SLOVENSKO – Zatiaľ čo sa účastníci záhoráckej rallye v sobotu popoludní vybrali na spanilú jazdu do Rohožníka, účastníkov 500 km slovenských čakal týždeň plný neopakovateľných zážitkov a spoznávania krás našej krajiny. A keďže sa jednalo o akciu pod hlavičkou svetovej asociácie zberateľov historických vozidiel FIVA, organizátori si na jej príprave dali naozaj záležať. Na rozdiel od predošlých rokov sa nám podarilo toto podujatie zmapovať na viacerých lokalitách stredného a západného Slovenska. Veď napokon, posúďte sami.
Prehliadka múzea dopravy a nakládka vozidiel na autovlak
Celá akcia sa začala v sobotu 25. mája napoludnie, keď sa jednotlivé posádky postupne začali schádzať na parkovisku pred areálom bratislavského múzea dopravy. Odstavili svoje nablýskané veterány, prešli povinnou registráciou a vybrali sa na prehliadku múzea, ktoré bolo mimoriadne otvorené až do 21-vej hodiny. Pre našincov možno nič nové, no pre zahraničných účastníkov to bola hotová lahôdka. Zatiaľ čo v zahraničí takéto múzeá sídlia v moderných priestoroch, to naše dýcha jedinečnou atmosférou industriálu 19. storočia. Nemožno sa preto čudovať, že o jeho prehliadku bol zo strany účastníkov veľký záujem. Fundovaný sprievodca im priblížil nie len históriu tohto zaujímavého miesta, kde 20. augusta 1848 prišiel prvý parný vlak z Viedne, ale aj počiatky automobilizmu a železníc na našom území, nezrealizovaný projekt bratislavského metra a nemenej zaujímavé dejiny lodiarstva v bývalom Československu.
Na svoje si prišli aj obyvatelia hlavného mesta, ktorí pred areálom múzea mohli obdivovať celú plejádu historických vozidiel z rôznych krajín sveta. „Prišli sme si ich pozrieť už dnes, lebo štvrtok v noci to je už neskoro a piatok poobede budeme ešte v práci,“ povedala nám jedna rodinka. „Náš syn zbožňuje veterány, tak sme si ich museli prísť pozrieť,“ zapojila sa do rozhovoru mamička v strednom veku.
Aj keď sa toto podujatie tešilo značnému záujmu verejnosti, nešlo o výstavu veteránov v tradičnom slova zmysle. Nakoľko sa jednalo o niekoľkodňovú etapovú jazdu historických vozidiel naprieč Slovenskom z Košíc do Bratislavy, jednotlivé automobily boli odstavené do sektorov podľa toho, ako ich neskôr mali nakladať do špeciálnych vagónov na prepravu automobilov. Nuž to máte tak. Do Košíc sa odvezieme vlakom a naspäť vlastnou silou. 😉
Hoci mali organizátori nakládku vozidiel na 100% pripravenú, nezaobišlo sa to bez drobných komplikácii. Okrem sychravého počasia, ktoré nám fotografom sťažilo dokumentovanie, sa o to pričinilo aj zopár veteránistov, ktorí po zaparkovaní svojho vozidla odišli kamsi do neznáma a o ďalší program sa veľmi nezaujímali. A tak sa napríklad stalo aj také, že napoly naložený vagón sa musel chtiac-nechtiac vyložiť a naložiť znova. Nakoniec ale všetko dobre dopadlo a všetky automobily boli naložené ešte pred zotmením.
A ako tá nakládka veteránov vlastne prebiehala? Pred 16-tou hodinu sa jednotlivé vozidlá na pokyn organizátorov priebežne zoraďovali do dvojradu a posúvali sa k nakladacej rampe, kde vodiči so svojimi štvorkolesovými miláčikmi na pokyn zamestnancov železníc pomaly prešli na prvé, resp. druhé podlažie špeciálneho vagóna na prepravu automobilov. Železničiari následne dali pod kolesá veteránu zarážky, ktoré zabránili jeho prípadnému samovoľnému pohybu. Až potom mohol vodič opustiť svoje vozidlo a na nákladný vozeň pomaly vojsť ďalší z účastníkov. No skôr ako došlo k naloženiu daného vozidla, účastníci akcie si z jeho kufra vyložili potrebnú batožinu, ktorú si následne zobrali so sebou do hotela.
