V dnešnej časti seriálu o železničných tratiach vás pozývame cestovanie po netradičnej banskej trati Podrečany – Lovinobaňa, ktorú nám do redakcie poslal náš pravidelný korešpodent Pán Gilbert.
Som milovník úzkych tratí, kam zaraďujem prioritne ultraúzke trpasličie trate v podzemí. Áno, tieto trate sú moja srdcová záležitosť. Je to možno nepochopiteľné, ale takéto koľajnice sa znenazdajky objavia na takých miestach o ktorých sa bežnému smrteľníkovi ani nesníva. Zistí to niekedy aj z názvu destinácií ako Cino-baňa, Lovino-baňa. Či sú to činné banské lokality, lomy, povrchové bane, vždy tam sú alebo určite boli koľajnice. Naznačil som pri popisovaní zaniknutej trate Veľká Ves – Tomášovce jednu takúto opustenú povrchovú baňu, kde tehelňa v Kalinove odkryla svoje ložisko. Táto ale nebola jediná v okolí Lučenca. V čase môjho detstva som aktívnu jamu a dianie okolo nej sledoval z autobusu neďaleko Točnice pri ceste do školy do Lučenca. Tiež tam Kalinovci ťažili tehliarsku hlinu. Táto bola po vyčerpaní žily opäť zasypaná a dnes nie je po nej ani chýru. Pri letných potulkách po starých koľajniciach ma zaujala tiež opustená jama v Podrečanoch, ktorej existenciu som spomínal vyššie. Ťažila sa v nej magnezitová ruda, ktorá sa vlakom presúvala do magnezitky v Lovinobani. Táto trať je netradičná tým, že úzke koľajnice, ktoré vždy spájajú lom s teheľňou, či iným podnikom s pecou ako je to pri hute, či maši, keramike alebo magnezitke tam vôbec neexistujú.
Prvé zmienky o banskej činnosti v tejto oblasti Slovenského Rudohoria siahajú do obdobia rokov 1247 – 1250. Prsty mal v tom kráľ Belo IV. Vtedy vzal do kráľovskej starostlivosti pôdu v okolí Podrečian a Lovinobane. V tom období pri kutracích aktivitách sa tam objavilo striebro. Neskoršie v okolí Ružinej sa ťažili nerasty pre lovinobanskú vápenku. Ozajstné banské dianie sa začalo už okolo roku 1854. Najskôr bolo zmapované ložisko železitej rudy v okolí Podrečian. Najväčší boom jej ťažby bol v rokoch 1914 až 1918. Nakoľko v tejto oblasti boli ložiská rúd bohaté bol v roku 1924 postavený v Lovinobani nový závod na ich spracovanie. V roku 1928 bol rozšírený. Modernizovaný bol za pochodu v rokoch 1960 až 1970. Neskoršie 1990 až 1996. Stále spracovával okolitú rudu, no hlavne magnezitovú. Vyrábal žiaruvzdorné magnezitové stavebné materiály. Prosperoval až do svojej likvidácie pred niekoľkými rokmi. Hlavné magnezitové ložisko bolo objavené v roku 1952 pri opätovnom prieskume rudných ložísk. Bolo to opäť v tesnej blízkosti Podrečian. Do roku 1960 sa v tomto ložisku ťažilo ako v povrchovom lome. Po tomto roku sa ťažilo ako v klasickej hĺbkovej bani. Národný podnik „Banské stavby“ najskôr mimo krátera vyhĺbili 120 metrov hlbokú šachtu, ktorá bola pomenovaná „Július“. Potom nastúpili baníci a ťažba sa začala. Postupne bola vydolovaná ruda v troch štôlňach v ktorých premával aj banský vláčik. Momentálny stav je taký, že ložisko je opustené a zaplavené spodnou vodou. Malo dĺžku 1300 metrov a šírku 300 metrov. Samotný kráter je oveľa väčší a od povrchu po vodnú hladinu má hĺbku asi 60 metrov. Aká je hĺbka vody si netrúfam ani tipnúť. Steny krátera sú nestabilné a voda podmýva všetko a všetko sa prepadáva aj napriek tomu, že prístupová cesta a ťažobná plošina boli kedysi spevňované. Voda tam vytvára stále vodné jaskyne nazývané odborníkmi kaverny. Ak by tam niekto spadol tak neviem, neviem. Na tom „správnom mieste“ je voda poriadne hlboká. Nepomôže ani mobil. Neradím tam robiť stanovačku ani hromadnú exkurziu. Je to len pre fanatikov, ktorých takýto adrenalín fascinuje.
Kráter bane je teda neďaleko železničnej trate Bratislava – Zvolen – Lučenec – Košice. Touto traťou sa ruda prevážala do Lovinobane. Najskôr sa ale z krátera dostala lanovkou na povrch, potom nákladnými autami do drtičky a násypníkov, ktorými sa zapĺňali pristavené vagóny na banskej vlečke. Zo šachty Július to bolo obdobné, ale bez lanovky a nákladných áut. Tipujem, že aj tam to zabezpečoval presun od drtičky pásový dopravník.
