NITRIANSKY KRAJ – V poslednom období sa s veteránskymi podujatiami doslova roztrhlo vrece. Jedným z nich bol tradičný Nitriansky zraz historických vozidiel, ktorý sa uskutočnil prvú májovú sobotu. A keďže radi spoznávame nové miesta, boli sme ako inak pri tom.
Tak ako predošlú sobotu, aj tento krát sme pri ceste za dobrodružstvom využili pravidelný rýchlik 831 Urpín, ktorý z Bratislavy vyrážal osem minút pred šiestou hodinou. Nastúpili sme do jedného z vozňov, obsadili voľné miesto na sedenie a neobyčajný výlet sa mohol začať. Aby nám jazda vlakom rýchlejšie ubehla, vzali sme si so sebou notebook na spracovanie reportáži z predošlých akcií. Oplatilo sa. Ani sme sa nenazdali a dorazili sme do Novej Bane, kde sme po krátkej prestávke prestúpili do motorovej súpravy 812+913 „Bageta“. No sotva sme stihli dojesť skromné raňajky, boli sme sa v Hronskom Beňadiku.
Oficiálny začiatok a koniec podujatia bol síce na Ranči Paulisz v Dolných Obdokovciach, no našinec z hlavného mesta sa tam nemal ako dostať. Nočná jazda autobusom spojená s niekoľkohodinovým čakaním na nadväzný spoj v Nitre totiž nie je ani v tom najtajnejšom sne to pravé orechové. A keby aj, následné putovanie za veteránmi by bolo značne komplikované. Neostávalo nám preto nič iné, ako sa k ním pripojiť niekde na trase.
Pár metrov od železničnej stanice v Hronskom Beňadiku sa nachádza menšie námestíčko na ktorom vás už z diaľky upúta zaujímavé biele autíčko, ktoré nie je historickým vozidlom v pravom slova zmysle. Ide o model prvého slovenského auta prezývaného Drndička ktoré sa po prvej svetovej vojne podarilo vyrobiť Michalovi Majerovi zo Psiar, ktoré sú dnes súčasťou tejto obce. A hoci sa jedná o veľmi zaujímavú repliku, o tomto autíčku sa nebudeme dlhšie rozpisovať. Jeho históriu si môžete prečítať v článku Čo znamená Buta Tóót od pána Gilberta, ktorý sa tejto téme venoval už v roku 2014.
Po preštudovaní miestnej mapy sme sa pomaly vybrali do areálu benediktínskeho kláštora, ktorý bol v roku 2011 vyhlásený za jeden zo siedmich divov Banskobystrického samosprávneho kraja. Na jeho nádvorí nás už čakali historické automobily a motocykle, ktoré sem dorazili v rámci spomínaného zrazu veteránov. Na zadné parkovisko neskôr prichádzali ďalší účastníci, no tým ako na potvoru v niektorých prípadoch po zaparkovaní robili spoločnosť moderné vozidlá. Budova kláštora síce z tejto strany vyzerala veľmi ošumelo, ale akákoľvek rekonštrukcia je závislá na dostatku finančných prostriedkov.
Pri niektorých veteránoch ste mohli stretnúť ich majiteľov, ktorí sa snažili odstrániť drobné závady na vozidle, alebo debatovali so svojimi kamarátmi, či návštevníkmi. Polovica účastníkov však medzi tým nenápadne zmizla v útrobách baziliky a vydala sa na zaujímavú prehliadku tohto komplexu.
Využili sme čas a spolu s ďalšími návštevníkmi sme si v infocentre zakúpili lístok na prehliadku a obzerali sa po vhodných suveníroch. Naše počiatočné nádeje žiaľ rýchlo spľasli, lebo okrem pohľadníc, bižutérie, letáčika o kláštore a miniatúrnej magnetky za mierne premrštenú cenu tam nič zaujímavého nemali.
S úderom 11-tej hodiny si nás už zobral na paškál sprievodca v čiernom rúchu, aby nás oboznámil s históriou tohto areálu. V ponuke bol malý a veľký okruh, ktorý okrem dominanty chrámu – baziliky svätého Benedikta, opáta a kaplnky Kristovej krvi zahŕňa aj prehliadku zrekonštruovanej prízemnej časti „sýpky“ a opátskeho krídla s expozíciou približujúcou dejiny opátstva svätého Benedikta. No zatiaľ čo si bežní návštevníci mohli túto exkurziu vychutnať do sýtosti, skupina veteránistov musela pred dvanástou hodinou, opustiť kláštor, nasadnúť do svojich vozidiel a vydať sa na ďalšiu časť jazdy.