Keď už bol vagón naložený, motorový rušeň 736.102-5 „Malý Somár“ ho odposunoval na jednu z odstavných koľají vedúcich k múzeu, kde o. i. parkujú aj osobné vozne súkromného dopravcu Leo Expres a k nákladnej rampe priposunoval prázdny vagón. Po náročnom niekoľkohodinovom logistickom procese boli na dvoch odstavných koľajach nakoniec odstavené dve plno naložené štvorvozňové súpravy.
Pretože s prázdnym bruchom sa po svete dlho chodiť nedá, účastníci akcie, organizátori i bežní smrteľníci si až do 21-vej hodiny mohli vybrať z pestrej ponuky občerstvenia, ktoré sa dalo zakúpiť v mobilných stánkoch situovaných na vonkajšom priestranstve múzea na konci haly A.
Odjazd najdlhšieho autovlaku do metropoly východu
Zatiaľ čo väčšina ľudí ešte v nedeľu ráno spala spánkom spravodlivým, účastníci akcie sa pomaly presúvali na prvé nástupište hlavnej stanice, kde už bola pre nich pristavená mimoriadna súprava Železničnej spoločnosti Slovensko zložená z dvoch osobných a jedného spoločenského vozňa na čele s rušňom 350.003-0 „Gorila“.
V pracovnom nasadení bol aj „Malý Somár“, ktorého personál spojil obe súpravy autovlaku do jedného celku a v plnej pohotovosti čakal na ďalšie pokyny. Netrvalo dlho a celá súprava sa pomaly vydala k lamačskému zhlaviu stanice, odkiaľ po prehodení výhybky po prvej koľaji cúvala k pristaveným osobným vozňom. Po spojení vagónov do jedného celku ale nastal úkaz nevídaný. Za osobnými vozňami ostal pripojený iba jeden autovozeň a ďalších sedem sa z nám neznámych dôvodov zaposunovalo späť na odstavné koľajisko. Zaskočilo nás to až natoľko, že sme zabudli upriamiť pozornosť na nastupovanie účastníkov do mimoriadneho vlaku. S určitosťou vám však vieme povedať, že pre každého z nich bola pripravená minerálna voda tak, ako ju dostávajú cestujúci v 1. triede a v IC vlaku.
Na prvom nástupišti sme stretli jedného z účastníkov – moderátora televízie JOJ Janka Mečiara, ktorý s kľudom gentlemana bafkal cigaretku a natáčal na mobil krátky videospot. Po opätovnom spojení vagónov sa zrazu všetko zbehlo pomerne rýchlo. Staničný rozhlas informoval o odchode mimoriadneho expresu 500 km slovenských v smere Žilina a Košice, do vlaku rýchlo nastúpili poslední oneskorenci a nevšedná súprava zložená z dvoch osobných, jedného spoločenského a ôsmych vozňov Železničnej spoločnosti Slovensko a Českých dráh na prepravu automobilov sa s 10-minútovým meškaním vydala na neobyčajnú cestu po Slovensku. Tak ako obyvatelia a návštevníci hlavného mesta mohli na vlastné oči sledovať nakládku historických vozidiel, obyvatelia a návštevníci metropoly východu mohli sledovať ich vykládku.
V Turčianskych Tepliciach nás prekvapilo nepriaznivé počasie
Ďalšia príležitosť na mapovanie podujatia sa nám naskytla až o dva dni neskôr, keď sme sa v stredu dopoludnia pravidelnými spojmi národného dopravcu presúvali do Turčianskych Teplíc. Aby nám cesta rýchlejšie ubehla a využili sme čas na maximum, vzali sme si so sebou aj notebook a pustili sa do prípravy pozvánok na najbližšie akcie.
Z dôvody meškania a výlukových prác na trati sme síce do cieľovej destinácie dorazili s hodinovým oneskorením, no na následné pracovné nasadenie to žiadny vplyv nemalo. Práve naopak. Pomalým tempom sme sa presunuli k budove mestského úradu, pred ktorou bolo ako upútavka odstavených zopár automobilov Veterán klubu Turčianske Teplice. No skôr ako sme sa pustili do ich dokumentovania, skúsili sme šťastie v miestnom infocentre. Bez magnetky a propagačných materiálov sa totiž z výletu neodchádza. 😉 Informačná kancelária bola ale ako na potvoru zatvorená a tak sme si museli nechať zájsť slinu.
