PRIBYLINA – V uplynulom roku sme vám na týchto stránkach priblížili históriu a súčasnosť Považskej lesnej železnice, ktorú sa vďaka zanietením nadšencom podarilo zachrániť pre budúce generácie. Zároveň sa začala prevádzka na 1 km trati v areáli skanzenu medzi depom železničky a kostolom. Neváhali sme preto a po 2 rokoch sme sa opätovne vybrali na návštevu Múzea Liptovskej dediny v Pribyline. Náš cieľ bol pri tom jednoduchý. Zistiť čo majú nové a vychutnať si jazdu zrekonštruovanou železnicou.
Ako to už pri našich potulkách po Slovensku býva zvykom, hlavným dopravným prostriedkom je železničná doprava. Pri jazde vlakom totiž môžete sledovať ráz okolitej krajiny, alebo si čítať zaujímavú knihu, časopis, dať si niečo pod zub a kto potrebuje, môže si robiť veci na notebooku. Ale len v prípade, že sa vám vo vlaku podarí obsadiť voľné miesto na sedenie. Ale to už je na iný príbeh. V niektorých prípadoch je však potrebné prestúpiť z vlaku na autobus. Ten už síce nemusí byť až tak pohodlný a často krát sa v ňom cítime ako sardinky v konzerve, no aj to je lepšie ako ísť pešo niekoľko desiatok kilometrov. 😉 Pri spoločných výletoch so strýkom obvykle využívame flexibilnejší spôsob dopravy v podobe osobného automobilu. Ak práve nevyrážame spolu z jedného miesta, vyzdvihne ma na niektorej zo železničných staníc. Sobotný výlet na Pribylinu nebol výnimkou. Vzhľadom na rozostavanosť diaľničných úsekov sme síce miestami uviazli v zápche, no s kľudom anglického gentlemana sme šťastlivo dorazili na miesto určenia.
Odstavili sme auto na miestnom parkovisku a hor sa v ústrety zážitkom. Zakúpili si vstupenku a milá pani pri okienku nám k nej dala miestenku na vláčik na konkrétny čas a smer jazdy a plánik s areálom skanzenu a cestovným poriadkom železničky. Návštevníci si tu môžu zakúpiť aj magnetky, pohľadnice, či katalóg s popisom jednotlivých objektov. Do začiatku komentovanej prehliadky vybraných objektov bolo ešte kopec času, a tak sme sa s fotoaparátom v ruke vybrali obdivovať jednotlivé drevenice – Dom remeselníka z Liptovskej Selnice, Požiarnu zbrojnicu z Jalovca, či Kováčsku vyhňu z Liptovskej Kokavy.
A potom hor sa ku kaštieľu z Parížoviec. Čakala nás tam šarmantná sprievodkyňa, aby nám priblížila históriu tohto zaujímavého objektu. Išlo o typickú jednopriestorovú, trojpodlažnú, murovanú stredovekú obytnú tvrdzu, postavenú pred rokom 1330, v ktorej bolo sídlo miestneho zemepána vežového typu. Stála v centre usadlosti obohnanej valom. Na severnej strane pristavili okolo roku 1480 dva priestory a v priestore pôvodného hrádku odstránili strop medzi 2. a 3. podlažím. Vznikla tam honosná reprezentačná sála s veľkým kozubom, ktorá bola presvetlená neskorogotickými oknami a vymaľovaná nástennými maľbami. Ako vstup, do tohto trojpriestorového kaštieľa, osadili kamenný neskorogotický portál vysokej, dvorskej architektonickej úrovne. Ten spolu s Hunyadyovským erbom v nadstavci vypovedá, že kaštieľ v Parížovciach sa stal kráľovskou poľovníckou rezidenciou Mateja Korvína, respektíve jeho syna Jána, ktorý bol v rokoch 1487 – 1495 vlastníkom hradných panstiev Liptova. Aj portály v interiéri, so zvláštnym záclonovým obrazcom v nadpraží, patria k neskorogotickej stavebnej kultúre, ktorú poznáme len na hradoch v Budíne, Zvolene a Krakove. Pozdĺž celej východnej strany pristavili po roku 1560 ďalší trakt miestností s klenbami. Zo slávnostnej sály znovu vytvorili dve podlažia a osadili nové okná a portály. Kaštieľ sa opäť stal typickým sídlom miestneho šľachtica, tentoraz renesančným. Rizalit nad vstupom pribudol okolo roku 1650 a kaštieľ nadobudol podobu, ktorú má aj v múzeu.
