BRATISLAVA, BOJNICE – Klub priateľov histórie železničnej dopravy Bratislava-Východ vás 22. mája 2010 zorganizoval v spolupráci so Železnicami Slovenskej republiky, Múzejno-dokumentačným centom ŽSR a Klubom historických autobusov bratislava neopakovateľnú jazdu motorovým vlakom a historickým autobusom do Bojníc. Každý, kto sa chcel na tejto akcii zúčastniť sa mohol rozhodnúť, či sa bude celú cestu viesť historickým autobusom Ikarus 280.10, alebo sa do Prievidze odvezie motovým vlakom M 26.007 + 020.186-3.
Ja som sa rozhodol pre jazdu motorovým vlakom a môžem vám povedať, že som nebol jediný. Tento vlak bol tak preplnený, že si to neviete ani predstaviť. Naša cesta prebiehala po železničných tratiach
ŽSR-120: Bratislava – Žilina, ŽSR-140: Nové Zámky – Prievidza a ŽSR-141: Leopoldov – Kozárovce. Vo vlaku panovala príjemná atmosféra a
po ceste nas čakalo aj malé prekvapenie v podobe motorového rušňa T444.0055 „Karkulka“. Ktorá nás prišla pozdraviť do jednej zo staníc. V staniciach, kde mal náš vlak z dopravných dôvodov prestávku mohli cestujúci na chvíľku vystúpiť a spraviť si niekoľko unikátnych záberov tohto mimoriadneho nostalgického vlaku.
Po príchode do Prievidze na nás už čakal Ikarus 280.10 aby nás odviezol k Bojnickému zámku. Po príchode do Bojníc sme si pozreli zoologickú záhradu a nádvorie zámku, kde nás zaujal historický pohrebný koč. Potom sme sa presunuli do obchodu so suvenírmi a hoci s počas dňa schyľovalo na dážď, bol to prekrásne strávený deň.
Okolo 16:30 sme sa opäť všetci stretli, aby nás legendárny Ikarus odviezol k prievidzkej železničnej stanici, kde bol prestup na motorový vlak, respektíve prípadných záujemcov až priamo do Bratislavy.
Či však niekto cestoval historickým autousom v úseku Bratislava – Prievidza neviem,. Viem však, že aj v autobuse panovala dobrá nálada a na tejto akcií sa ukázalo, že v prípade dobrej spolupráci s ostatnými veteranistickými klubmi sa dá pripraviť dobrá akcia. Śkoda len, že Ikarus počas dňa nerobil kyvadlovú dopravu medzi Prievidzou a Bojnicami a že motorový vlak bol celý čas odstavený v Prievidzi. Ak by sa počas dňa dala možnosť miestnym obyvateľom povoziť sa týmito veteránmi (tak ako to robia Košičania), určite by túto ponuku neodmietli.
Pozrime sa teraz v krátkosti na históriu Bojnickej zoologickej záhrady:
Zoologická záhrada Bojnice vznikla na základe uznesenia Rady KNV v Nitre číslo 215/1954-R zo dňa 28. decembra 1954. Po vzore mnohých zoologických záhrad v Čechách a vo svete tak vznikla od 1. januára 1955 aj prvá zoologická záhrada na Slovensku, s tým, že pre verejnosť bola otvorená 1. apríla 1955.
Samotný vznik zoologickej záhrady je veľmi úzko spojený s vtedy existujúcim Krajským nitrianskym múzeom v Bojniciach, jeho riaditeľom Floriánom Hodálom a vychádzal zo skutočnosti, že už v roku 1943 bol obyvateľom hradnej priekopy okolo Zámku diviak „Mišo“ – dar lesníka z Kľačna vtedajšiemu vedeniu lesného hospodárstva v Bojniciach. Neskôr k nemu pribudla srnčia zver a jeleň „Paľo“.
Na túto skutočnosť neskôr nadviazali pracovníci Krajského nitrianskeho múzea Bojnice, keď v priestoroch pri Zámku vytvorili živý zoologický kútik ako súčasť prírodovedného oddelenia múzea. Ohlas návštevníkov bol veľký, a tak chýbal už len krôčik, aby skrsla myšlienka samostatnej zoologickej záhrady ako prvej na Slovensku. Zanietený nápad profesora Floriána Hodála našiel podporu aj na KNV v Nitre, a tak mohlo napokon 1. januára 1955 dôjsť k vytvoreniu Zoologickej záhrady Nitrianskeho kraja v Bojniciach.
Dvadsiateho januára 1955 bol v denníku Práca uverejnený oznam o vypísanom súbehu na funkciu vedúceho Zoologickej záhrady Nitrianskeho kraja v Bojniciach. Prihlásili sa traja záujemcovia, z nich bol od 1. marca 1955 za riaditeľa menovaný Ing. Gustáv Cmarko. Druhému účastníkovi súbehu Jánovi Kalužovi bolo ponúknuté miesto zootechnika. On aj túto ponuku od 1. mája 1955 prijal. Okrem týchto dvoch boli od 14. mája 1955 prvými pracovníkmi záhrady v Bojniciach Júlia Lajošová ako účtovníčka, Štefan Hanzel ako technický vedúci, Ján Ťažiar ako ošetrovateľ zvierat, Gustáv Blaho ako ošetrovateľ zvierat a Ján Béreš ako nočný strážnik.
