TOPOĽČANY – Posledný júnový víkend sa niesol v znamení osláv okrúhlych výročí dvoch železničných tratí – 140. výročia trate Topoľčany – Veľké Bielice a 130. výročia trate Moldava nad Bodvou – Medzev. Na prvú spomínanú akciu sme sa vybrali v sobotu, na sviatok Petra a Pavla, kedy bolo vonku slnečno a poriadne teplo.
Aj tento krát sme pri putovaní za železničnou nostalgiou využili pravidelný spoj Železničnej spoločnosti Slovensko, presnejšie Regionálny expres 1733 do Trenčína. Pôvodne sme síce mali v pláne vystúpiť už v Novom Meste nad Váhom, ale poznáte to. Ranná únava napokon urobila svoje. Keď sme sa prebrali z jemného spánku, boli sme už v tuneli. A keby aj nie, za jazdy sa predsa vystupovať nedá. 😀 Náš plán bol pri tom pomerne jednoduchý. Prestúpiť do historickej súpravy T 458.1079 „Veľký Hektor“ + BEB Ce 463 „Krásavec“ a odviezť sa na oslavy 140. výročia trate Topoľčany – Veľké Bielice.
Pôvodne sme si totiž mysleli, že mimoriadny vlak pôjde bez zastavenia až do Trenčianskej Teplej, kde sa spojí s historickou motorovou súpravou M 152.0160 + Blm + M 131.1443 a „Hurvínek“ následne bude pokračovať v jazde do Topoľčian, no opak bol pravdou. Spojenie oboch súprav sa uskutočnilo už v Trenčíne. Nevadí. Krátky pobyt na čerstvom vzduchu v rámci čakania na vlak predsa ešte nikoho nezabije.
S 20-minútovým meškaním sme sa s Trenčína konečne vydali na cestu za zážitkami. V nostalgickom vlaku spočiatku veľa ľudí nebolo, no na každej stanici k nám pristupovali ďalší a ďalší cestujúci. Keďže sme sa museli križovať s pravidelnými vlakmi, vo vybraných staniciach si bolo možné nafotiť našu historickú súpravu v plnej paráde.
Na svoje si však prišli aj deti, ktoré počas jazdy mohli z otvorených okien pozorovať malebné dedinky, hory a ostatnú čarokrásnu prírodu.
Keď sme dorazili do Topoľčian, zbadali sme historickú súpravu 810.625-8 „Oľa“ + 011.881 „Iva“, ktorá tam s cestujúcimi dorazila z Prievidze a Nitrianskeho Pravna a teraz sa nerušene vyhrievala na letnom slnku.
Prešli sme cez podchod a po Ulici Petra Jilemnického sme pomaly smerovali k bývalému rušňovému depu, kde v súčasnosti sídli firma na opravu železničných vozidiel Stroj-mat – Majtáň Jozef a Klub Modrý Horizont. Práve v týchto priestoroch sa totiž nachádzala výstava historických koľajových vozidiel a iných artefaktov súvisiacich s históriou železníc. Pri vstupe do areálu si okrem vstupeniek bolo možné zakúpiť aj magnetky, omaľovánky, kľúčenky, hrnčeky, pohľadnice a knižnú publikáciu 120 rokov železníc na Hornom Považí. V ponuke boli aj detské cestovné lístky a zakúpiť si bolo možné aj žetóny na občerstvenie v podobe čapovaného piva a kofoly.
O kúsok ďalej už boli na koľajisku depa rozmiestnené motorové, šliapacie a pákové dreziny, ktoré vozili detských návštevníkov po areáli podujatia.
Najväčším magnetom pre návštevníkov bola nepochybne lokomotíva legendárnej Viedenskej elektrickej železnice GANZ Eg 6, ktorú sa vďaka nadšencom z Klubu mestskej a regionálnej dopravy podarilo zachrániť pred zošrotovaním a zrekonštruovať do vystavovateľného stavu. No hoci do Viedne nikdy nejazdila, tak ako v minulosti mala na boku tabuľku s názvom koncovej stanice diaľkového vlaku WIEN GROSS-MARKTHALLE. Pri zelenej historickej lokomotíve si bolo možné zakúpiť maľovaný kalendár a pohľadnice Viedenskej elektrickej železnice.
Ďalšie historické rušne boli odstavené na koľajisku v zadnej časti areálu, kde ste pri troch šťastia mohli sledovať aj zbrojenie parného rušňa 555.3008 „Mazutka“. Deti sa mohli povoziť aj na miniatúrnej železnici a kresliť si rôzne obrázky s tematikou železníc.
Najväčšie poklady z histórie železničnej dopravy sa nachádzali v budove niekdajšieho depa, kde si bolo možno vzhliadnuť dobové semafory, návestidlá, telegrafné stĺpy, historické telefóny, dobové tabule s názvami staníc, staré odchody a príchody vlakov, rôzne tabule s informáciami, ktoré sa v minulosti nachádzali na staniciach, Pragotron, uniformy, staré cestovné lístky, odznaky, výrobné štítky rušňov, mechanický prestavník výhybiek, pomocný riadiaci prístroj staničného elektromechanického zabezpečovacieho zariadenia, kancelária výhybkára, starý drevený vozík s batožinou a iné.
V druhej budove bolo zase veľkým lákadlom funkčné modelové koľajisko s osobnými, nákladnými i vojenskými vlakmi. Nachádzali sa tam aj obrazy s historickými vlakmi, modely, dobové uniformy a staré rádioprijímače, ktoré ponúkali oveľa väčšiu ponuku rozhlasových staníc ako dnes.