Po rýchlom zmapovaní vozidiel miestneho veterán klubu sme sa presunuli k parku na ulici SNP, kde postupne prichádzali účastníci 500 km slovenských. No zatiaľ čo sa oni po odstavení svojich štvorkolesových miláčikov pobrali na vopred pripravené občerstvenie, miestni obyvatelia, kúpeľní hostia, návštevníci a nadšenci motorizmu chodili od vozidla k vozidlu a dokumentovali čo im technika stačila. No keďže my smrteľníci si chceme pri týchto skvostoch spraviť pamätné fotky do albumu, dokumentácia veteránov nám trvala oveľa dlhšie ako sme pôvodne predpokladali A aby to náhodou nebolo až také jednoduché, začalo nám ako na potvoru hrmieť a pršať. Ešte že sa dalo v parku schovať pod strom, alebo použiť dáždnik. Inak by niektorým slečnám zaiste natieklo do podprsenky. 😀
Po krátkej dažďovej prestávke sme sa opätovne pustili do fotenia. Usporiadatelia nás občas upozornili na prichádzajúce veterány, no inak sa už nič mimoriadne neudialo. V jednej z reštaurácii síce vyhrávala živá oldies hudba, no historické vozidlá samozrejme dostali prednosť.
Ani sme všetko nestihli poriadne zmapovať a účastníci akcie začali pomaly štartovať motory. Rýchlo sme sa teda presunuli na miesto štartu v blízkosti hotela Royal Palace, našli si vhodné miesto na fotenie a pustili sa do mapovania odjazdu jednotlivých posádok. Okrem vyššie spomínaného Janka Mečiara ste medzi nimi mohli vzhliadnuť aj bývalého ministra dopravy Andreja Doleža, či speváka a textára Mariána Čekovského. Po odbočení doľava na Partizánsku ulicu sa účastníci ešte pristavili pri šarmantných usporiadateľkách, od ktorých dostali tašku s malým prezentom na pamiatku.
Komentovaný štart nablýskaných vozidiel nezaujal len nadšencov motorizmu, ale aj rodiny s deťmi, starších obyvateľov a mladé slečny, ktoré jednotlivým posádkam nadšene mávali na pozdrav. Chceli im iba popriať šťastnú cestu, alebo si medzi nimi hľadali svojho ženícha? 😛 Ktohovie.
Po odjazde posledného účastníka sa pobrali na odchod aj vozidlá miestneho veterán klubu. Ľudia sa rozpŕchli na všetky svetové strany, kúpeľné mesto osirelo a vonku začínalo byť chladno. A keď už by bežní človek naozaj nič neočakával, o slovo sa ako na potvoru prihlásili terchovskí muzikanti, ktorí nám v žalúdku začali vyhrávať všakovaké melódie. Najprv sme sa síce snažili zakúpiť tradičné kúpeľné oblátky, no predajňa na to určená ponúkala služby zákazníkom len do 15:30. Presunuli sme sa preto na krytú terasu Koliby Zuzanka a študovali jedálny lístok. Z bohatej ponuky jediva a pitiva sme si nakoniec vybrali cesnačku s krutónmi, bryndzové halušky so slaninkou a cibuľkou a 0,5l Kofolu. Nie, že by sme chceli zveličovať, no s kvalitou občerstvenia a sme boli nadmieru spokojní. Ak sa tam niekedy vyberiete a budete platiť v hotovosti, automaticky získate 2% zľavu.
Deň sa pomaly chýlil k svojmu záveru a nastal čas na spiatočnú cestu. Účastníci 500 km slovenských ukončili III. etapu v kúpeľnom meste Bojnice a my v ,,hlavnej dedine“. Rýchlo sme si dobyli techniku a zaľahli do postele. Pred nami bol nový deň a s ním aj IV. etapa týchto pretekov.
