Vodné diela na Váhu už dávno zmenili ráz krajiny okolo Púchova a Považskej Bystrice. Dve trasovania železničnej trate sú už čiastočne minulosťou. Vždy ma fascinovali koľajnice a život okolo nich. Pri manželkinom liečebnom pobyte v Kúpeľoch Nimnica som sa rozhodol trochu preskúmať tamojší ráz krajiny. Oproti zobrazeniu na starých mapách je dnešná realita úplne iná. Na prvé trasovanie koľají už aj starousadlíci dávno zabudli, druhé trasovanie majú ešte v čerstvej pamäti. Koľajnice okolo priehrady, ako také sú už síce minulosťou, ale nie celá trasa medzi Púchovom a Považskou Bystricou je spojazdnená.
Okolo Horného Milochova sa staré lôžko využíva stále. Nová trať je realizovaná vysokým násypom, mostami a tunelmi. Teraz je tam aj zástavka. Je tesne pred prvým tunelom a cestičkou cez les po novom chodníku až do areálu kúpeľov ju používajú aj kúpeľný hostia.
V druhom trasovaní bola železničná stanica nad Nosicami a domáci, či turisti idúci do Nimnice mali najkratšiu cestu cez priehradný múr. Starú stanicu som objavil ľahko. Chátrajúca budova so satelitom uprostred staveniska novej cesty na bývalom lôžku je zatvorená a možno slúži na bývanie.
Vnútro čakárne je ako vystrihnuté z nejakého socialistického filmu. Vyzerá oveľa horšie ako niektoré opustené stanice, ktoré som navštívil v minulosti. Je zhruba v podobnom stave ako tá, kedysi v Dudinciach. Musím ale pripomenúť, že jej stav sa nedá porovnávať so staničkou Malé Tŕnie pri Šenkviciach. Tam už síce tiež nie sú koľajnice, no tie zmizli oveľa skôr. Sú tam (na Malom Tŕni) povybíjané okná a okolie je zarastené až, až.
Nosická stanica teda doslúžila. Oproti nej je v smere do Púchova ešte stále aj plechová hrdzavá čakáreň. Predpokladám, že tam stojí ešte preto, lebo je tam čulý stavebný ruch a na blízku nie je žiadna výkupňa druhotných surovín.
Pri mojej návšteve stál neďaleko stanice bager a odpratával nepotrebnú zeminu z lôžka na stavbu novej cesty. Vždy po nejakom čase k nemu nacúvalo nákladné auto, do ktorého zeminu nakladal. Bolo zaujímavé, že občas sa tam motal aj traktor s cisternou. Ten kropil cestu vodou z priehrady, aby sa tak neprášilo.
Ako spomienku na časy, keď tam zastavovali vlaky, nájdeme pozdĺž nástupíšť stĺpy osvetlenia a trolejí. Ostala tam aj turistická viacsmerovka pre turistov a kúpeľných hostí, ktorí kedysi do kúpeľov chodili vlakom. Dnes ale väčšina z nich prichádza do kúpeľov autom.
Neodpustil som si spraviť fotku náprotivného násypu s novou železnicou a s už funkčnou zástavkou. Skôr ako som sa vybral späť do civilizácie, zaujala ma lesná cesta na rázcestí pod starou štrekou. Táto viedla oproti vetve idúcej na stanicu. Najzaujímavejšie na nej bolo to, že zábradlie bolo z koľajnicového profilu. Tá cesta údajne viedla k dávno zabudnutej meteroologickej stanici a ku „Hviezde“. Čo bola „Hviezda“ som zistil až v kúpeľoch od jednej zo zamestnakýn, ktorá približovala hosťom históriu ich vzniku. Vysvetlím to nabudúce.
Po najbližšej ceste pod bývalou železnicou som sa vybral po stopách niekdajších kúpeľných hostí k priehradnému múru. Cesta bola lemovaná poväčšine staršími domami v pôvodnej dedinskej architektúre, aj keď väčšina z nich bola prestavaná. Narazil som na nizučký podchod pod bývalou štrekou. Starousadlíci tvrdili, že im ho spravili železnice pri budovaní druhého trasovania po brehu priehrady, aby sa mohli dostať k svojim pastvinám, záhradkám a sadom, ku ktorým im skomplikovala prístup vtedy nová trasa železnice opisujúca breh Priehrady Mládeže. Hovorili, že na rozdiel od tých, ktorých domy boli priehradou zatopené a už ich niet, dopadli celkom dobre.