Ďalším nemenej zaujímavým objektom bola Zemianska kúria z Paludze postavená v roku 1858 ako súčasť hospodárskej usadlosti. Stála na miernom návrší s priľahlým ovocným sadom a pozdĺžnou osou bola situovaná rovnobežne s miestnou komunikáciou. Patrila majetnej zemianskej rodine Lehockých, ktorej otec bol župným úradníkom. Drevený dom má krytý vstup na zvýšenej podmurovke, z ktorého sa vstupuje do pitvora (predsiene) a ostatných miestností. V dome je kuchyňa s priľahlou komorou, spálňou, hosťovská izba a izba detí s expozíciou detského nábytku, textilu a hračiek.
Posledným objektom s výkladom sprievodcu bol rímsko-katolícky Kostol Panny Márie z roku 1288, ktorý je jedným z najstarších a najvýznamnejších sakrálnych objektov Liptova. V druhej polovici 16. a takmer po celé 17. storočie kostol slúžil evanjelikom. Pri jeho rekonštrukcii sa použili pôvodné architektonické články, transfery nástenných malieb a ranobarokový a renesančný mobiliár zo 17. storočia.
Len čo sa s nami lektorka rozlúčila, presunuli sme sa rezkým krokom na zastávku Dedina, kde nás už čakal historický vlak zložený z osobného vozňa Ba/u6 a motorového rušňa BNE 50 „Gébuska“. Sprievodca nám ešte rýchlo skontroloval miestenky a po chvíli sme už sedeli v dokonale zrekonštruovanom vagóniku, ktorého interiér sa podobal na pojazdný autobus. Pohli sme sa z nástupišťa. Lokomotíva si spokojne rapotala a cestujúci z okna červeného vagónika obdivovali malebné zákutia hornej časti skanzenu. Aby sme si túto jazdu poriadne vychutnali, nikam sme sa neponáhľali. Malý, či veľký, zážitok z tejto jazdy mal naozaj každý.
Prešli sme cez originálny most z doliny Svarín-Benková, z Kráľovej Lehoty a po ľavej strane v smere jazdy nás upútala maketa parného rušňa U 45.902 a oplenovými vozňami. Nachádzala sa na kusej koľaji, ktorá bola pred výstavbou trate do dediny napojená na hlavnú trať. Z dôvodu bezpečnosti a zachovania stavu exponátov, nemajú návštevníci prístup do interiéru mašiniek. No vďaka tejto makete si môžu pozrieť ako to v parnej lokomotíve vyzeralo z pohľadu rušňovodičov a kuričov.
O pár metrov ďalej nás už privítal areál depa s viacerými zaujímavými exponátmi. Z technických problémov na koľajovom oblúku sme síce nezastavili až pri nástupišti, ale nám to nevadilo. Práve naopak. Najprv sme si odfotili interiér osobného vozňa, a potom sme sa už venovali výkladu, ktorý si pre nás pripravil jeden z členov občianskeho združenia Spoločnosť pri Považskej lesnej železnici. Z jeho rozprávania bolo vidno, že má k tejto železničke vrúcny vzťah.
Na rozvetvenom koľajisku nás zaujala súprava motorového rušňa TU 45.901 s motorovým vozňom M 21.006. Osobné vozne tohto typu vyrobila firma Ringhoffer Tatra Praha a.s., závod Kopřivnice v roku 1947 na úzkokoľajnú železnicu ČSD Třemešná v Sliezku – Osoblaha na Morave. Keďže na Považskej lesnej železnici bola v úseku Liptovský Hrádok – Čierny Váh potrebná denná preprava cestujúcich, v roku 1959 Krajská správa lesov v Žiline odkúpila tento vozeň od osoblažskej železnice.
Veľkým lákadlom bol aj parný rušeň U 44.901 „Kačena“ v súprave s osobným vozňom Ba/u 14, ktorý vyrobili v roku 1949 v závode Škoda Plzeň. Hoci je tento rušeň momentálne nepojazdný, jedného dňa možno opäť zvezie návštevníkov múzea.