V Bojniciach sa štartovalo prejazdom cez zámockú priekopu
Skôr ako sme sa štvrtok ráno vybrali na ďalší nemenej zaujímavý výlet, v kostole Nanebovzatia Panny Márie „Blumentál“ sme absolvovali rannú svätú omšu z príležitosti prikázaného sviatku Kristovho tela a krvi, ktorú celebroval výpomocný duchovný Mgr. Benjamín Krosnáč. Potom ešte krátka zachádza domov po ruksak a hor sa na stanicu. Čakala nás 2,75 hodinová cesta rýchlikom do Prievidze, na ktorú nadväzovala oveľa kratšia jazda preplneným mestským autobusom číslo 51 do neďalekých Bojníc. Aby sme ale zbytočne nevážili 3,5 tony, notebook tentokrát ostal doma. Raňajky v podobe koláča a ovocného čaju sme zlopli ešte vo vlaku, takže batožina bola opäť o niečo ľahšia.
Na rozdiel od predošlého dňa bolo vonku slnečno a pomerne teplo. Kto mohol, skočil v rámci pracovnej doby na malý drink, alebo si doprial lahodnú zmrzlinu. A kto nie, ten si aspoň v rámci možností rozopol pár gombíkov na blúzke, či košeli. My sme ale nenechali sme nič na náhodu a presunuli sa priamo na Hurbanovo námestie v kúpeľnom meste. Čakali sme, že historické vozidlá budú voľne prístupné verejnosti, no boli sme na omyle. Počas celého dopoludnia boli ohradené prenosnými zábranami a ako bonus sa vo väčšine prípadov nachádzali v úplnom tieni. No aj napriek tomuto drobnému handicapu sa nám podarilo spraviť viacero dokumentačných záberov. Ako sme sa neskôr od miestnych ľudí dozvedeli, účastníci akcie sem predošlý večer dorazili za poriadneho dažďa.
Počas celého trvania akcie sa pri jednotlivých vozidlách striedali priaznivci motorizmu i náhodní okoloidúci, ktorí s nadšením obdivovali historickú techniku. Stretnúť ste tam mohli aj viacero žiakov a študentov, ktorí si fotili vystavené automobily. O sprievodné slovo sa postarali bratia Dostálkovi, ktorí prítomným divákom postupne predstavili zúčastnené vozidlá.
Na svoje si zaiste prišli aj majitelia jednotlivých prevádzok v ktorých sa bolo možné občerstviť, alebo si zakúpiť kúpeľné oblátky, magnetky, pohľadnice a iné suveníry. Kto sem teda neprišiel cielene kvôli veteránom, mohol ich obdivovať na terase pri chutnej kávičke, drinku, či lahodnom obede. A kto chcel, mohol navštíviť aj jednu z najväčších výstav lega.
S pribúdajúcim sa časom štartu začala atmosféra na námestí postupne gradovať. Pri jednotlivých vozidlách sa začali schádzať ich majitelia, ktorí sa s ostatnými členmi posádky pomaly chystali na odjazd. Leštili sa autá, študoval itinerár a kontroloval technický stav veteránov. Veď ako by to bolo, keby niekomu po ceste došiel benzín, alebo zdochol motor? Mohli sa skúsiť dovolať na Lampáreň bratislavského múzea dopravy. Otázka znie, ako by im to v danej situácii pomohlo. 🙂
A keď organizátori postupne odstránili zábrany, fotilo sa nám o niečo slobodnejšie. Moderátori spovedali jednotlivé posádky a my sme mapovali tú neopakovateľnú atmosféru tohto motoristického podujatia.
Krátko pred 14-tou hodinou sa popri štarte rozmiestnilo veľké množstvo obyvateľov i návštevníkov mesta, ktorí si prišli pozrieť odjazd vozidiel do Chateau Appony Oponice. Pripraviť sa! Pozor! Štart! Historické automobily sa postupne vydávajú na IV. etapu s nočným príjazdom do hlavného mesta.
Aby to bolo ale o niečo zaujímavejšie a pre kameramanov i fotografov lákavejšie, menšie vozidlá si po výjazde spravili kolečko okolo zámockej priekopy. ,,Pani kolegyňa, nevadí, že ja vôbec neviem plávať,“ 😛
Vďaka výbornej spolupráci organizátorov a príslušníkov mestskej polície nedošlo k žiadnej kolízii historických a moderných vozidiel. Nesmieme však zabudnúť ani na primátora mesta Ladislava Smatanu podporujúceho túto akciu a úspešne bojujúceho s developermi, ktorí sa snažia zmeniť charakteristický kolorit kúpeľného mesta novými stavebnými zámermi. Klobúk dole.
