ČIERNY BALOG – Letné prázdniny sú ideálnou príležitosťou na spoznávanie našej malebnej krajiny. Ak práve nemáte namierené na prírodné, či termálne kúpaliská, môžete navštíviť napríklad rôzne hrady, zámky, či turistické rozhľadne. No ak patríte k nadšencom histórie, určite si vyberiete aj z ponuky železničnej nostalgie.
V dnešnej reportáži vás zavedieme na Horehronie, presnejšie do údolia Čierneho Hrona, cez ktoré vedie tajuplná lesná železnica. Jej história sa začala písať v roku 1908 výstavbou 10,4 km hlavného úseku z Hronca na Čierny Blh (dnes Čierny Balog) a jej celková dĺžka bola v čase najväčšej slávy úctihodných 132 km, pričom siahala až k tajuplnému Dobročskému pralesu.
V lete roku 2020 ostala väčšina z nás na Slovensku a ani my sme neboli výnimkou. V rámci dovolenky sme navštívili viacero zaujímavých turistických lokalít a jednou z nich bola aj Čiernohronská železnica. Aby sme všetko postíhali, do Čierneho Balogu sme prišli autom. Zaparkovali sme neďaleko stanice, dali si raňajky, ktoré nám šikovné gazdinky pribalili na cestu a hor sa na železničku, na ktorej už od rána vládol čulý ruch. Postavili sme sa do radu k pokladni, kúpili si lístok na 3 trasy v podobe potvrdenia o jeho zaplatení, zobrali si informačný letáčik s mapkou a cestovným poriadkom a vybrali sa na zbežný prieskum stanice. Na koľajisku nás už na prvý pohľad upútal motorový rušeň T24.901 Lienka, ktorý je nasadzovaný aj na výletné vlaky v smere Šánske a Dobroč. Len škoda, že pri prvej návšteve železničky sme ho nevideli. Výletný motorový vlak sa medzitým vydal na prvú jazdu do Vydrova.
Parná lokomotíva Kolbenka s číslom jeden už bola na prvom peróne pripojená k pristavenému vlaku a v pravidelných intervaloch veselo odfukovala oblaky dymu. Nastúpili sme teda do jedného z otvorených vagónikov, vybrali si vhodné miesto na sedenie, preštudovali si letáčik o železničke a čakali sme, čo sa bude diať. Medzitým k nám pristúpila ďalšia skupinka cestujúcich, prevažne rodín s deťmi, ktorá sa rozhodla využiť pekné počasie na výlety po našej krajine. A potom to prišlo. Výpravca zapískal a parný vláčik plný malých i veľkých návštevníkov sa pomaly pohol zo stanice.
Míňali sme odstavené vagóniky a prechádzali sme obcou kamsi do neznáma. Lokomotíva si spokojne pobafkávala a zatiaľ čo sprievodca kontroloval cestovné lístky, unášali sme sa pohľadmi na malebnú krajinu. Tí čo si so sebou do batôžku pribalili aj fotoaparát, sa vykláňali z okien, aby si spravili fotku tejto historickej železničky.
Po 20-minútovej jazde sme dorazili do Výhybne Šánske, odkiaľ by sme ešte pred pár rokmi plynulo pokračovali až do Hronca a Chvatimechu. Tento úsek trate je však v zlom technickom stave a s jeho rekonštrukciou sa nik neponáhľa. Možno to bude aj tým, že občianske združenie chce trať medzi Dobročom, Čiernym Balogom a Chvatimechom zelektrifikovať a nasadiť naň staronové švajčiarske električky.
Kto by sa aj napriek tomu rozhodol pokračovať v ceste ďalej, môže tak urobiť jedine peším presunom, prípadne šľapacou drezinkou, ktorú sa snaží Čiernohronská železnica ponúkať ako ďalšiu atrakciu.
Vystúpili sme teda z vagónika a nafotili sme obeh Kolbenky na opačnú stranu súpravy. Kto mal chuť, mohol sa odfotiť aj pri zakúrenom rušni, či pozrieť sa na stanovište rušňovodiča. Dnes si už ani nevieme predstaviť, aká namáhavá bola obsluha parného rušňa. V jeho kabíne boli vždy dvaja ľudia – rušňovodič a kurič. Keďže mašinky mali obrovskú spotrebu paliva, nestačilo priložiť do pece iba dve lopaty uhlia a spokojne sa viezť. Práve naopak. Za celú službu musel kurič ručne prehádzať všetko uhlie z tendra do rozpálenej pece. Večer prišiel po náročnom dni domov a ráno išiel do šichty zas. Aby všetko dobre fungovalo, rušňovodič s kuričom museli byť dobre zohratá dvojica. Akousi skúškou správnosti bola biela para. Čierna sa okamžite minie a s vlakom sa ďaleko nedostanete. Výnimkou boli iba parné rušne vykurované mazutom, ktoré aj za nádherného počasia dokázali vytvoriť zatmenie slnka. Čata parného rušňa musela pracovať za každého počasia – či bolo teplo alebo zima, pršalo alebo svietilo slnko. Byť niekoľko hodín v kabíne pri takej vysokej teplote nie je v lete žiadna sranda. Ale ani v zime nie sú podmienky o nič lepšie. Niektoré kovové súčiastky sú síce natoľko rozpálené, že by ste si na nich bez problémov ugrilovali klobásu, no cez škáry fúka ľadový vietor. Ošľahaní vetrom, mocní ako hora. Tí chlapi svoju prácu milovali a boli zvyknutí úplne na všetko. Mnohí z nich sa preto na dôchodku stali členmi rôznych železničných klubov a svoje cenné skúsenosti odovzdávajú mladšej generácii.
