VYSOKÉ TATRY – Tretiu júlovú sobotu si opäť prišli na svoje priaznivci historických koľajových vozidiel. Nadšenci z občianskeho združenia Tatranské historické električky totiž vypravili na trať historické vozidlá rôznych rokov výroby, ktoré sa vždy tešia veľkému záujmu obyvateľov i návštevníkov Tatier.
Poďme ale pekne po poriadku. Zatiaľ čo uplynulú nedeľu sme išli na Štrbské Pleso obdivovať tradičné rezbárske podujatie, tentokrát bola našim cieľom tajuplná Benátska noc. Keďže patríme k železničným nadšencom, do stanice Poprad-Tatry sme pricestovali prvým ranným expresom z Bratislavy. Hoci bol tento vlak pomerne zaplnený, s voľným miestom na sedenie sme našťastie nemali problém. Aby sme si osviežili historickú pamäť a cesta nám rýchlejšie ubehla, začítali sme sa do publikácie Električkou do tatranského nebíčka.
Ani sme sa nenazdali a boli sme v cieli. Pri predošlej návšteve Tatier sme si síce dopriali v Poprade menšiu prestávku na čerstvom vzduchu, no teraz sme urýchlene nastúpili do prvej električky, ktorá bola na nástupišti Tatranských elektrických železníc pristavená. Podľa nášho plánu sme sa totiž mali odviezť do Starého Smokovca a následne prestúpiť do historickej súpravy TU 46.002 + T.E.V.D. #12 „letniak“ + T.E.V.D. #16 smerujúcej do Tatranskej Lomnice.
Na prvej koľaji sme zbadali motorový rušeň TU 29.001 „Prasiatko“ (720.951-5), no veľkú pozornosť sme mu nevenovali.
Nastúpili sme do „Barónky“ a sledovali okolitú prírodu. Naša jazda však netrvala dlho, lebo na triangli Veľký Slávkov sme zbadali odstavenú vyššie spomínanú historickú súpravu. Neváhali sme ani minútu, vystúpili z električky a hor sa k žltému TU-čku s prívesnými vozňami. Nevedeli sme síce čo sa deje, no prichádzajúce „Prasiatko“ dávalo tušiť, že niečo nie je v poriadku.
A bola to pravda. Na nepoužívanom triangli sa totiž začalo posunovať, čím vznikli dve samostatné súpravy – TU 46.002 + T.E.V.D. #12 odstavená pre technické problémy motorového rušňa a TU 29.001 + T.E.V.D. #16, ktorá sa s meškaním pobrala do Starého Smokovca. No keďže má zelené TU-čko menší výkon motora, „letniak“ s nami nemohol pokračovať ďalej.
Nastúpili sme do prívesného vozňa a vydali sa v ústrety za zážitkami. Keďže niektorým cestujúcim sa nechcelo čakať a do svojho cieľa sa rozhodli pokračovať pravidelným spojom tatranských elektrických železníc, s voľným miestom na sedenie nebol žiadny problém. Či už sa ponáhľali za individuálnym programom a turistikou, alebo sa obávali možného uviaznutia vo Veľkom Slávkove nevedno. No tí čo sa nikam neponáhľali, mohli rovnako ako my obdivovať okolitú prírodu z okien historického vozňa z roku 1911.
Po príchode do Starého Smokovca prišlo na rad posunovanie súpravy a jej následný presun na prvú koľaj. Výpravkyňa o nás našťastie vedela, a tak nám povolila odchod do Tatranskej Lomnice s hodinovým meškaním oproti platnému grafikonu.
Opätovne sme nasadli do historického vozňa a pokračovali v jazde do koncovej stanice v Tatranskej Lomnici. A neboli sme sami. Mimoriadnym vlakom totiž cestovali aj rodiny s deťmi a tí skôr narodení, ktorí si prišli zaspomínať na cestovanie v štýle rokov minulých. Kto mal záujem, mohol si na pamiatku zakúpiť suveníry s motívom tatranskej elektrickej železnice. Po príjazde na miesto určenia sme najprv zdokumentovali historickú i modernú električku, a potom sme sa už očným pohľadom venovali stánkom so suvenírmi.
Pohľad na mladú slečnu by bol síce lákavejší, no ako na potvoru žiadna nebola nablízku. 😥 Pozreli sme si teda aspoň širokú ponuku magnetiek, hrnčekov, pohľadníc, šiltoviek,, valašiek, turistických vizitiek, hračiek pre deti a iného nemenej zaujímavého tovaru a potom hor sa nafotiť si obeh TU-čka okolo krytého vozňa.
Za normálnych okolností by sme si v tomto stredisku spravili alternatívny program v podobe ľahkého obeda, či návštevy Botanickej záhrady patriacej pod múzeum TANAP-u, no čas bol ako na potvoru proti nám. Neostávalo nám preto nič iné ako nastúpiť do historickej súpravy a vydať sa na spiatočnú jazdu do Starého Smokovca. A urobili sme dobre. Po príjazde do cieľovej stanice a vystúpení všetkých cestujúcich sa na scéne objavilo žlté TU-čko s letným vozňom čo znamenalo, že závadu na motorovom rušni sa podarilo odstrániť.