Veterány odišli, námestie osirelo a zvyšný čas do odchodu linky číslo 3 na železničnú stanicu v Prievidzi sme využili malým zmrzlinovým osviežením. V tej chvíli sa nad nami ako na potvoru spustil poriadny lejak, ktorý nenechal na ľuďoch ani nitku suchého miesta, takže niektoré slečny sa mohli rovno prihlásiť do súťaže o MISS mokré tričko. Nasadli sme na rýchlik v podaní motorovej jednotky 861 „Dunihlav“ a vydali sa na spiatočnú cestu s prestupom v Leopoldove. Ako však dopadol jeden účastník, ktorému sa v Bojniciach ako na potvoru pokazilo auto sme sa už ale nedozvedeli.
Večernú prehliadku v Pezinku neodradil ani mierny dážď
Aj keď sme už mali celkom slušne v nohách, rozhodli sme sa cestou do hlavného mesta vystúpiť v Pezinku a presunúť sa k zámku Šimák, kde sa mala uskutočniť posledná zastávka pretekov 500 kilometrov slovenských pred návratom do Bratislavy. Na rozdiel od Bojníc tu ale k žiadnej spolupráci s mestskou políciou nedošlo, a tak sa viac menej iba improvizovalo. No aj napriek tejto drobnej chybičke krásy do areálu zámockého parku postupne začali prichádzať jednotliví veteránisti. Vystúpili z auta a spolu s ostatnými členmi posádky zmizli v útrobách zámku, kde bolo pre nich pripravené drobné občerstvenie a možno aj nejaký prezent na pamiatku.
Keď sa slnko pomaly začalo pripravovať na zaslúžený odpočinok, na zámockom parkovisku sa postupne začali schádzať obyvatelia mesta rôznych vekových kategórií, ktorí si rovnako ako my prišli nafotiť vystavenú techniku. No aby sme to nemali až také jednoduché, na pár desiatok minút sa nad našimi hlavami spustil poriadny dážď. Kto mohol, vytiahol si pršiplášť, alebo dáždnik. A kto nie, schoval sa aspoň pod strom. Nakoniec ale všetko dobre dopadlo a po lokálnych prehánkach neostalo ani stopy. Aspoň že tak. Inak by mohol byť večerný štart pod rúškom svetla o čosi komplikovanejší.
Nočný príjazd do Bratislavy v znamení čarovných svetelných efektov
Keďže sa nám na železničnú stanicu v Pezinku podarilo vrátiť včas, rýchlik 714 ,,Považan“ v kombinácii s električkovými spojmi číslo 3 a 4 nás do centra hlavného dopravil v správnom okamihu. Po Mostovej ulici sa práve presúvali účastníci 500 kilometrov slovenských, ktorí po odbočení k hotelu Carlton postupne prechádzali cieľovou rovinkou. Na Hviezdoslavovom námestí ich už čakalo zopár usporiadateľov, ktorí ich usmerňovali pri parkovaní.
Historické vozidlá po príchode do Bratislavy najprv prešli cez Viedenskú bránu bratislavského hradu a následne sa presunuli do cieľa na Hviezdoslavovom námestí. Atraktivite neskorého príjazdu neprispelo len tradičné nočné osvetlenie, ale aj čarovné svetelné efekty z fontány pred hotelom Carlton. Magická súhra historických vozidiel a svetiel tak spôsobila, že jednotlivé posádky vítalo v cieli množstvo malých i veľkých Bratislavčanov.
Jazda pravidelnosti na Pezinskej Babe a prejazd historickým centrom Starého Mesta
Posledný deň pracovného týždňa so sebou priniesol aj vyvrcholenie pretekov 500 kilometrov slovenských, ktoré sa v toto roku konali pod hlavičkou Medzinárodnej asociácie zberateľov historických vozidiel. A hoci sa nám ráno nechcelo veľmi vstávať, nakoniec sme sa presa len doplazili na Hviezdoslavovo námestie. Mysleli sme si, že po siedmej hodine si už verejnosť budete môcť pozrieť zaparkované vozidlá, no opak bol pravdou. Hoci sa na námestí nachádzalo viacero usporiadateľov, žiadny z nich sa bežnými smrteľníkmi nezaoberal. Neostávalo nám preto nič iné ako si spraviť zopár ilustračných fotiek spoza plota.