V prvých rokoch existencie zoologickej záhrady prichádzala do Bojníc pomoc od mnohých podnikov, závodov, družstiev, vedeckých inštitúcií, škôl. Tak napríklad pracovníci Kovosmaltu Trnava v nadpláne vyrobili pre ZOO pletivo na ohradu pre zvieratá, Štátny majetok Prievidza zabezpečil pravidelnú dodávku zeleniny do ZOO, do Zoologického ústavu Vysokej školy lesníckej a drevárskej vo Zvolene putoval z Bojníc mladý diviak, zo Šafárikova darovali do Bojníc divú mačku. Úzka spolupráca bola nadviazaná s Vysokou školou poľnohospodárskou v Nitre, Helmintologickým ústavom SAV v Košiciach.
V priebehu histórie ZOO Bojnice sa menili i jej zriaďovatelia. Z KNV v Nitre prešla zriaďovateľská úloha na ONV – odbor kultúry v Prievidzi, neskôr na Ministerstvo kultúry SR a napokon od 1. 1. 1998 na Ministerstvo životného prostredia SR. V oblasti vzdelávania velkú úlohu zohralo zriadenie a otvorenie zooškoly. Stalo sa tak 21. novembra 1979 pri príležitosti Medzinárodného roku dieťaťa. Dnes sa v nej ročne vystriedajú tisíce účastníkov rôznych vzdelávacích podujatí.
Významnou osobnosťou pri vzniku ZOO Bojnice a vôbec v jej histórii bol profesor Ján Kaluža. Ako už bolo uvedené bol jedným z účastníkov súbehu na funkciu vedúceho Zoologickej záhrady Nitrianskeho kraja v Bojniciach a napokon sa stal zootechnikom. Do ZOO nastúpil ako stredoškolský profesor na Gymnáziu a na Pedagogickej škole v Trnave. A napokon sa stal významnou osobnosťou v histórii ZOO Bojnice. Stopy jeho pôsobenia nájdeme v každej oblasti činnosti záhrady. Bol presadzovateľom zásady, aby v druhoch chovaných zvierat platilo: „…že sa tu nechceme zveriť iba náhode, ale chceme a musíme mať svoj cieľ. Naším hlavným cieľom bude naša čsl. fauna, ktorá je dosť bohatá, zaujímavá a pritom pomerne málo známa.“. Upozorňoval tiež na skutočnosť, že „…starosti nám robí slovenská odborná terminológia, ktorá nie je ešte ustálená“. Vyzval slovenské vysoké školy, aby: „..nám dali konkrétnu náplň spolupráce s nimi, prípadne i samostatnej vedeckej práce v zoo.“. A popritom pri svojej funkcii zootechnika, neskôr zoológa zohrával významnú úlohu vo vzdelávaní pracovníkov ZOO i širokej verejnosti, pri propagácii činnosti ZOO i na ďalších úsekoch.
13. januára 1960 prišiel do ZOO Bojnice list zo ZOO Bratislava, ktorým žiadali o „prepožičanie“ profesora Kalužu, aby pomáhal pri zriaďovaní ZOO Bratislava. Tým sa vlastne jeho pôsobenie v Bojniciach aj končilo. Skúsenosti, ktoré získal v Bojniciach, zúžitkoval v ZOO Bratislava i vo svojej literárnej a publikačnej činnosti. V začiatkoch existencie ZOO bol vytvorený aj poradný zbor Krajskej zoologickej záhrady v Bojniciach. Na svojom prvom zasadnutí 29. novembra 1955 vyriešili členovia zboru zmenu názvu Zoologickej záhrady Nitrianskeho kraja Bojnice na ZOO v Bojniciach, prijali návrh na znak ZOO, ktorý predstavovala silueta Zámku ako pozadie a v popredí jeleň ako jeden z typických druhov našej fauny. Záujem verejnosti o záhradu bol veľký. Hneď v prvom roku existencie záhrady ju navštívilo 45.000 návštevníkov.
V roku 1956 to už bolo 110000 návštevníkov, roku 1957 už 141886 návštevníkov. A rok čo rok návštevnosť stúpala. Najväčšia bola doteraz dosiahnutá v roku 1986 – 520729 návštevníkov. Pokiaľ ide o najvyššiu mesačnú návštevnosť, tak tá bola dosiahnutá v júli 1977, kedy bránami záhrady prešlo 185887. Miliónty návštevník prišiel do záhrady v roku 1961, päťmiliónty v roku 1973, desaťmiliónty v roku 1984, pätnásťmiliónty v roku 1995 a jubilejným osemnásťmilióntym návštevníkom bol 26. augusta 2002 žiak Základnej školy Malonecpalská Prievidza Peter Hlavačka.