Naplnené vagóny sa vážili na váhe a podobne aj prázdne. Vlečka mala tri koľaje a pohyb vagónov zabezpečoval asi lokotraktor, po ktorom zostalo opustené depo. Prázdne, či plné vagóny sa potom presunuli do magnezitky a späť. Vždy na to bol určený časový interval, aby sa nenarušil cestovný poriadok osobných vlakov a rýchlikov. Posunovanie bolo riadené z hradla. Táto vlečka nebola osamotená, pretože podobná aktivita bola aj na vlečke v Tomášovciach alebo vo Vidinej. Podobne ako aj tieto, tak aj vlečka v Podrečanoch je osirelá. Sú na nej len zbytky kedysi aktívnych zariadení, konkrétne čo bolo kovové už je roztavené. Z násypníka je len betónové torzo, z váhy na vagóny len kopka a z mosta ponad potok len tri betónové piliere. Jediná aktivita je v hradlárskom domčeku a v bývalom areáli banského závodu. Činnosti teraz s baníctvom vôbec nesúvisia. Pravdepodobne z čias prosperity funguje len drtička, ale drtí len stavebnú kameninu. Je tam píla a v bývalej závodnej jedálni súkromník pracuje s brúseným dekoračným sklom, ktoré tam aj predáva. V hradle je strážna služba, ale nákladných vagónov na vlečke už niet.
Kedysi bežnou rutinou bolo, že na povel pracovníkov železnice sa nákladné vlaky ťahané parnými, či dieselovými lokomotívami presúvali smerom na Lovinobaňu. Z vlečky sa dostali na aj dnes aktívne priecestie pri stanici Podrečany. V ranných časoch poriadne rozkúrené kotle v lokomotívach vyrábali toľko pary, že parné motory, než vôbec pohli s lokomotívou s plne naloženými vagónmi sa začali preklzovať. Bol to úchvatný zážitok vidieť skoro dva metre vysoké štvorkolesie ako sa pretáča na mieste a všetko ostatné je v očakávaní prvých milimetrov pohybu takého kolosu akým bol napríklad „Albatros“. Adrenalín, ktorý nepochopí ten, kto nevidel v akcii červeno lemované kolesiská s vyvažovačmi ktoré sú spriahnuté spoločnou tyčou za súzvuku pískajúceho železa, parnej píšťalky lokomotívy a neuveriteľného hukotu z komína lokomotívy spolu s oblakmi pary, ktoré do posledného miestečka obklopia celú lokomotívu. Tento adrenalín odpadol, nástupom naftovej trakcie, ale aj rozbeh takého kolosu ako bol svojho času „ Pomaranč“ to má tiež svoje čaro. Na takýto zážitok nemá ani rozbeh rozzúreného „ Audi Quatro Sport“.
Vlaky teda opustili vlečku, minuli stanicu Podrečany. Po nejakom tom kilometri súpravy otestovali nosnosť dvoch mostov. Na tento úsek trate bolo veľmi ťažké sa dostať. Musel som to vziať cez najbližšiu cestu popri Krivánskom potoku, ktorá končila v poliach. Asi po kilometri som narazil na bývalý podrečanský mlyn, ktorý slúži pre majiteľov ako víkendový dom. Bývajú tam dve rodiny a majú dosť „rýchlych psov“ ktorým som sa nepáčil. Odniesla to reflexná vesta. Dobre, že som sa dal s domácimi do reči, neviem ako by to dopadlo. Trať som vôbec nevidel, pretože bola na druhom brehu Krivánskeho potoka. Po ťažkých 500 metroch sa objavila vodná čerpačka na ten čas opustená. Mienil som sa dostať bližšie k trati, no brod pri čerpačke bol dosť široký, musel som sa preto vrátiť a obísť spomínaný objekt. Mal som šťastie, ale aj problém. Z čias aktívnej činnosti tohto zariadenia bol ponad potok vybudovaný úzky železný most, ale súčastná situácia naznačovala, že bol niekto aktívny a chcel ho demontovať a preniesť na iné miesto. Nakoľko bol neúspešný plošina bola ako celok vyklonená tak, že som mal obavy po nej prejsť sám a to nie ešte so skladačkou pod pazuchou. Po zvážení situácie som sa rozhodol balancovať na naklonenej plošine. Dokonca som aj chytil závrať, ale zachránil ma zbytok zábradlia, ktorý tam zostal. S trasúcimi kolenami som sa potom po vyšliapanom chodníku presúval cez vyrastenú burinu na strnisku po obilí. Dostal som sa k malému železničnému mostu popod ktorý ma chodníček viedol k hradskej pred Lovinobaňou. Tento chodníček viedol cez stojacu kukuricu, ktorú som obchádzal. Tam som narazil na koryto prítoku Krivánskeho potoka cez ktorý som predtým prešiel. Zmapoval som druhý most a pokračoval k malej stanici v Lovinobani, ktorá sa síce pomaly, ale isto sa blížila. Túto som popisoval pri ceste k zaniknutej trati Tomášovce – Veľká Ves. Táto stanica je malá, ale nie osirelá, pretože na nej stoja osobné vlaky a je najbližšia k samotnej dedinke Lovinobaňa. V jej tesnej blízkosti je aktívne priecestie a cez les je možný presun k priehrade Ružiná. Vlaky s naloženou rudou tu nestávali, ale pokračovali smerom k rýchlikovej stanici Lovinobaňa. V tesnej blízkosti koľajníc je cesta po ktorej som šiel. Po niekoľkých sto metroch som narazil na priecestie na lesnej ceste. To že bolo vybavené elektrickým signalizačným zariadením dáva tušiť, že tu bol kedysi čulý ruch. Nosnou činnosťou tu bolo triedenie nákladných vagónov, pretože hneď za priecestím smerom k veľkej stanici je stále funkčná výhybka, ktorá vetví trať na viacero vlečiek. Na týchto vlečkách je dosť opustených budov a jediná činnosť je snáď manipulácia neďaleko jednej z rámp s drevom. Túto stanicu nazývam rýchliková, pretože smerom na Zvolen na tejto stanici pripájali alebo odpájali druhú lokomotívu. Z Lovinobane po Kriváň je veľké stúpanie a tam to zväčša jedna lokomotíva v čele rýchlika nezvládala. Dodnes je v stanici vždy záložná lokomotíva. Keď som tam bol tak na „postrk“ čakal „ modrý Somár“.