Zaslúžený oddych sme si dopriali v kláštornej čajovni, kde si okrem chutnej kávičky môžete pochutnať aj na vynikajúcom bylinkovom čaji s medom a počas leta aj na domácich sirupoch a citronáde. Pri východe sme si ešte zobrali lístoček s božím slovom na cestu a pobrali sa ďalej.
Vrátili sme sa na námestie a pristavili sa pri miestnom stánku s českou točenou čokoládovou, pistáciou a miešanou zmrzlinou z Opočna (malá za 1,20 € a veľká za 2,40 €), ktorú vám ochotne natočila prekrásna mladá slečna s dlhšími hnedými vlasmi a prenikavými modrými očami. Za normálnych okolností by sme sa s ňou možno pustili do družnej debaty a následne sa pobrali na podrobnejší prieskum tejto obce, no čas bol jednoznačne proti nám. O 12:39 totiž odchádzal osobný vlak do Levíc, ktorý sme potrebovali nevyhnutne stihnúť.
Hoci okresné mesto Levice ponúka viacero turistických zaujímavostí, našim primárnym cieľom bola návšteva Tekovského múzea. Nie že by bola pre nás jeho prehliadka tak veľmi dôležitá, no možnosť nafotiť si veterány v prekrásnom prostredí levického hradu určite poteší nejedného návštevníka.
Do hradného areálu sme síce dorazili s dostatočným časovým predstihom, ale účastníci akcie boli o krok vpred a oproti pôvodnému harmonogramu sem dorazili s 30-minútovým predstihom. Naša technika bola našťastie v plnej pohotovosti a bez najmenších problémov zvládla zdokumentovať príjazd jednotlivých posádok.
Zatiaľ čo prvá skupina veteránistov pomaly mizla v útrobách tamojšieho múzeá s dvoma podlažiami, s prítomnými návštevníkmi sme obdivovali zúčastnenú techniku. A že to bola poriadna pastva pre oči vám hádam ani nemusíme hovoriť.
Na prehliadku múzea so sprievodcom sme sa vybrali s druhou skupinou účastníkov a urobili sme dobre. Pri vstupe do jednej z výstavných miestností nás zaujala archeologická expozícia zameraná na vývoj spoločnosti od doby kamennej až po včasný stredovek v regióne pôsobenia Tekovského múzea s prihliadnutím na želiezovskú, maďarovskú a čakanskú kultúru. Nemenej zaujímavá je aj Lekáreň „Koruna“ z roku 1823, história levického hradu, stála expozícia spoločenského života a história cechov a remesiel v regióne. Etnografická časť prezentuje ľudový odev piatich odevných mikroregiónov levického okresu – „čiľejkárski“, kozárovský, žemberovský, dolno-pohronský a dolno-poipliansky a posledná časť stálej expozície prostredníctvom fotografií levického rodáka Ladislava Bielika približuje historické udalosti z 21. augusta 1968 v Bratislave. Po skončení prehliadky si ešte bolo možné zakúpiť zopár suvenírov a potom rýchlo nasadať do svojich vozidiel.
Neváhali sme ani sekundu a sťaby víchor sme sa presunuli k zadnej bráne múzea, kde sme dokumentovali odjazd jednotlivých účastníkov. No hoci sme si ako na potvoru museli vymieňa baterku, o pekné fotky rozhodne nebola núdza.
A keď posledné veterány odišli na spiatočnú jazdu do Dolných Obdokoviec a múzeum osirelo, v neďalekom parku sme naberali potrebnú energiu. Zvyšný čas sme síce chceli využiť na prehliadku kalvárie, no tá bola ako na potvoru po 17-tej hodine zatvorená. A to aj napriek tomu, že na oficiálnych stránkach mesta, či informačného centra, ba ani na vstupnej bráne žiadne otváracie hodiny nie sú uvedené. Jediná zmienka na internete bola o tamojšej rozhľadni, ktorá je v tomto areáli sprístupnená každú nedeľu od 14-tej do 16-tej hodiny. Neostávalo nám pre to nič iné ako sa pomaly pobrať na stanicu. V centre mesta sme si ešte kúpili výbornú zmrzlinu z čiernej bazy a potom sme už čakali na pravidelný rýchlik do hlavného mesta.
Nastúpili sme do zmeškaného vlaku, doplnili si potrebné tekutiny a o pár minút neskôr sme už pokračovali v písaní článkov z predošlých akcií. No hoci sme boli poriadne unavení, tešili sme sa na ďalšie nemenej zaujímavé výlety.
Autor: Jaroslav Filo
Tekovské Múzeum Levice
Be the first to comment