Desať minútová prestávka ubehla ako voda a my sme sa pomaly vydali na spiatočnú jazdu do Čierneho Balogu. V jednotlivých vagónikoch vládla príjemná atmosféra. Deti veselo džavotali, dospelí klebetili a my zanietení dopraváci, či dlhoroční turisti, sme sa snažili o čo najlepšie zábery s parným vlakom. Riskovali sme síce, že budeme čierni ako uhoľ, no kto nepríde domov od sadze, akoby nebol na parnom rušni. Drevené vagóniky na starých koľajniciach vŕzgali ako pánty na dverách a kolesá klepotali o nerovnomerne rozmiestnený štrk.
Okolie Čierneho Hrona je naozaj krásne a ponúka viac možností, ako stráviť predĺžený víkend či dovolenku. Na svoje si tu určite prídu rodiny s deťmi, ale aj cykloturisti a turisti.
Ani sme sa nenazdali a boli sme späť v Čiernom Balogu. Aj keď by sa mohlo zdať, že vlak tu jazdu končí, opak bol pravdou. Niektorí cestujúci síce vystúpili, no kým sme sa pohli ďalej zo staničky, vlak sa opäť poriadne zaplnil. Parný rušeň si doberal vodu na ďalší úsek trasy a deti, ktoré s nami nepokračovali ďalej, sa spokojne hrali na preliezkach.
Aby sme neboli stále prilepení iba na sedadle, krátili sme si čas fotením vybraných koľajových exponátov. Veľmi ďaleko sa ísť ale nedalo. Vlak by sa totiž mohol pohnúť zo stanice a plán nášho výletu by sa nám zosypal rovnako ako karty pri na prvý pohľad jednoduchej hre Záchod. Je síce pravda, že sme majstrami improvizácie, ale osud nehodno pokúšať.
No keď výpravca zapískal, sedeli sme už všetci na svojich miestach. Počkali sme ešte na posledných dobiehajúcich a s pár minútovým meškaním sme sa pomaly pohli zo stanice. Prešli sme popri motorovom rušni T25.002 „Hasiči“ s krytými nákladnými vozňami a po opustení areálu sa nám naskytol smutný pohľad na chátrajúce osobné i nákladné vozne, ktoré zdá sa, márne čakajú na svoju záchranu.
Prešli sme cez most a po chvíli sa nám naskytla prekrásna scenéria malebnej obce rozprestierajúcej sa v srdci Veporských vrchov. No radšej raz zažiť, ako trikrát písať. 😉
No nepochybne najatraktívnejšou časťou trasy bol prejazd cez futbalový štadión. Po pravej strane tribúna a po ľavej samotné ihrisko. Keby sa v čase prejazdu nášho vlaku konal nejaký futbalový zápas, museli by ho s najväčšou pravdepodobne na určitý čas prerušiť. Ak by sa totiž niektorý z hráčov odvážil dať gól, no diváci by ho pre dymiacu mašinku nevideli, hral by pravdepodobne posledný raz. V tom lepšom prípade by sa požadovalo anulovanie gólu a možno by muselo prísť aj k nadstavenému času. Kto vie. Marcel Merčiak by nám určite povedal viac. Tak, či onak, parný vlak by určite prítomným zahvízdal na pozdrav.
Naša jazda ďalej pokračovala cez miestnu osadu, v ktorej sa ako na šrotovisku nachádzali hrdzavé nákladné automobily márne čakajúce na svoju záchranu. Ak to mala byť náhrada za koľajnice lesnej železnice, potom tento zámer splnil svoj účel. Obyvatelia tmavšej pleti nechali trať Čiernohronskej železnice neporušenú a my sme mohli plynule pokračovať v jazde až do Dobroča. No až do začiatku 70. rokov by nás parný vláčik odviezol až na Baldišku a do Starej doliny pod vrch Bánovo a mali by sme možnosť odbočiť aj na niektorú z vedľajších tratí lesnej železnice.