Počas horúcich dní samozrejme netreba zabúdať ani na občerstvenie. Spoločnosť pri Považskej lesnej železnici na to pamätala a pre návštevníkov depa pripravila malý stánok, v ktorom si bolo možné zakúpiť minerálnu vodu, pivo, kofolu, džúsy, napolitánky, chipsy, či chrumky. A kto chcel mať z tejto železničky nejaký suvenír na pamiatku, mohol si kúpiť peknú magnetku, alebo knižnú publikáciu o histórii Považskej lesnej železnice.
Krátka prestávka samozrejme padla vhod aj nám. Najprv sme sa zbavili domácich zásob, a potom sme sa už vrhli na miestnu ponuku. Posilnený v žalúdku, so suvenírmi v ruksaku sme opäť pokračovali v prehliadke jednotlivých exponátov. Pred bránami depa bol odstavený parný rušeň U 45.905 „Barbora“ vyrobený firmou Orenstein & Koppel v Berlíne v roku 1912. V jeho blízkosti sa na slniečku vyhrievali aj parné rušne U 45.902 „Malá Maďarka“ a U 46.902 „Veľká Maďarka“.
Osobitnou kategóriou medzi exponátmi boli rôzne návestidlá, informačné tabule o histórii lesnej železnice a drevené modely parného vlaku. Nezabudlo sa však ani na detských návštevníkov, ktorí sa mohli pohrať na preliezkach.
Na mierne zarastenej koľaji, vedľa haly na opravu železničných vozidiel, bolo nakope niekoľko oplenových vozňov pripomínajúcich niekdajšiu funkciu železnice. Na opačnej strane zase boli ukryté v tráve plošinové vozne a skriňa krytého nákladného vozňa ČSD.
Z rozvetveného koľajiska po ľavej strane od depa odbočovala do lesného porastu kusá koľaj s plošinovými vozňami. Ešte nedávno boli na nich zložené koľajnice z pôvodnej trate lesnej železnice. Dnes sú zväčša prázdne, no ojedinele na nich môžeme nájsť zbytky podvalov.
Táto koľaj síce po pár metroch končí, no pred výstavbou trate do dediny pokračovala až k ceste spájajúcej expozíciu Považskej lesnej železnice s hlavným areálom skanzenu.
Svedčí o tom aj niekoľko podvalov a zvyšky násypu. Návštevníci tak môžu vidieť ako vyzerá teleso trate po zrušení železnice.
Aby sme nafotili viacero záberov s historickým vlakom, rozhodli sa vrátiť do skanzenu po telese trate. Oplatilo sa. Po prejdení oceľového mosta sme započuli vrkotanie motorovej lokomotívy. Zaujali sme teda vhodnú pozíciu a pekná fotografia bola na svete.
Nuž a ako by to bolo, keby sme nezdokumentovali aj zrekonštruovaný oceľový most z doliny Svarín-Benková, ktorý sa vďaka členom z občianskeho združenia podarilo zachovať pre budúce generácie.
Ani sme sa nenazdali, a boli sme späť na zastávke Dedina, ktorá je tvorená kusou koľajou ukončenou drevenou zarážkou s násypom zeminy a betónovým nástupišťom s dlažobnými kockami.
Na ceste medzi depom a kostolom, pred odbočkou k zastávke lesnej železnice, sa nachádzal drevený domček, ktorý slúži ako krytá čakáreň pre cestujúcich v prípade nepriaznivého počasia. Málo kto možno vie, že pôvodne fungoval ako amfiteáter.
Na zastávku Dedina medzitým začínali pomaly prichádzať ďalší návštevníci, ktorí si prišli vychutnať zážitkovú jazdu vlakom. O pár minút neskôr už pri nástupišti zastavil pravidelný motorový spoj, z ktorého vystúpila početná skupinka cestujúcich. Vystupovať, nastupovať, vlak do depa vždy odchádza načas. Sprievodca zapískal a vláčik plný malých i malých výletníkov sa pomaly vydal na ďalšiu jazdu.
Expozícia Považskej lesnej železnice síce bola nesmierne zaujímavá, no čakali nás ešte ďalšie objekty ľudovej architektúry, ktoré sme si pri dopoludňajšej prehliadke skanzenu nestihli pozrieť. Ako prvé nás upútal starý mlyn, tzv. mlynček so zachovaným inventárnym súpisom z roku 1808.