Krátko po pol deviatej zrazu námestie poriadne ožilo. Jednotlivé posádky začali postupne vychádzať z hotela a plné energie sa pripravovali na záverečnú etapu tohtoročných pretekov. Štartovali svoje motory a na pokyn organizátorov sa pomaly chystali na štart. Na mieste štartu sa medzitým zhromaždilo viacero Bratislavčanov, ktorí si prišli pozrieť odjazd vozidiel na V. etapu spojenú s tradičnou jazdou pravidelnosti. Nechýbali medzi nimi ani malí škôlkari, ktorí účastníkov pretekov povzbudzovali čo im hrdlá stačili.
O deviatej hodine prišiel na rad ten slávnostný okamih, kedy jednotlivé posádky postupne prechádzali štartovacou rampou a vydali sa na Pezinskú Babu. Čo čert nechcel, vonku začalo ako na potvoru pršať a zopár účastníkov sa rozhodlo poslednú etapu pretekov z preventívnych dôvodov radšej vynechať.
Po krátkom oddychu a dobrom obede sme sa pred 14-tou hodinou opätovne vrátili do centra mesta a urobili sme dobre. Po komentovanom príjazde historických vozidiel sa jednotlivé posádky vybrali na okružnú jazdu centrom Starého Mesta. ich trasa viedla cez Jesenského, Námestie Nežnej revolúcie, Klobučnícku, Uršulínsku, Františkánsku, Františkánske námestie, Hlavné námestie a Rybársku bránu späť na Hviezdoslavovo námestie, kde za asistencie usporiadateľov postupne odparkovali svojich štvorkolesových miláčikov a pobrali sa na vytúžené občerstvenie. Po celej trase ich lemoval početný zástup obyvateľov a návštevníkov mesta, ktorí sa snažili nafotiť prejazd veteránov samotným srdcom Bratislavy.
Po príjazde posledného účastníka sme sa síce na chvíľu dostali medzi vystavené vozidlá, no kto si ich plánoval nafotiť do najmenších detailov, alebo sa pri nich zvečniť na pamiatku, mal jednoducho smolu. Po krátkom čase nás totiž usporiadatelia začali vyháňať za zábrany a s výnimkou účastníkov, organizátorov a rodín s deťmi smerujúcich na registráciu 100 metrov bratislavských tam nikoho nepúšťali. A dôvod? Ten sme sa žiaľ nedozvedeli. Usporiadatelia sa totiž nevedeli zhodnúť ani na tom, kedy budú historické vozidlá prístupné verejnosti. Kým jeden z nich tvrdil, že sa tak stane o 16-tej hodine, tak ako to bolo uvedené aj v oficiálnom programe podujatia, druhí nám povedal, že to bude až po skončení detských pretekov 100 metrov bratislavských. 🙄 Nuž čo už.
Aby sme len tak nepostávali pri zábranách, presunuli sme sa na opačnú stranu námestia, kde sa v blízkosti zastávky historickej električky nachádzalo viacero zaujímavých stánkov vrátane toho s cukrovou vatou a pukancami. Veľkým pokušením bola aj pestrá ponuka ,,pojazdnej“ zmrzlinárne LUMI s dvoma fešnými zmrzlinárkami. Dobrý deň. jednu čokoládovú si prosím. 😉 Nechýbali však ani stánky partnerov podujatia v ktorých sa o. i. bolo možné informovať aj o šliapacích autíčkach od Design Veteran Car Clubu.
100 metrov bratislavských, alebo detičky súťažia ako o život
Krátko po 16-tej hodine sme sa spolu s rodiny deťmi a ďalšími zvedavcami pomaly presunuli na Hlavné námestie, kde sa začali tréningové jazdy 100 metrov bratislavských. Deti zo staromestských materských škôl, ktoré sa rozhodli zúčastniť ďalšieho ročníka tejto netradičnej súťaže si postupne posadali do šliapacích autíčok a sprievodného slova moderátora televízie JOJ a nadšenca motorizmu Jozefa Kuriláka si celkom na nečisto vyskúšali jazdu z Hlavného na Hviezdoslavovo námestie. No hoci išlo iba o tréning, v rámci ktorého sa odporúčalo šetriť si svoje sily, niektoré detičky to zobrali smrteľne vážne. Počasie k ním ale ako na potvoru nebolo milostivé, lebo v samotnom závere začalo ako na potvoru pršať.