O pár minút neskôr sme už zastavili na výhybni pri futbalovom ihrisku, kde na nás čakalo zopár miestnych obyvateľov. Viacerí z nás sa spoliehali na to, že tu budú mať aspoň pár minút k dobru na nafotenie vlaku, no opak bol pravdou. Cestovný poriadok uvedený v informačnom letáčiku totiž namiesto odchodu z Dobroča informoval iba o odchode a príchode do Čierneho Balogu. Neostávalo nám preto nič iné, ako si posunovanie Kolbenky odfotiť z okna vagónika, či improvizovaného štrkového nástupišťa.
V blízkosti konečnej stanice Čiernohronskej železnice sa na vrchole Pustého vrchu v nadmorskej výške 657 metrov týči 11 metrov vysoká rozhľadňa Pustý vrch. Z dvoch vyhliadkových plošín vo výške 3 a 6 metrov vás čakajú pohľady na doširoka sa rozprestierajúcu obec Čierny Balog a okolitú, pokojom dýchajúcu prírodu. Pre jednoduchšiu orientáciu v obci sú na hornej plošine osadené fotografie s opisom výhľadu. Čiernohronská železnica ale prehliadku rozhľadne do cestovného poriadku vláčika nezahrnula. Kto sa teda rozhodol spraviť si menšiu prechádzku na Pusté Pole, musel si počkať na popoludňajší spoj, alebo sa vrátiť autobusom, ktorý odchádzal zo zastávky Sihla.
Aby sme mali dostatok času na prehliadku lesníckeho skanzenu vo Vydrove, odložili sme návštevu rozhľadne na neskôr a spolu s ostatnými cestujúcimi sme sa vydali na spiatočnú jazdu do Čierneho Balogu. Historický vláčik si to spokojne šinul po koľajach a hudci v našom žalúdku sa už začali pripravovať na svoj organový koncert. S pitným režimom síce problém nebol, no teplý obed padne aj pri domácich zásobách vhod. A ak k tomu pridáme aj chladenú kofolu, pôžitok máme na dosah.
Podľa mapky železničky sa na trati medzi Dobročom, Čiernym Balogom a Šánskym malo nachádzať viacero zastávok, no pri jazde vlakom sme ich polohu nedokázali určiť. Aj keď to tak na prvý pohľad nevyzeralo, možno sú ešte v procese budovania.
Po návrate do Čierneho Balogu sme si dali od jazdy úzkorozchodnou železničkou väčšiu prestávku. Zatiaľ čo sa parný vláčik s úderom poludnia vydal na svoju druhú jazdu k výhybni Šánske, naše kroky smerovali do staničnej reštaurácie. Ani zďaleka sme tam neboli sami.
Posilnení obedom sme sa s chuťou vybrali k ďalším aktivitám. Niektorí návštevníci zamierili do staničného múzea, iní mapovali dianie priamo na stanici. Zaujali nás napríklad žlté nákladné vozne na prepravu sypaných materiálov, motorové rušne 704.902-6 „Lego“, TU 48.001 Faur 302, DH 120, či plošinové vozne na prepravu dreva.
Popoludňajšia časť nášho výletu bola vyhradená na prehliadku lesníckeho skanzenu. Keďže o jazdu vláčikom do Vydrova bol obrovský záujem, nenechali sme nič na náhodu. Presunuli sme sa na tretí perón a nasadli do jedného z otvorených vozňov. Miesta na sedenie sa minuli ako teplé rožky a tak sme museli už iba stáť.
No ani viacvozňová súprava nedokázala vyhovieť požiadavkám cestujúcich. Aby návštevníci železničky nemuseli čakať hodinu na ďalší spoj, jej zamestnanci pripravili na prvom peróne posilovú súpravu tvorenú motorovým vozňom M 21.004 a dvoma otvorenými vozňami, ktorú vypravili hneď za pravidelným vlakom.
Netrvalo dlho a pohli sme sa zo stanice. Prechádzali sme malebnou časťou obce a po niekoľkých minútach nás po ľavej strane v smere jazdy zaujala jedna kuriozita. Z trate lesnej železničky odbáčala na pozemok rodinného domu nenápadná koľaj, ku ktorej sa na pozemku približovala druhá koľaj. Tá ale na túto súkromnú odbočku nebola napojená. Na malom súkromnom koľajisku bolo možné vidieť lokomotívu DH 120, jeden krytý „obytný“ vozeň a cca 7 menších plošinových vozňov. Ako sme sa neskôr dozvedeli, uvedené vozidlá patria jednému z členov Čiernohronskej železnice, ktorý sa podujal na ich rekonštrukciu.
