SPIŠSKÉ PODHRADIE – Zážitkové jazdy historickými vlakmi, výstava historických koľajových vozidiel, kultúrny program i občerstvenie. Aj takto by sa dalo zhrnúť oslavy 130. výročia železničnej trate číslo 187 Spišské Vlachy – Spišské Podhradie, na ktorých ktorých nechýbala ani naša redakcia.
Keďže bezplatné lístky na nočný rýchlik Zemplín už neboli k dispozícii, rozhodli sme sa na toto podujatie cestovať v celku netradičným spôsobom. Najprv sme sa odviezli posledným regionálnym expresom do Trenčína a po niekoľkohodinovom pobyte na čerstvom vzduchu a vo vestibule stanice sme pokračovali v jazde regionálnym expresom do Žiliny s prestupom na expres do Košíc. My sme však cestovali iba do Popradu-Tatier, kde sa oficiálne začínala táto akcia.
Po presune na 3. nástupište sme najprv zdokumentovali nevšednú historickú súpravu na čele s parným rušňom 477.013 „Papagáj“ a elektrickým rušňom E 499.062 „Bobina“ a urýchlene nastúpili do motorového vozňa M 274.004. Veru tak, v súprave nášho vlaku totiž neboli len klasické staré rýchlikové vozne, ale aj motorové vozne „Modrý šíp“, „Dvašesťdvojka“ a „Hurvínek“.
Je 08:45, výpravca zapískal a nostalgický vlak sa pomaly uberá na cestu za zážitkami. Od šarmantnej sprievodkyne sme si zakúpili pamätný cestovný lístok a potom sa už naplno venovali sledovaniu okolitej krajiny. Cez otvorené okno sme mali možnosť sledovať malebné dedinky v prekrásnom podhorskom prostredí s nasávať svieži čerstvý smogom neznečistený vzduch.
Našou prvou zastávkou na trase bolo mesto Spišská Nová Ves, kde k nám pristúpili ďalší výletníci.
V Spišskom Podhradí sa „Bobina“ odpojila od zvyšku súpravy a odstavila na vedľajšiu koľaj. Využili sme čas a spolu s ďalšími cestujúcimi spravili zopár záberov nášho vlaku.
Po prehodení výhybky sme následne ostrým oblúkom odbočili na 9,5 kilometrovú jednokoľajnú neelektrifikovanú trať a vydali sa na posledný úsek našej cesty. Práve ten bol pre väčšinu z nás najzaujímavejší, lebo okrem výhľadu na malebnú krajinu a majestátny Spišský hrad, sme naplno dýchali svieži vzduch zmiešaný s vôňou pary a dymu. A aby to bolo naozaj to pravé orechové, na našom oblečení, nemohli chýbať ani sadze.
Po 20-minútovej jazde sme dorazili do cieľa našej cesty, vystúpili sme z vlaku a rozpŕchli sa „na všetky svetové strany“. Niekto sa vybral na prehliadku hradu a Sivej brady, iný navštívil centrum mesta a Spišskú Kapitulu. No boli aj takí, ktorí si najprv zdokumentovali výstavu historických vozidiel. Jednotlivé motorové vozne sa totiž odpojili od zvyšku súpravy, aby miestnych obyvateľov, železničných nadšencov a ďalších záujemcov odviezli do Spišských Vlachov a späť.
Ako prvý sa o 11-tej hodine vybral na trať historický motorový vozeň M 131.1443, ktorý sa nám prostredníctvom objektívu fotoaparátu podarilo zachytiť pod svetoznámym hradom a v malebnom prostredí „nedotknutej“ prírody.
O hodinu neskôr sme podobný záber spravili aj s motorovým vozňom M 262.0128.
A kým sme mi fotili popri trati, železničiari z tamojšieho depa vytiahli z depa historický motorový vozeň M 152.0489 „Hanička“, ktorý si následne bolo možné prehliadnuť aj zvnútra, alebo odfotiť spolu s „Papagájom“.
Kto bol hladný, alebo smädný, mohol sa občerstviť v historickom reštauračnom vozni WRab, alebo v stránku priamo na stanici, pri ktorom sa miestami tvorili dlhé rady.
Návštevníci, ktorí mali záujem dozvedieť sa viac informácií o meste a jeho okolí, si v improvizovanom stánku na stanici mohli zobrať propagačné materiály, alebo sa presunuli do neďalekého informačného centra, v ktorom si okrem iného mohli zakúpiť aj rôzne suveníry vrátane magnetky s „Haničkou“.
O 13-tej hodine sa začala oficiálna časť osláv okrúhleho výročia lokálnej železnice, ktorú na úvod otvoril primátor mesta MVDr. Michal Kapusta a prednosta stanice. Po nich nasledovali príhovory bývalých prednostov a kultúrny program v podaní dychovej hudby Železničiar, ľudovej Branisko a speváckej skupiny Pirečko.
Nemenej atraktívna však bola aj ukážka historického šermu v podaní Spolku historického šermu Páni Spiša do ktorej sa mohli priamo zapojiť aj prítomní diváci. Miestami to bolo až také napínavé, že väčšine z nás do slova a do písmena tuhla krv v žilách. Nemusíte sa ale báť, všetko nakoniec dobre dopadlo. A to aj pre dobrovoľníčku z radov divákov, ktorá bola takmer popravená katom.
Komu sa ale nechcelo ostať na celom programe, mohol sa o 14-tej odviezť posledným z trojice spiatočných mimoriadnych vlakov do Spišských Vlách, na ktorý bol nasadený motorový vozeň „Modrý šíp“.
Ani sme sa nenazdali a nastal čas nášho návratu. O dve hodiny neskôr sme sa pomaly vydali na spiatočnú cestu. Nebolo by na tom nič zlé, keby to nemalo jeden háčik. Nikto z organizátorov totiž o odchodoch mimoriadnych vlakov neinformoval a kto sa nepozeral na hodiny, alebo sa mu vybil telefón riskoval, že sa domov bude musieť vrátiť po vlastných.
Po návrate do Spišských Vlachov sme čakali na opätovné pripojenie „Bobiny“ do súpravy nášho vlaku, ktorá nás následne dotiahla späť do Popradu. Komu sa teda počas 15-minútovej prestávky nechcelo sedieť vo vlaku, mohol sa odfotiť pred „Papagájom“, alebo si spraviť fotky historickej súpravy.
Po príjazde do koncovej stanice prišlo na rad postupné rozpájanie nostalgického vlaku. Zatiaľ čo sa „Papagáj“ s dvoma rýchlikovými vozňami pobral do neďalekého depa, návozová súprava E 499.062 + M 274.004 + M 262.0128 + M 131.1443 čakala na odjazd do Liptovského Mikuláša. Do popradského depa sa pobrala aj „Hanička“ (zo Spišského Podhradia radená na konci nášho vlaku), kde v nasledujúcom období podstúpi potrebnú výmenu kolies.
Deň sa pomaly chýlil k svojmu záveru a nás čakal už iba návrat do hlavného mesta. Nasledujúci víkend sa mali konať ďalšie nemenej zaujímavé akcie, no počasie nakoniec rozhodlo inak. Ale o tom až nabudúce.
Autor: Jaroslav Filo
Be the first to comment