Jednotlivé drevenice sú v múzeu rozmiestnené tak, aby ste mali možnosť vidieť vtedajší život ľudí od bezzemkov cez stredného a bohatého roľníka, remeselníka, obecného richtára až po vyššie spoločenské vrstvy liptovského zemianstva.
„Tento dom vybudoval Paulus Vozárik spolu se svým synem Georgom Vozárikom roku Páne 1852,“ hovorí nápis na originálnom tráme v izbe richtára, v ktorej sa okrem nábytku charakteristického pre majetnejšie roľnícke vrstvy nachádza aj truhlička na písomnosti a úradné doklady. Uzavretá roľnícka usadlosť z Liptovského Trnovca pozostávala z obydlia – pitvora, dvoch komôr a izby, dvora a hospodárskej časti, ktoré boli pod spoločnou sedlovou strechou.
Ďalším zaujímavým objektom je drevená zvonica z obce Pavčina Lehota z roku 1883 pozostávajúca zo zrubovej prízemnej časti, na ktorej je postavená tesárska konštrukcia vežičky. Vo veži je zvon, ktorý darovali múzeu občania obce Sokolče ako jedinú pamiatku na svoju obec patriacu do zátopového územia Liptovskej Mary. Zvon, ktorý vyhotovili v roku 1865 zo starého, požiarom zničeného zvona zvonolejár Adalbert Littman v Banskej Bystrici, je z obecnej zvonice.
Spomenúť môžeme aj jednotriednu dedinskú školu s bytom učiteľa z obdobia dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. storočia pozostávajúcu z pitvora (vstupná miestnosť), triedy so školskými lavicami, katedrou učiteľa a školskými pomôckami. Kabinetom je jedna z dvoch komôr. K bytu učiteľa patrí komora a zadná časť pitvora s ohniskom pre prípravu stravy a otvorom pece, ktorou bola vykurovaná trieda. Izba bola nielen súkromnou miestnosťou učiteľa, ale aj jeho pracovňou. Učiteľ mal významné postavenie v dedinskom spoločenstve. Keďže sa venoval včelárstvu, v zadnej časti pitvora sú uložené rôzne včelárske pomôcky, náradie a úle. V ovocnej záhrade pri škole je zase postavený včelín a expozícia rôznych historických úľov.
V areáli skanzenu nájdete aj Informačné centrum TANAP-u, ktoré sa venuje prezentácii prírodného dedičstva a ochrany prírody v Tatranskom národnom parku. Jeho expozícia poukazuje na vplyv a pôsobenie človeka na prírody, ako ju využíval a menil podľa svojich predstáv.
Mohli by sme vám opisovať každý jeden objekt, no lepšie je raz vidieť, ako stokrát počuť. Po prehliadke skanzenu môžete navštíviť poľnú stodolu z Varišova s bufetom pre návštevníkov, v ktorej si zaiste pochutnáte na pive, kofole, bryndzových haluškách, či iných špecialitách. Každému to, čo mu hrdlo ráči. 😉
V blízkosti dolnej zastávky Považskej lesnej železnice sa v lete minulého roka podarilo zrealizovať výstavbu oddychovej zóny súčasťou ktorej je aj dvojpodlažná drevená rozhľadňa s výškou 7,86 m a pôdorysnými rozmermi 4,4 x 4,4 m. Postavili ju podľa historickej predlohy pôvodnej rozhľadne, ktorá sa nachádzala na vrchu Zapač pri Liptovskom Hrádku.
Expozícia múzea Liptovskej dediny v Pribyline rozhodne stojí za návštevu. Na svoje si tu prídu priaznivci ľudovej architektúry, tradičných remesiel, folklóru i historickej techniky. Akousi čerešničkou na torte je ucelená zbierka koľajových vozidiel dokumentujúca históriu Považskej lesnej železnice. A kto po prehliadke skanzenu potrebuje nabrať energiu, môže si dopriať chutné občerstvenie v bufete, či relax v oddychovej zóne. Osobitným lákadlom pre návštevníkov sú rôzne tematické podujatia, ktoré sa počas roka organizujú v areáli múzea. V rámci nich môžete na koľajisku lesnej železnice vidieť aj autodrezinu Škoda 1201, ktorá sa vystavuje len sporadicky. Základné vstupné je 8,- €, žiaci, študenti do 26 rokov, občania s ŤZP vrátane s a seniori nad 60 rokov platia polovicu. Deti do 6 rokov majú vstup zdarma.