Domy ustúpili a pred nami sa objavila nádherná prírodná scenéria. Ani sme sa nenazdali a boli sme v lesníckom skanzene. Staničky Vydrovo-Skanzen a Vydrovo-Korytárske sme žiaľ prešli bez zastavenia. Kto teda očakával, že pred prehliadkou Vydrova získa v informačnej kancelárii na začiatku skanzenu nejaké informácie, alebo sa občerství v priľahlej reštaurácii, ostal pravdepodobne sklamaný. Je síce pravda, že lesnícky skanzen má svoj informačný stánok aj na staničke v Čiernom Balogu, no nie všetci cestujúci o tom vedeli. Do skanzenu platí symbolické vstupné 1 € pre dospelých a 0,70 € pre deti a mládež. Dôchodcovia a osoby so zdravotným znevýhodnením majú vstup zdarma.
Prešli sme popri krátkej odbočke s nákladnými vozňami, ktorá v minulosti viedla až na Obrubovanec a náš vlak zložený z motorového rušňa TU 45.001, letných otvorených vozňov a riadiaceho vozňa TREŽ 911.902-5 pomaly vchádzal do koncovej stanice Vydrovo-Konečná. Po chvíli tam dorazil aj posilový spoj, ktorý šiel tesne za nami. Keďže sme na nácestných staničkách nezastavovali, nie každý si uvedomil, že vlak už ďalej nepokračuje.
Zatiaľ čo dvojkoľajná stanička Vydrovo-Korytárske mala betónové nástupište a drevený prístrešok s lavičkou, smetným košom, cestovným poriadkom a mapou skanzenu, konečná vo Vydrove pozostáva len z kusej koľaje a provizórneho dreveného perónu.
Už na prvý pohľad bolo jasné, že železnička v minulosti pokračovala ďalej do Vydrovskej doliny. Dnes sa za ukončením trate nachádzalo stanové centrum, v ktorom bol v čase našej návštevy letný tábor. Tesne pred ukončením trate sa nachádzal pozostatok výhybky.
Po vystúpení z vlaku sme sa presunuli na asfaltovú cestu s turistickým hríbom so žltou turisticky značenou trasou Obrubovanská dolina (605 m). Ak by sme zabočili vpravo, po hodine cesty by sme sa vrátili do Čierneho Balogu, Závodia, kde sa nachádza aj zastávka autobusu. No ak odbočíme vľavo, za 01:25 hod. sa dostaneme na Obrubovanec (980 m. n. m.).
My sme sa vydali len na oveľa kratšiu trasu k neďalekej horárni z roku 1865. No po príchode k nej sme zistili, že je zatvorená a nič zaujímavé sa pri nej nedeje. Ani zďaleka sme ale neboli jediní turisti, ktorí sa sem vybrali zbytočne.
Keďže bol naším hlavným cieľom lesnícky skanzen, vydali sme sa na spiatočnú cestu. Po chvíli sme po pravej strane objavili pozostatky trate, ktorá v minulosti pokračovala cez stanové centrum. Podľa mapky na webe železničky viedla úzkorozchodná trať až na Prostrednú (1916 – 1982) a odpájala sa z nej vetva na Podlajchovú (1917 – 1977). Či sa z nej zachovali pozostatky aj na ďalších miestach, by si vyžadovalo samostatnú expedíciu. Ak náhodou viete niečo viac, pokojne sa nám ozvite do komentára pod týmto článkom.
Ako správni železniční nadšenci sme sa vydali na podrobnejší prieskum odstavených nákladných vozňov. Okrem cisternového vozňa tam spokojne oddychoval aj plošinový vozeň s drevom, krytý nákladný vozeň so škridlami a plošinový vozeň s neznámym predmetom zabaleným modrým igelitom. V týchto miestach by v budúcnosti malo byť vybudované nové ukončenie lesnej železnice.
Pôvodne sme mali v pláne pokračovať po telese trate až k asfaltovej ceste, no miestny potok nám urobil škrt cez rozpočet. Koľajnice totiž neboli položené na žiadnej spevnenej ploche, po ktorej by sa dalo bezpečne prejsť na druhú stranu. Drevené podvaly boli uchytené o kovovú dosku vedúcu rovnobežne s koľajnicou. Stačil by teda nesprávny pohyb a výlet by mohol dopadnúť úplne inak.
Neostávalo nám preto nič iné, ako sa vrátiť späť k provizórnemu nástupišťu, cez ktoré sme sa dostali na asfaltovú cestu. Po niekoľkých metroch sa vedľa nás znovu objavili koľajnice lesnej železnice a povedľa nich aj malá šmykľavka s posedom na oddych, či občerstvenie.
Kráčali sme k lesníckemu skanzenu a po niekoľkých minútach sme za plotom objavili Daniela škvrnitého, ktorý si spokojne pochutnával na trávičke a čakal na okoloidúcich návštevníkov.
Ešte sme sa ani poriadne nerozlúčili s týmto krásavcom a už sa k nám po ceste približoval LIAZ, ktorý smeroval kamsi do neznáma.