Na vonkajšom priestranstve sa nachádzali aj stánky s občerstvením, v ktorých si bolo možné zakúpiť hranolky s kečupom, alebo tatárskou, hotdog a cigánsku, ku ktorým ste za spomínané žetóny mohli dostať čapované pivo a kofolu, ktoré v horúcom počasí padli viac ako vhod. Niektoré slečny by síce v takom teple mohli po vonku chodiť iba v podprsenke, no na to si zrejme budeme musieť ešte dočkať. 😛 Pre detských návštevníkov bola pripravená limonáda v sáčku a cukrová vata.
Hoci by sme mohli v tomto areáli stráviť oveľa viac času, program podujatia a celkový harmonogram odchodov nostalgických vlakov bol proti nám. O 13:47 sa totiž konala druhá jazda parným vlakom na čele s Mazutkou do Veľkých Bielic a späť (prvá bola o 09:47), ktorú sme vzhľadom na celkové mapovanie tohto podujatia potrebovali stihnúť. A podarilo sa. Aj keď bolo primárnym cieľom dokumentovanie atmosféry nostalgického vlaku, zakúpené hranolky a kofolu sme „spracovali“ v jednom z historických vozňov 3. triedy.
V parnom vlaku panovala príjemná atmosféra. Väčšina cestujúcich sledovala okolitú krajinu a dopravní fajnšmekri striehli na každú príležitosť nafotenia nášho vlaku. No našli sa aj rodiny s deťmi, ktoré si cestovný čas krátili hraním nám neznámych kartových hier.
Najväčší priestor na dokumentovanie bol vo Veľkých Bieliciach, kde bol počas dopoludnia dokonca pripravený aj slávnostný program. Na informačnom panely pri staničnej budove sa bolo možné oboznámiť so stručnou históriou 140. výročia železničnej trate Topoľčany – Veľké Bielice.
O niečo ďalej sa nachádza menšie letisko, kde si bolo možné dopriať občerstvenie a zmrzlinu podľa vášho výberu. Deti tu mohli vzhliadnuť malé lietadlo OM-CAFE z roku 1931 dopravcu Slovak Air Force, ktoré slúži ako šmykľavka. Ale pozor! Ak by ste sa tu zdržali dlhšie ako je pobyt mimoriadneho vlaku, išli by ste domov peším presunom, alebo niektorým z pravidelných spojov. 😀 Keďže k ďalším lietadlám nebol prístup, vrátili sme sa späť na železničnú stanicu. Škoda len, že sme nestihli spraviť spoločnú fotku historickej motorovej súpravy 810.625-8 „Oľa“ + 011.881 „Iva“ s historickým vlakom na čele s parným rušňom 555.3008 „Mazutka“.
Na spiatočnej ceste sme sa dali na chvíľu do reči s bývalým železničiarom, ktorý okrem iného pracoval aj na Filiálke a na Predmestí. Ďalšia možnosť na nafotenie vlaku bola v Žabokrekoch nad Nitrou a v Chynoranoch. Komu sa ale nechcelo fotiť, mohol si aspoň na chvíľu pretiahnuť svoje kosti na čerstvom vzduchu. 😎
Po návrate do Topoľčian sme už veľa času na dokumentovanie veru nemali. Krátky pobyt na čerstvom vzduchu a posledné fotky s historickým parným vlakom vystriedal prestup do Hurvínka, s ktorým sme sa vydali na spiatočnú cestu do Trenčína.
Podvečerná jazda sa už niesla v pokojnom duchu. Niektoré deti s dopravnými nadšencami obdivovali okolitú krajinu, iné zaslúžene oddychovali po celodennom výlete. V jednom z vozňov sme neplánovane objavili mladú zamilovanú dvojicu, ktorá si túto akciu vychutnávala naozaj do sýtosti. V prívesnom vozni Blm si bolo možné zakúpiť na pamiatku magnetky, či pohľadnice a v rámci križovania vlakov sa nám podarilo nájsť v skutku netradičné miesto na fotenie.
Po návrate do Trenčína prišlo na rad rozpojenie vlakovej súpravy. Historická súprava motorových vozňov Spoločnosti Považskej dráhy Žilina pokračovala v jazde bez zastavenia do Trenčianskej Teplej. Veľký Hektor s Krásovcom s Klubu železničnej nostalgie sa rovnako bez zastavenia v tom istom čase vydal opačným smerom do cieľovej destinácie Nové Mesto nad Váhom, kde sme sa potrebovali dostať aj my.
Na poslednej časti trasy už vo vlaku veľa ľudí nebolo. No tí čo ostali, mohli z okna osobného vozňa vzhliadnuť zrúcaninu hradu Beckov.
Definitívna bodka za našim výletom bola v koncovej stanici Nové Mesto nad Váhom, kde sme po vystúpení z vlaku spravili posledný záber na historickú súpravu. Čas do odchodu Regionálneho expresu 1748 do Bratislavy sme využili na malé kofolové občerstvenie, ktoré nám v tom teple padlo viac ako vhod. Pán hlavný, jeden sud s kofolou si prosíme. 🙂
Návrat do hlavného mesta bol tentokrát iný ako obyčajne. Na rozdiel od iných akcií, kedy sa po príchode domov poberáme na zaslúžený odpočinok, bola teraz situácia úplne iná. Vyložili sme s ruksaku nepotrebné veci, dali si sprchu a čisté oblečenie, zbalili si niečo pod zub na cestu a hor sa na rýchlik 615 Zemplín do Košíc. Práve odtiaľ totiž v nedeľu ráno vyrážal historický motorový vlak do Medzeva. Ale o tom až nabudúce.
Autor: Jaroslav Filo
Be the first to comment