Nie len zoologická záhrada, aj bojnický zámok na travertínovej kope nad mestom a patriacim k najstarším a najvýznamnejším pamiatkam na Slovensku má zaujímavú históriu.
Prvá písomná zmienka o existencii hradu je z roku 1113 v listine zoborského opátstva. Pôvodne bol hradom dreveným a vyvinul sa zo staršieho hradiska. Postupne v priebehu 13. storočia bol budovaný z kameňa ako majetok rodu Poznanovcov.
Koncom 13. storočia sa Bojníc zmocnil uhorský veľmož Matúš Čák Trenčiansky a hrad mu patril do roku 1321. Po Matúšovi Čákovi sa v Bojniciach v 14. a 15. storočí vystriedali ako majitelia ďalšie šľachtické rody – Gilethovci, Leustachovci, Noffryovci.
V roku 1489 kráľ Matej Korvín daroval bojnický hrad spolu s panstvom svojmu nemanželskému synovi Jánovi Korvínovi. Po smrti kráľa Mateja sa hradu zmocnili Zápoľského vojská a obývali ho až do roku 1526.V roku 1527 daroval kráľ Ferdinand I. hrad Alexejovi Thurzovi. Thurzovci hrad upravili a prestavali na pohodlné renesančné sídlo. Pôvodný gotický hrad dostal takto charakter renesančného zámku s rovnako vysokými obytnými budovami zoskupenými okolo vnútorného nádvoria.
Po vymretí rodu Thurzovcov (v roku 1636) hrad opäť pripadol korune. O rok neskôr v roku 1637 dal cisár Ferdinand III. bojnické panstvo Pavlovi Pálfimu do zálohy za dvestotisíc zlatých. V roku 1643 dostali Pálfiovci Bojnický hrad do dedičnej držby. V Bojniciach znovu zavládol stavebný ruch a hrad dostal barokovú podobu. Stavebná aktivita na hrade utíchla koncom 17. storočia. Jeho podoba sa v priebehu 18. a 19. storočia podstatne nezmenila.
Po dlhšom období stagnácie a úpadku získal bojnické panstvo s hradom v roku 1852 jeho posledný šľachtický majiteľ – gróf Ján František Pálfi. Gróf Pálfi sa rozhodol prestavať hrad na romantický zámok. Ako vzor použil francúzske gotické hrady z údolia rieky Loiry, pápežský palác v Avignone, gotické tirolské hrady i ranú renesančnú taliansku architektúru.
Architektom neogotickej prestavby bol Jozef Hubert. No architekt sa zjavne stal iba nástrojom v rukách svojho zákazníka s vysoko vycibreným umeleckým vkusom. Sám Pálfi kreslil, navrhoval a riadil všetky práce. Táto posledná neogotická prestavba trvala 22 rokov (1889 – 1910).
Gróf Pálfi sa jej úplného dokončenia nedožil, zomrel vo Viedni 2.júna 1908 ako starý mládenec. Pretože nemal priamych dedičov, čoskoro po jeho smrti vypukli spory medzi príbuznými o dedičstvo. V roku 1923 bola uzavretá priateľská dohoda medzi dedičmi grófa Pálfiho a československým štátom, v ktorej boli určené zbierky, ktoré nebudú predmetom dražieb. Dražby umeleckých zbierok grófa Pálfiho sa uskutočnili v rokoch 1924 – 1926.
V roku 1939 zámok a pozemky k nemu patriace kúpila firma Baťa. Po vojne, na základe Benešových dekrétov pripadol jej majetok štátu. Od roku 1950 je v zámku definitívne umiestnené múzeum, ktoré je dnes súčasťou Slovenského národného múzea.
Po návrate do Bratislavy sme sa všetci zhodli n tom, že ak sa takáto akcia bude konať aj o rok, určite sa jej zúčastníme. Veríme však, že ani vy si takúto akciu nenecháte ujsť.
Druhý diel nášho reportážneho cyklu RETRONÁVRATY je zanami, no tie ďalšie sú ešte len pred nami. V jednom z nasledujúcich dielov si budete môcť spolu s nami pripomenúť aj jazdu do katarínskej Huty, či 100. výročie trate Nemšová – Lednické Rovne. Ale nepredbiehajme.
Ak ste sa aj vy v minulom roku zúčastnili zaujímavej akcie s dopravnou nostalgiou neváhajte a dajte nám o tom vedieť prostredníctvom redakčného e-mailu. Zároveň sa však obraciame aj na jednotlivé veteranisstické kluby, spolky a múzeá. Ponúkame vám možnosť zhodnotiť uplynulú veteranistickú sezónu vo vašom klube v rámci tohto reportážneho cyklu. Naša e-mailová adresa je: redakcia@veterany.eu.
Text a foto: Patrik Špačinský
Zdroj: http://www.zoobojnice.sk/historia.php a http://www.bojnicecastle.sk/historia-sk.html
Be the first to comment