S úderom 17-tej hodiny prišla na rad tá dlho očakávaná chvíľa na ktorú rodiny s deťmi už netrpezlivo čakali. V priamom televíznom vstupe ste v rámci Udalostí o 17-tej na spravodajskej JOJ 24 mohli vidieť štart prvého zo štyroch družstiev detských pretekárov na šliapacích autíčkach. Tí však mali oproti ostatným družstvám sťažené podmienky, lebo museli pretekať v daždi. Štatút súťaže žiaľ opakovanie jazdy nepozná a tak museli dať do toho všetky svoje sily.
Traja najlepší z každého družstva postúpili do semifinále, odkiaľ sa traja najlepší z oboch semifinálových skupín prebojovali do veľkého finále. Ešte posledné inštrukcie od učiteľov a rodinných príslušníkov a vytúžené preteky sa mohli začať. No hoci išlo v prvom rade o zábavu, niektoré detičky to zobrali úplne vážne a s vysokým náskokom pred svojimi súpermi dorazili do cieľa. V mnohých prípadoch to bolo až tak napínavé, že nám nestranným pozorovateľom rozmiestneným popri trati doslova a do písmena tuhla krv v žilách. Pamätný diplom a medailu síce dostal každý z účastníkov, no šliapacie autíčko pre svoju škôlku a automobil Škoda Enyaq pre svoju rodinu na víkend zdarma mohol získať len ten najrýchlejší. A akú taktiku mali najlepší pretekári? Nuž tak to sa neprezrádza. Treba jednoducho prísť a odsledovať si jazdy jednotlivých súťažiacich. 😉 Aby sme si ale splnili zákonnú povinnosť, tohtoročným víťazom sa stal malý Leo a Materská škola Karadžičova. Ďakujeme skvelej riaditeľke a všetkým učiteľkám za čas a zanietenie akým sa deťom venujú.
Historické vozidlá nakoniec sprístupnené verejnosti neboli
Po skončení detských pretekov 100 metrov bratislavských sme sa opäť vrátili na Hviezdoslavovo námestie, aby sme si spolu s ostatnými obyvateľmi a návštevníkmi mesta mohli pozrieť jednotlivé vozidlá z blízka. Keďže fotiek sme už mali viac než dosť, chceli sme sa zamerať na mapovanie atmosféry podujatia. Žiaľ márne. Aj napriek prísľubom organizátorov nás usporiadatelia za zábrany vôbec nepustili a namiesto ich odstránenia z nich spravili koridor na prechod naprieč námestím. Aby toho náhodou nebolo málo, jeden z usporiadateľov po nás začal kričať a aj napriek nášmu pokojnému vysvetľovaniu, že podľa oficiálneho programu majú byť historické vozidlá sprístupnené verejnosti, nás takmer fyziky inzultoval. Veľké množstvo rodín s deťmi, obyvateľov i návštevníkov mesta tak odišlo domov sklamaných a poriadne znechutených. Na facebookovej stránke 500 km slovenských to najlepšie vystihla pani Elena, ktorá vo svojom komentári uviedla nasledovné: „… no.. boli sme pri tom dnes popoludní a podvečer na Hviezdoslavovom námestí… a syn bol veľmi sklamaný… autá sa dali pozrieť iba spoza mreží, niektoré nebolo vidieť vôbec. Načo propagujete výstavu vozidiel, keď nie je čo vidieť… rozprávali sme sa aj s návštevníkmi z iných častí Slovenska, ktorí prišli pozrieť do Bratislavy veterány – a videli mreže – toto bola tá avizovaná výstava vozidiel? Veľké sklamanie… po minulé roky to bolo rozhodne lepšie.“ Na facebooku sme o pár dní neskôr od organizátorov dostali odpoveď, že nesprístupnenie veteránov širokej verejnosti bolo spôsobené obavami pred silným dažďom a možným preparkovaním vozidiel do krytých garáží. Či to bola len dodatočná výhovorka, alebo reálny fakt už posúďte samy. 🙄 Priamo na mieste nám totiž nikto z kompetentných takúto informáciu neposkytol. Vo večerných hodinách síce začalo poriadne pršať, no či usporiadatelia pristúpili k preparkovaniu vozidiel do podzemných garáži sme už nezistili. Na záverečnom vyhodnotení a následnej videoprojekcii sme sa totiž pre nepriaznivé počasie nezúčastnili.