V okolí Pribyliny však nájdete aj ďalšie nemenej zaujímavé turistické lokality. Múzeum Bitky pri Vavrišove otvorené v roku 2010 bolo vybudované na pamiatku bitky, ktorá sa odohrala na území obce v auguste 1709 v rámci stavovských povstaní Františka II. Rákociho medzi povstaleckými kurucmi a cisárskymi jednotkami labancov. Vavrišovo bolo počas tejto bitky vypálené. Budovu múzea, reprezentujúcu tradičnú ľudovú architektúru Liptova s využitím prírodných materiálov dreva a kameňa, dopĺňa vyhliadková veža, s jedinečným výhľadom na rieku Belá, hrebeň Západných Tatier a majestátny Kriváň. Interiér múzea slúži na prezentáciu regionálnej histórie Liptova z 18. storočia. Vidieť tu môžete artefakty z bitky, obrázky zo života obyčajného ľudu z tohto obdobia, ako aj makety vojakov v uniformách, ktoré si môžete obliecť a odfotiť sa v nich. K nahliadnutiu je aj plastická mapa terénu a samotnej bitky.
V Liptovskom Hrádku zase môžete navštíviť expozíciu Národopisného múzea, Hradocké Arborétum v nadmorskej výške 650 metrov, alebo Hrad a kaštieľ zo 14. storočia. Možností je veľa. Stačí si len vybrať.
Ale späť k nášmu výletu. Dojedli sme posledné kúsky bryndzových halušiek, dopili posledné kvapky vody a pomaly sme sa pobrali späť na parkovisko. Pristavili sme sa ešte pri stánkoch s regionálnymi suvenírmi, aby sme svojim blízkym kúpili niečo pekné na pamiatku. A potom sme už nasadli do auta a vybrali sme sa do Čierneho Balogu. Náš plán bol pomerne jednoduchý – absolvovať výstup na rozhľadňu Pustý Vrch v miestnej časti Dobroč a dopozerať si zvyšnú časť expozície Lesnického skanzenu vo Vydrove. Počasie ale s nami prestalo spolupracovať, a tak sme boli radi, že sme boli aspoň na rozhľadni. Keďže verejná doprava mi už pohodlný návrat do Bratislavy neumožnila, rozhodol som sa nakoniec prenocovať u strýka na chalupe. Na druhý deň sa nám tak naskytla možnosť návštevy Trenčianskej elektrickej železnice. Ale to už je na iný príbeh.
Považská lesná železnica bude voziť návštevníkov skanzenu aj počas tohtoročnej letnej turistickej sezóny. V mesiacoch máj, jún a september jazdí vláčik každý víkend, v júli a auguste vždy v piatok, sobotu a nedeľu + 5. júla na sviatok svätého Cyrila a Metoda. Oproti minulému roku je zavedený pravidelný 30 – 60-minútovým interval medzi spojmi. Vytvorte si, prosím, dostatočný časový priestor na presun od pokladne múzea k zastávkam Považskej lesnej železnice – ku zastávke Dedina 15 minút, resp. ku zastávke Depo 30 minút. Vzhľadom na technické podmienky a parametre historických vozňov v súčasnosti nie je možná preprava bicyklov, kočíkov a zvierat. Jazda vlakom je jednosmerná a jej rezervácia je viazaná na kúpu vstupenky do múzea.
Plánov na rozvoj areálu i samotnej železnice je veľa. Čas ukáže, ktoré z nich sa podarí v najbližšej dobe zrealizovať. Nuž a tak ako sa na správnych návštevníkov patrí, na záver tejto reportáže ďakujeme celému kolektívu zo Spoločnosti pri Považskej lesnej železnici za záchranu a prevádzkovanie lesnej železnice, ako aj Múzeu Liptovskej dediny za peknú expozíciu v Pribyline. Určite sa sem ešte niekedy vrátime. 😉
Reportáž z prvej návštevy Skanzenu Pribylina si môžete prečítať TU.
Autor: Jaroslav Filo
Foto: Jaroslav Filo a Marián Stanko
SKANZEN PRIBYLINA
POVAŽSKÁ LESNÁ ŽELEZNICA
Tiež som tam kedysi zavítal, od toho momentu sa tam naozaj hodne pomenilo. Vtedy bolo koľajisko len rozostavané a vagón v spomínanom článku bol ešte v nálezovom stave. Gilbert