Preskúmal som tunelík a chodníčkom som sa dostal znovu k onej ceste k Hviezde, ktorú som nedávno opustil. Objavil som tam avizované miestami spustené záhradky a senník vysoko nad jej úrovňou.
Cestou späť k priehradnému múru som stretal viacerých domácich, ktorých prekvapilo, že cesta na priehradnom múre je uzavretá. Tak ako oni, aj ja som sa musel vrátiť do Nosíc. Samozrejme som to vzal popri priehradnom múre, kde bol čulý ruch a energetici vo veľkom opravovali odstavené turbíny. Zastavil som na kofolu a cez úplne novú lávku pre peších a cyklistov ponad nosicko-púchovský kanál som sa presunul k novému železničnému dielu: k novej vysokopostavenej estakáde s viacerými viaduktami, mostami, tunelom a hlavne novou železničnou zástavkou, ku ktorej bol snáď najkomplikovanejší prístup, ktorý som zažil.
Ponad kanál, kde sa člnkovali rybári, bol v diaľke starý most. Ten bol pre peších od zástavky naozaj ďaleko a preto bol pod novým násypom vybudovaný nový most. Priznám sa, že aj napriek usmerneniu domácich a navigácii som trochu zablúdil. Táto terénna vsuvka bola ale veľmi plodná. Objavil som druhý nimnický kanál a fakt, že na jeho prekonanie plnohodnotne slúži chodník na novom železničnom moste nad ním.
Vrátim sa ale ku komplikovanej železničnej zastávke. Neviem, kto a prečo jej dostupnosť tak skomplikoval. Nová trasa prejazdu vlakov je dvojkoľajná. Sedliacky rozum radí, že keď je to zastávka Nosice, tak bude funkčná koľaj na nosickej strane (pretože sa jazdí len po jednej koľaji obojsmerne).
Realita je ale celkom iná: na nosickej strane je prístup k najbližšej koľaji zablokovaný a používa sa koľaj vzdialenejšia. Chodník na moste pred tunelom pre chodcov a cyklistov do Nimnice ale paradoxne funguje na nosickej stane.
Cestujúci vystupujúci a nastupujúci na zastávke Nosice musia prejsť moderným podchodom na druhý breh železničného násypu. Tam sú síce vybudované prístupové komunikácie, no tie sú ukončené slepo, pretože tam okrem poľa nič nie je. To pole je ostrov medzi dvoma kanálmi Váhu: nosicko-púchovským a nimnickým a nie je tam ani živej duše. Všetci, ktorí teda chcú nastúpiť na vlak, či už z Nosíc, alebo z Nimnice, musia sa dostať k násypu na nosickej strane, podchodom prejsť na druhú stranu a tam vyjsť na úroveň koľajníc. Chodník druhej strane je oficiálne uzavretý, pretože prístup z Nimnice dokončený nie je. Napriek tomuto stavu ho však zrejme Nimničania využívajú, aj keď asi musia prekonať meter vysoký betónový múrik.
Výhľad na Nimnicu z tejto strany železničného mosta ale stojí za to. Povenoval som sa tam trochu foteniu a okrem panorámy zdokumentoval aj portál tunela na nimnickej strane. Pokochal som sa nielen okolím, vrátil sa na zastávku a mal som šťastie. Práve prichádzal osobný vlak od Považskej Bystrice. Bol som rád, že som ho stihol cvaknúť, keď vychádzal z tunela.
Po chodníku na železničnom moste som sa presunul na druhý breh Nimnického kanála a odfotil som ho smerom k priehradnému múru a neunikol mi ani portál tunela z nosickej strany železničného násypu. Mrzí ma ale, že som nestihol lokomotívu rýchlika, ktorý sa dosť rýchlo stratil v tuneli. Cez spomínaný chodníček som potom dopedáloval až do kúpeľov. Na tomto úseku som mal aj spoločnosť. Začal ma sprevádzať malý psík, ktorý na chodník dobehol odniekiaľ z húštin. Bol taký húževnatý, že jeho majiteľka ma úpenlivo prosila, aby som spomalil, lebo tak rýchlo s vodítkom bežať nedokáže. Až keď som zastal, uťahaná majiteľka začala lapať po dychu a opäť sa obidvaja stratili v húštinách.
Na druhý deň som sa do Nosíc vrátil znova a postupoval po nosickej strane do Dolného Milochova.
Na záver tohto článku som galériu doplnil o sériu dokumentačných záberov priehradného múra z rôznych časových období a uhlov.
Autor: Gilbert
Be the first to comment