Veterán odfrčal a na koľajniciach sa objavil ďalší spoj výletného vlaku do Vydrova.
To už sme sa ocitli pri nácestnej stanici Vydrovo-Korytárske s dvoma koľajami. Z druhej koľaje sa odpájala kusá koľaj miznúca v lesnom poraste, na ktorej boli odstavené 2 plošinové vozne.
Aj na opačnej strane nástupišťa sa na druhú koľaj pripájala krátka koľaj so štyrmi zrekonštruovanými vozňami, ktoré podľa všetkého mali slúžiť ako bufet. Či je však vôbec v prevádzke, sme sa nedozvedeli.
V blízkosti stanice sme ako súčasť statickej expozície objavili nákladný automobil Praga V3S (r. v. 1953), ktorý v lesoch slúžil nie len na odvoz dreva, ale aj ako pojazdná dielňa, či preprava pracovníkov.
O pár metrov ďalej sme zase mohli obdivovať vrtuľník Mi-2 s výkonom motora 2 x 331 kW a maximálnou rýchlosťou 210 km/h, ktorý od roku 1954 vyrábali Poľské závody WSK – Świdnik. Používal sa pri mapovaní lesných porastov, monitoringu ich zdravotného stavu a chemickom ošetrovaní v čase premnoženia hmyzých škodcov. Na rovnaký účel slúžili aj vrtuľníky Mi-4 a 8 a lietadlá AN-2 „Andula“, či Z-37 „Čmeliak“.
Dopravná technika bola v skanzene umiestnená na viacerých miestach. Stačilo prejsť cez trať lesnej železnice a pred nami sa ocitli ďalšie veterány. Prvý nám padol do oka Pásový traktor TDT 55 vyrábaný od roku 1966 v Onežskom traktorovom závode Petrozavodsk (Rusko), ktorý sa využíval na približovanie drevenej hmoty. Výkon motora je 55 kW a rýchlosť 11 km/h.
Ďalším nemenej zaujímavým exponátom je Čelný nakladač VOLVO BM LM 841 vyrábaný vo Švédsku. Od 70. rokov 20. storočia patril k spoľahlivým pomocníkom lesníkov pri manipulácii s vyťaženou drevnou surovinou, najmä na expedičných skladoch dreva.
Pokračovali sme v chôdzi ďalej a po niekoľkých minútach sme okrem ohrady s divou sviňou objavili ďalšie historické traktory. Vzhliadnuť tu bolo možné Lesný pásový traktor TDT 40 s maximálnou rýchlosťou 12,42 km/h, ktorý sa od roku 1951 vyrábal v Minskom traktorovom závode ako dieselový nástupca pásového traktora KT-12 poháňaný generátorom na drevoplyn. O päť rokov neskôr sa jeho výroba presunula do Onežského traktorového závodu Petrozavodsk. Používal sa na sústreďovanie dlhého dreva a výrezov v najťažších podmienkach a v terénoch nevhodných pre univerzálne aj špeciálne traktory.
Hneď vedľa neho sa nachádzal Lesný kolesový traktor LKT 81 Turbo, ktorý skanzenu daroval jeho výrobca ZŤS TEES LESNÉ TRAKTORY, a. s. z Trstenej. Jeho špeciálna konštrukcia umožňovala obratné manévrovanie aj v náročnom teréne a vďaka širokoprofilovým pneumatikám výrazne znižovala eróziu pôdy.
Hoci sa v lese nachádzali aj ďalšie informačné panely, pre krátkosť času sme sa rozhodli vrátiť späť. Pri pásovom traktore TDT 55 sa totiž nachádzala odbočná koľaj lesnej železnice s plošinovými vozňami, ktorá v rokoch 1916 – 1978 pokračovala až na Korytárske.
Vedľa trate sa nachádzali aj informačné panely o vodných živočíchoch, sortimente dreva a lesných nástrojoch.
Za malým priecestím sa nachádzal parný rušeň typu C 760/90d s plošinovým vozňom plným dreva, ktorý v roku 1948 vyrobil národný podnik ČKD Praha s výkonom 120 PS a najväčšou rýchlosťou 35 km/h. Pre slovenské lesné železnice bolo dodaných 7 rušňov tohto typu, ktoré sa okrem Čierneho Balogu využívali aj vo Vigľaši a v Žarnovici. Podobné rušne boli vyvezené aj do Juhoslávie, ZSSR a Južnej Kórei.
V blízkosti nákladného vlaku sa nachádzala horáreň Smrečiny postavená v roku 1935 na odľahlom mieste Kamenistej doliny v Slovenskom rudohorí. Obývaná bola až do roku 1972 a do lesníckeho skanzenu bola prevezená v roku 2003. V súčasnosti sa v nej nachádza expozícia izby starého horára, ktorá je riešená ako rekonštrukcia pracovného priestoru – kancelárie horára z obdobia prvej polovice 20. storočia. Dôraz je položený na autenticitu výpovede s využitím dobového nábytku, bytových doplnkov, pracovných pomôcok i osobných vecí horára.