Za pomoci výpravkyne sa začalo s posunovaním oboch historických motorových vlakov, po ktorom vznikla pôvodná súprava TU 46.002 + T.E.V.D. #12 + T.E.V.D. #16. Zelené Prasiatko sa odstavilo na vedľajšiu koľaj a oddychovalo na slniečku.
Zatiaľ čo sa personál z občianskeho združenia Tatranské historické električky vybral na zaslúžený obed, presunuli sme sa k miestnemu kostolu Nepoškvrneného počatia Panny Márie, ktorý je pamiatkou na návštevu svätého otca Jána Pavla II. vo Vysokých Tatrách dňa 3. júla 1995. Kostolík sa v súčasnosti podrobuje rekonštrukcii, na ktorú môžete okrem iného prispieť aj zakúpením magnetiek, či iných suvenírov.
V blízkosti hlavnej cesty nás zaujala zrubová budova Villa Alica (pôvodne „Malý Spiš“, neskôr Szilágyiho vila) z roku 1889, v ktorej sa od júna 2015 nachádza Múzeum tatranskej kinematografie. Jej terajší názov si nesie už 100 rokov a je pomenovaná po dcére vtedajšieho prezidenta Československej republiky, T. G. Masaryka. Počkali sme na milú sprievodkyňu, ktorá sa práve vracala z vlastivednej prechádzky Za históriou Vyšných Hágov a o pár minút neskôr sme už zmizli v útrobách múzea. Vyštverali sa na prvé poschodie a obdivovali staré i nové fotografie tatranskej krajiny, ako aj vývoj fotoaparátov, kamier, či premietačiek od konca 19. storočia.
Toto malé súkromné múzeum nás postupne zasvätilo do minulosti Tatier, v ktorej život nebol taký uponáhľaný, kedy fotoaparát a kamera neboli súčasťou výbavy každého turistu. Minulosť, ktorej čas plynul svojím nerušeným tempom a ten čas dokázal človek zaznamenať svojou kamerou a fotoaparátom. V samostatnej časti expozície sme mohli vzhliadnuť diela osobností tatranskej kinematografie a fotografie pôsobiacich v Tatrách. Vďaka výpovediam blízkych, či vystaveným osobným exponátom sme mali možnosť bližšie spoznať osobnosti, akými boli Karol Divald starší, Juraj Weincziller, Milan Legutky či Viliam Malík. Samotná prehliadka síce netrvala dlho, no s prihliadnutím na fotodokumentáciu sme k tomu museli prirátať dobrých pár minút navyše. Na samotný záver návštevy tohto zaujímavého múzea sme si zakúpili jednu z dobových pohľadníc a zapísali sa do návštevnej knihy. V ponuke však mali aj knižné publikácie, DVD, či magnetky.
Len čo sme sa vrátili na stanicu, na prvej koľaji sa objavila historická dvojvozňová súprava z Tatranskej Lomnice na čele s motorovým rušňom TU 46.002, ktorá bola plná cestujúcich rôznych vekových kategórii. Spravili sme zopár ilustračných záberov a nastúpili do prichádzajúcej „Barónky“ v smere Poprad-Tatry. Čakala nás tam totiž historická električka EMU 89.0009, ktorá nás mala dopraviť na Benátsku noc na Štrbskom Plese.
Čas do odchodu legendárneho Trojčaťa nám spríjemnil Jaroslav Vančov svojou tradičnou hrou na Flašinete. Apropo, poznáte nasledujúcu skladbu?
Ani sme sa nenazdali a pohli sme sa zo stanice. V historickej električke spočiatku veľa cestujúcich nebolo. Niektorých ľudí žiaľ odradila výška cestovného a radšej si počkali na pravidelný spoj. „Cestovné je síce oproti bežným spojom o niečo vyššie, no aj vďaka nemu môžeme realizovať renováciu historických električiek, ktoré sú v opatere nášho združenia,“ uviedla šarmantná sprievodkyňa pani Sabaková.
Prvá príležitosť na fotenie sa už tradične naskytla vo výhybni Pod lesom, kde sme križovali jeden z pravidelných spojov tatranských elektrických železníc.
Ďalšia možnosť na dokumentáciu historickej električky bola počas 8-minútového pobytu v prestupnej stanici Starý Smokovec, kde k nám pristúpila ďalšia početná skupina cestujúcich. Historickú súpravu na čele so žltým TU-čkom sme síce nestretli, no o pekné zábery aj napriek tomu nebola núdza.
Počas jazdy bola v električke príjemná atmosféra. Niektorí cestujúci viedli medzi sebou zmysluplnú konverzáciu, iní si stiahli okno a sledovali okolitú krajinu, alebo si od prítomného personálu zakúpili publikácie, magnetky, omaľovánky a iné suveníry.
Pekné zábery s Trojčaťom si bolo možné spraviť aj v Tatranskej Polianke v rámci križovania historickej a novej električky. Rovnaká situácia sa naskytla aj vo Vyšných Hágoch, kde sme ale z dôvodu úzkeho nástupišťa radšej z vozňa nevystupovali.