Kedysi okolo stanice bol čulý ruch, no dnes vďaka zatvorenej magnezitke je tam mŕtvo. Už do magnezitky nevchádzajú žiadne manipulačné vlaky, všetko pripomína ako by tam skapal pes. Koľajnice sú na vlečke miestami vytrhané a všetko spí ako „Šípková Ruženka“ a všetko pomaly pohlcuje vegetácia. Pred hlavnou bránou závodu je veľké parkovisko s malou autobusovou stanicou. Podľa cedúľ, ktoré tam ako zázrakom zostali na tejto stanici stávali aj rýchlikové autobusy smerom na Zvolen a smerom na Rimavskú Sobotu. Najviac autobusov však bolo robotníckych, ktoré premávali hlavne podľa toho ako sa menili smeny v magnezitke. Táto zamestnávala veľké množstvo ľudí podobne ako aj podrečanská baňa. Pri závode bola robotnícka kolónia. Zostali tam doposiaľ poschodové obytné domy a tehlové bytovky v ktorých bývali robotníci. Dnešný stav je taký, že obyvateľmi sú poväčšine starí ľudia a ich deti tam chodia len na víkendy. V čase môjho detstva tam boli aj drevené bungalovy, no tie v istom období zrovnali so zemou. Bývanie tam asi muselo byť veľmi tvrdé, pretože drevo bungalovov neustále nivočil popolček, ktorý zrejme nevplýval tak deštruktívne na omietky budov ako na drevo. Podľa vtedajších predstaviteľov moci bola magnezitka výborne prosperujúci podnik. Ľudia tam pracovali, s podnikom žili a takisto vďaka tomuto podniku vdychovali nebezpečné zložky smogu. Pamätám si, že z ľudí bývajúcich v tesnej blízkosti svojho chlebodárcu každý trpel zdravotnými problémami od mladosti. V prípade, že gazdinky chceli nechať vyvetrať periny museli to spraviť vo veľmi krátkom čase a len v určitých hodinách, lebo by ich už nikdy nemali biele a zájdený popolček sa už vyprať nedal. Banícka a továrenská činnosť v tejto destinácii mala teda dve tváre. Jednou bola tvorba hrubého domáceho produktu, pracovné príležitosti, vyťaženosť banskej trate a druhou znečistené životné prostredie. Zrejme aj preto a pre vyčerpanie ložiska rudy netradičná banská trať zanikla. Ostala len spomienka a pamätníky na zašlú slávu nákladnej vlakovej prepravy z Podrečian do Lovinobane a späť. Na tomto úseku „netradičnej banskej trate“ funguje už len preprava na osobných vlakoch a rýchlikoch medzi Bratislavou – Zvolenom – Košicami. Ak tam zablúdi nákladný vlak, tak určite len prefrčí a zatrúbi. Výpravcovia a piloti si vzájomne zasalutujú a to je všetko. Súčasnosť nepreferuje to čo už nevynáša. Hrdosť a príslušnosť však žije ďalej v starousadlíkoch a tí sa radi podelia o svoje spomienky a zážitky z minulosti. Veď bez minulosti niet prítomnosti.
Toľko teda pohľad na železničnú trať Podrečany – Lovinobaňa, ktorú nám do redakcie poslal náš korešpodent Gilbert. Na záver si ešte pozrite fotogalériu k tejto trati a nezabudnite, že vaše tipy a námety do tohto seriálu očakávame na e-mailovej adrese redakcia@veterany.eu.
Autor: Gilbert
Foto: Gilbert
Be the first to comment