O pár metrov ďalej nás zaujal Rýhový zalesňovací stroj RL 2-019 určený pre mechanizovanú sadbu sadeníc lesných drevín do pôdy. Plocha musí byť prístupná pre univerzálne kolesové traktory s hnanou prednou nápravou a rozšíreným rozchodom zadných kolies.
Ďalšiu dopravnú techniku bolo možné vidieť po prejdení na asfaltku. Terénne nákladne vozidlá Tatra sú v skanzene zastúpené typom 148 vyrábaným v rokoch 1969 – 1982 s výkonom 156 kW, s hydraulickou rukou HARA 60 vyrobenou v Strojárňach štátnych lesov v Slovenskej Ľupči. V lesnom hospodárstve sa používal na prevoz dlhého a rovnaného dreva.
Nemenej zaujímavým exponátom je aj mobilný štiepkovač TRELAN DL 18 vyrobený v USA v roku 1987 firmou Stronga. U nás sa táto sekačka používala do roku 2015 na OZ Vranov. Typovo najstarší mobilný štiepkovač na Slovensku, používaný štátnymi lesmi od roku 1982, má vmontovaný motor DEUTZ typ BF LOL 413 F, ktorý nie je uspôsobený na studený štart a v podmienkach nasadenia boli časté problémy s jeho štartovaním. No aj napriek týmto ťažkostiam dokázal vyrobiť až 31 ton štiepky za hodinu.
Návštevníkov však určite zaujal aj nákladný automobil s lanovým systémom STEYER KSK – 16/20 vyrobený v ZSSR s výkonom motora 176 kW a nosnosťou do 5 ton. Používal sa ako lanový žeriav pri približovaní drevenej hmoty do 600 metrov.
Z informačných tabúľ sa bolo možné dozvedieť viac aj o miestnej faune a flóre – stromoch a alergiách, či lesných plodoch. Vysadená tu bola napríklad Jedľa biela, Dub zimný, Borievka obyčajná, či Tis obyčajný, ktoré sú súčasťou stromovej aleje štátov Európskej únie.
Zaujímavou atrakciou je aj Miniland s replikami malých dreveníc a modelovým koľajiskom s parnou lokomotívou. A hoci je otvorený len pár hodín denne, nádherné miniatúry je možné obdivovať kedykoľvek z malej rozhľadne.
Posledným historickým vozidlom, ktoré sa nám v čase našej návštevy podarilo nafotiť, je Traktor Zetor 50 Super vyrábaný v rokoch 1960 – 1968 vo firme Zetor Brno. Konštrukčne nadväzuje na svojho predchodcu Zetor 35 a jeho maximálna rýchlosť je 27 km/h. Vďaka výkonu a vyššej hmotnosti utiahol pomerne veľké náklady.
Za povšimnutie určite stála aj vodná píla, či kópia Kaplnky Panny Márie ustavičnej pomoci z Podkriváňa – Hornej Bazovej v ktorej sa nachádzala výstava Lesníckeho a drevárskeho múzea vo Zvolene.
V lesníckom skanzene ale na vás čaká oveľa viac zaujímavostí. Informačné tabule vám poskytnú informácie o pltníctve, ochrane lesov a horskej službe na Slovensku, o lesných železniciach, Tajchoch, lavíne v Kulichovej doline, kolobehu vody, poľovníctve, významných lesníckych miestach, či lesnom vtáctve.
Toto pravdivé vyznanie lesu určite stojí za zamyslenie.
„Ľudská kultúra sa začala vyrubovaním lesov a udržať sa môže len s ich ochranou.“.
„A ja som pltníček, nebojím sa. Príde kalná voda, odbijem sa. Len si ja zložím hore veslo, aby ma podo mlyn nezanieslo.“
Po cca 3-hodinovej prehliadke sme boli opäť pred vstupným areálom s informačným centrom a reštauráciou. Získať tu bolo možné nielen mapu lesníckeho skanzenu, ale aj cenné informácie o jeho prehliadke. V ponuke boli aj magnetky, pohľadnice a iné suveníry s motívom skanzenu a lesnej železničky.
Ledva sme si posedeli na lavičke a už sa z Vydrova ozýval známy zvuk motorového rušňa. Posledný turistický spoj dorazil na staničku a spolu s ostatnými cestujúcimi sme pomaly nastúpili do jedného z otvorených vozňov. Škoda len, že posledný vlak odchádza do Čierneho Balogu už o 16:35. Kto ešte vládal, mohol do centra obce pokračovať aj pešo po miestnom náučnom chodníku.