Cestou sme mali možnosť obdivovať nádhernú tatranskú prírodu, ktorá sa rozprestierala priamo pred našimi očami. Zelené hory i lesy, malebné údolia i žblnkotajúca rieka Poprad. A ak tomu pridáme pohľad na majestátne končiare našich veľhôr, čo viac si ešte môžeme priať?
Cca 90-minútová jazda ubehla ako voda a my sme sa ocitli v prestupnej stanici na Štrbskom Plese. Spravili sme zopár záberov na odstavené Trojča a potom sa presunuli o pár metrov ďalej na neskorší obed v reštaurácii Lenka. Z bohatej ponuky občerstvenia sme si aj tentokrát vybrali slepačí vývar, bryndzové halušky a 0,5 l kofoly.
Posilnení obedom sme sa následne vybrali za hlavným cieľom nášho výletu. Cestou sme išli okolo 280 metrového veveričieho lanového parku pozostávajúceho z 22 prekážok, resp. 10. prekážok pre deti od 3. rokov umiestnených na stromoch vo výške cca 5 metrov. Na prvý pohľad to možno vyzerá nebezpečne, no pri troche odvahy a poriadnej dávke adrenalínu by ste to mohli zvládnuť aj vy.
Prešli sme popri stánkoch so suvenírmi a prichádzali k jazeru Štrbské pleso. V všetko by išlo podľa plánu, keby sme sa neboli pozdržali vo vyššie spomenutej reštaurácii a pred nami sa neobjavil statný hnedý medveď. Nie, nebojte sa. Našťastie to bol iba jeden z maskotov obľúbeného podujatia. Uf, uf. Ešte že tak. Inak by sme asi boli o dobrých pár kilov ťažší a možno by tento článok musel písať niekto iný. 😉
O kúsok ďalej sme zbadali skúseného maliara, ktorý bez zbytočných slov a mihnutia oka na stojane maľoval malebné Štrbské pleso. A keby len to. Počas dňa stihol nakresliť malebné krajinky i nádherný portrét Karla Gotta.
Pred hotelom Kempinski bol už hudobný program v plnom prúde. Popoludní sa o dobrú náladu postarali harfistka Lucia Tarnóczy, Jozef Bendík, či Rado Kuruc po ktorom nasledovali obľúbení súrodenci Babjakovci. Najväčším magnetom pre návštevníkov však bolo vystúpenie Mirky Partlovej a Dáriusa Kočího z bratislavského divadla Nová scéna, ktorí nám zaspievali niekoľko známych i menej známych hitov z muzikálov. Bolo to tak nádherné, že niektorým z nás doslova a do písmena behali po chrbte zimomriavky. Veď napokon posúďte samy.
Záver podujatia v podaní Andrei Súlovskej s kapelou sme už síce nevideli, no na spiatočnú cestu sme sa veľmi neponáhľali. Počas večernej prechádzky popri Štrbskom plese sme videli množstvo odvážnych člnkárov, ktorí sa na 22 člnkoch plavili po tomto čírom a druhom najväčšom jazere Vysokých Tatier s rozlohou 19,76 ha a maximálnou hĺbkou 26 metrov.
Cestou sme stretli viacero ľudí v dobových barokových kostýmoch, či atraktívne zrkadlové sochy vrátene dvoch zamilovaných kvetináčov na člne.
Keďže historická električka odchádzala do Popradu ešte pred skončím vystúpenia Mirky Partlovej a Dáriusa Kočího a do odchodu nočného vlaku do hlavného mesta bolo ešte kopec času, vybrali sme sa na malú prechádzku k Jazierku lásky (v minulosti Štrbské rybníky). Aj keď sa tu schádzajú prevažne mladí ľudia, len málo kto z nich možno vie, že na dne väčšieho z nich sa od roku 1940 nachádza slovenský dvojkríž.
Po krátkom oddychu na jednej z lavičiek a doplnení potrebných kalórii sme sa napojili na náučný chodník, ktorý na 40. zastaveniach približuje históriu Štrbského Plesa, faunu, flóru, osobnosti, ktoré tu pôsobili, športové dianie, kúpeľnú históriu a množstvo ďalších užitočných informácií.
Skôr ako sme sa vrátili na železničnú stanicu, zatavili sme sa pri jednom z mnohých stánkov so suvenírmi. No hoci už bolo oficiálne zatvorené, s nákupom magnetky sme nemali žiadny problém. A neboli sme samy. Ako by nie. Nie nadarmo sa totiž hovorí: Náš zákazník, náš pán.
Symbolickým zakončením nášho výletu bol odjazd poslednej zubačky do Štrby, po ktorom sme nastúpili do poslednej električky v smere Starý Smokovec a Poprad-Tatry. Našli si vhodné miesto na sedenie a po celodennom výlete sa prepli do úsporného režimu.
Po návrate do Popradu nás čakal už iba návrat nočným rýchlikom Zemplín do Bratislavy a po ňom zaslúžený odpočinok. Nie však nadlho, lebo tradičná anenská púť sa už pomaly hlásila o slovo.
Autor: Jaroslav Filo
Be the first to comment