše príspevky a podnety už vopred ďakujeme.