Mierne nachodení, no plní zážitkov sme sa pomaly vracali späť na centrálnu staničku lesnej železnice. Zatiaľ čo deti spokojne oddychovali po celodennom výlete, dospelí živo diskutovali na rôzne témy. Za jeden deň sa všetko stihnúť nedá. Platí to aj o prehliadke skanzenu, na ktorú by sme potrebovali oveľa viac času. Rátame však, že sa sem čoskoro znovu vrátime.
No zatiaľ čo letné otvorené vozne s drevenými lavicami boli plné cestujúcich, riadiaci vozeň TREŽ bol skoro prázdny. Raz darmo, na túto železničku vzhľadovo veľmi nepasuje a aj napriek „nepriestrelným argumentom“ Čiernohroncov by sa mal vrátiť späť do depa v Trenčianskej Teplej, kde by určite našiel oveľa väčšie uplatnenie. Čo myslíte?
Po 10-minútovej jazde sme boli späť na staničke v Čiernom Balogu. Všetky vlaky už ukončili svoju jazdu a tak sa nebolo kam ponáhľať. Skôr ako sme sa pustili do dôkladnejšieho mapovania jednotlivých exponátov, chceli sme si pozrieť vnútornú expozíciu múzea. Rátali sme s tým, že pri veľkom počte návštevníkov, ktorí vystúpili z motorového vlaku, bude ešte otvorené. No opak bol pravdou. Vraj už majú zatvorené a máme prísť na druhý deň. Rovnako sme nepochodili ani v reštaurácii, v ktorej už počítali tržbu. Aspoň že sme si ešte stihli zakúpiť magnetku na pamiatku. Keďže na staničke už z vyššie uvedených dôvodov nebolo čo robiť, rodiny s deťmi sa postupne rozpŕchli preč. Ostalo tu len zopár nadšencov, ktorí si v kľude zdokumentovali koľajové exponáty.
Veľkým magnetom medzi detskými návštevníkmi bolo modelové koľajisko s parnou lokomotívou a osobným vozňom, ktoré je v procese výstavby. Možno preto očakávať, že na ňom pribudnú aj nejaké objekty.
Deň sa pomaly blížil k svojmu záveru a parná lokomotíva už bola pripravená na zaslúžený odpočinok. Na druhý deň ju totiž čaká ďalšia šichta.
Neodmysliteľnou súčasťou parnej éry boli aj vodné nádrže na doplňovanie vody, ktoré sa nachádzali na každej väčšej stanici. Na niektorých staniciach ich nájdeme dodnes a svoje využitie majú pri mimoriadnych jazdách parných vlakov. Čiernohronská železnica v tomto smere nie je výnimkou.
Pri fotení jednotlivých vozidiel sme nezabudli ani na dokumentáciu interiéru riadiaceho vozňa „Dvojka“, ktorý dostal čalúnené sedadlá a nové prechodové dvere, ktoré boli dodatočne vyrezané do skrine vozňa. Či to bolo správne rozhodnutie, posúďte sami. Zaujímavosťou je, že zatiaľ čo motorové vozne 411.9 majú usporiadanie sedadiel 2+1, riadiace vozne majú usporiadanie sedadiel 2+2, vďaka čomu dokázali poňať viac cestujúcich na sedenie.
A takto vyzerá interiér jedného z letných otvorených vozňov s drevenými lavicami. Keďže sú lavice pohyblivé, dajú sa prispôsobiť aktuálnemu smeru jazdy.
Na koľajisku môžete vidieť aj štvorosový vozeň na prepravu sypkých komodít, šľapaciu drezinku a kto chce mať pekný výhľad na jednotlivé exponáty, môže si vyjsť na malú plošinku.
Nie všetky vozidlá na Čiernohronskej železnici stretol rovnaký osud. Na odstavnej koľaji za areálom stanice v smere na Dobroč sú ďalšie exponáty, ktoré zdá sa, márne čakajú na svoju záchranu. Nákladné vozne síce mierne hrdzavejú, no tie osobné už do značnej miery nahlodával zub času a náletová vegetácia. A to nie len z vonku, ale aj v samotnom interiéri. Ich rekonštrukcia do prevádzkyschopného, alebo vystavovateľného stavu tak bude stáť nemalé finančné prostriedky a nespočetné množstvo hodín práce.
Pri mapovaní trate úzkorozchodnej železnice často nájdeme nejakú zvláštnu odbočku či výhybku, ktorá nikam nevedie. Ide o pozostatky niekdajšieho vetvenia trate, vďaka ktorému sa vlaky dostali do väčšiny dolín v údolí Čierneho Hrona. Jedna z takýchto odbočiek vychádza z odstavnej koľaje smerom k areálu stanice a v minulosti pravdepodobne viedla na Jánošovku. Ďalšiu slepú odbočku nájdeme aj vo výhybni Svätý Ján, nachádzajúcej sa medzi Hroncom a Čiernym Balogom.
Ani sme sa nenazdali a prišiel čas na lúčenie s Čiernohronskou železničkou. No skôr ako sme nasadli do osobného motorového vozidla, dojedli sme posledné zásoby, ktoré nám ostali v našom batohu. Ak by sme totiž niečo z toho doniesli domov, naše gazdinky by sa urazili. Logika niektorých žien je skrátka nepochopiteľná. Radšej byť celý deň o suchej strave, ako uvoľniť pár eur zo spoločnej kasy a dopriať si teplý obed. Ale to už je na iný príbeh na inom webe. Keďže s parným vláčikom sme sa na rozhľadňu Pusté Pole nedostali, uvažovali sme nad tým, že sa k nej vyberieme autom. No človek mieni, ale počasie mení. Ešte sme ani poriadne neopustili parkovisko a nad Balogom nastala silná prietrž mračien. A tak sme do Dobroča opätovne zavítali v rámci návštevy Liptovského múzea v Pribyline. Čiernohronskú železnicu na konci prázdnin navštívil aj náš kolega. Po jazdách parným a motorovým vlakom sa vybral na miestnu rozhľadňu a k pamätníku SNP, ktorý sa hrdo týči nad obcou Čierny Balog. Ak sa k nemu vyberiete aj vy, naskytne sa vám pekný výhľad na obec a jej okolie.
Zaujala vás naša reportáž a chceli by ste túto úzkorozchodnú železničku navštíviť aj vy? Prinášame vám cestovné poriadky a cenník cestovného pre tohtoročnú sezónu. Všetky aktuálne informácie nájdete na webstránke železničky chz.sk. Prajeme vám príjemnú jazdu a veľa pekných zážitkov na Horehroní.
| CESTOVNÝ PORIADOK Parný vlak Čierny Balog – Šánske a späť (5 km) |
|||
| zo smeru |
DOBROČ | DOBROČ | |
| ČIERNY BALOG | 10:00 | 12:00 | 15:00 |
| ŠÁNSKE | 10:25 | 12:25 | 15:25 |
| 10:30 | 12:30 | 15:30 | |
| ČIERNY BALOG | 10:50 | 12:50 | 15:50 |
| pokračuje smer | DOBROČ | ||
| Premáva denne od 01.07. do 01.09.2021 Premáva v sobotu od 08.05. do 30.06.2021 |
|||
| CESTOVNÝ PORIADOK Parný vlak Čierny Balog – Dobroč a späť (4 km) |
||
| zo smeru | ŠÁNSKE | |
| ČIERNY BALOG | 11:00 | 14:00 |
| DOBROČ | 11:20 | 14:20 |
| 11:30 | 14:30 | |
| ČIERNY BALOG | 11:50 | 14:50 |
| pokračuje smer | ŠÁNSKE | ŠÁNSKE |
| Premáva denne od 01.07. do 01.09.2021 Premáva v sobotu od 08.05. do 30.06.2021 |
||
| CESTOVNÝ PORIADOK Motorový vlak Čierny Balog – Vydrovo a späť (4 km) |
|||||||
| ČIERNY BALOG | 09:30 | 10:30 | 11:30 | 13:00 | 14:00 | 15:00 | 16:00 |
| VYDROVO – SKANZEN | ¦ | ¦ | ¦ | ¦ | ¦ | ¦ | ¦ |
| VYDROVO – KORYTÁRSKE | ¦ | ¦ | ¦ | ¦ | ¦ | ¦ | ¦ |
| VYDROVO – KONEČNÁ | 09:50 | 10:50 | 11:50 | 13:20 | 14:20 | 15:20 | 16:20 |
| 09:50 | 10:50 | 11:50 | 13:20 | 14:20 | 15:20 | 16:20 | |
| VYDROVO – KORYTÁRSKE | 10:00 | 11:00 | 12:00 | 13:30 | 14:30 | 15:30 | 16:30 |
| VYDROVO – SKANZEN | 10:05 | 11:05 | 12:05 | 13:35 | 14:35 | 15:35 | 16:35 |
| ČIERNY BALOG | 10:15 | 11:15 | 12:15 | 13:45 | 14:45 | 15:45 | 16:45 |
| Premáva denne od 01.07. do 01.09.2021 Premáva denne od 08.05. do 30.06.2021 a od 01. do 19.09.2021 * * pri zakúpení minimálne 3 celých lístkov |
|||||||
Autor: Jaroslav Filo
Foto: Jaroslav Filo (DSC_0001 – DSC_1001) a Peter Vodička (P1780357 – P1780645)
PARNÝM VLAKOM K VÝHYBNI ŠÁNKE
PARNÝM VLAKOM NA DOBROČ
MOTOROVÝM VLAKOM DO LESNÍCKEHO SKANZENU VO VYDROVE
SRANICA ČIERNY BALOG
Be the first to comment