Vyhodnotenie podujatia a oznámenie víťazov
Súčasťou jednotlivých etáp pretekov 500 kilometrov slovenských boli časové a prejazdové kontroly, prípadne povinné zastávky so stanovenými časmi príchodu a odchodu uvedené v itinerári pretekára, ktoré museli čo najpresnejšie splniť, inak im boli udeľované trestné body. Predpísaná rýchlosť posádok bola v priemere 45 km/h. Tento priemer sa používal na výpočet času prejazdu jednotlivými kontrolami. Výnimkou bola iba VI. etapa súťaže, ktorá sa jazdila ako spanilá jazda centrom Bratislavy. Všetky prejazdy boli kontrolované a zaznamenávané elektronicky v špeciálnej aplikácii 500KM, načítavaním QR kódov. Do celkového hodnotenia boli započítavané aj body za špeciálne merané úseky – Slalom vo Vyšnej Myšli, jazda pravidelnosti na Dobšinskom kopci a legendárny úsek na Pezinskú Babu. Víťazmi sa stali posádky s najmenším počtom trestných bodov v kategóriách: do 1 100 ccm, do 1 500 ccm, do 2 000 ccm, nad 2 000 ccm, dámsky pohár pre čisto dámske posádky a zvláštna cena Slovenského rozhlasu, redakcie POZOR ZÁKRUTA! Oficiálnu výsledkovú listinu podľa jednotlivých kategórií si môžete pozrieť TU. Víťazom srdečne gratulujeme.
Na podujatí nechýbali skutočné chuťovky z histórie motorizmu
Veteránska akcia 500 km slovenských bola v roku 2024 vynikajúco reprezentovaná skutočnými chuťovkami z histórie motorizmu. Treba oceniť, že organizátori zverejnili zoznam zúčastnených vozidiel vrátane roku výroby, objemu motorov, ako aj pridelených čísiel a krajín, z ktorých účastník prišiel. Zoznam bol vcelku presný, avšak na viacdňovej akcii by sme očakávali jeho pravidelnú aktualizáciu. Na veteránske akcie totiž chodíme nielen preto, aby sme videli zaujímavé vozidlá a strávili pekný deň s klobásou a pivom v rukách, ale hlavne kvôli tomu, aby sme sa naučili viac o histórii v tejto oblasti technického vývoja ľudstva. Preto sú pre nás dôležité informácie o výrobcoch, konštruktéroch, dizajnéroch, predaji, dobe v ktorej to ktoré vozidlo vzniklo, akú malo konkurenciu, cenu, koľko exemplárov bolo vyrobených, aké malo technické parametre a podobne.
A aké skvosty ste mohli na tomto podujatí vidieť? Pre ilustráciu uvedieme pár zvučných modelov, ktoré nie sú časté na akciách veteránov organizovaných na Slovensku. Najstarším vozidlom, ktoré sa ukázalo v Bratislave bolo auto Hispano Suiza T16 z roku 1917 s rakúskym evidenčných číslom. Táto vynikajúca značka vyznačujúca sa kvalitou a luxusom bola zastúpená aj modelom H6 z roku 1921 z českým EČ. Ukázal sa nám aj krásne udržiavaný Bentley 3L Red Label Speed z roku 1925. Ďalším ohnivkom v ohni tejto slávnej značky bol Bentley Special Roadster z roku 1937 s veľmi zaujímavo riešenou zadnou časťou. Srdce veteránskeho fanúšika zaplesalo aj pri pohľade na špeciál Bentley 4,5L z rely Peking-Paríž, ktorej dĺžka dosahuje takmer 15 tisíc km. Menej častou značkou bol Sunbeam zastúpený modelom 3L SS Twin Cam z roku 1926. Spoločnosť Bugatti, ktorá sa tešila veľkému záujmu klientov v medzivojnovom období, bola zastúpená modelmi T 35B, T 46 Petit Royale, T 49 aj T 57SC Atlantic. Rakúsky Steyr sa prezentoval v Bratislave modelmi XXX Innenlenker a modelom 50. Medzi automobilmi Tatra sa vynímal model T77 z roku 1934, ktorý sa svojím technickým riešením (motor vzadu) aj aerodynamickým dizajnom stal inšpiráciou pre Ferdinanda Porscheho, ako celý rad ďalších konštruktérov a dizajnérov. Hans Ledwinka z kopřivnickej Tatry modelmi Tatra 77, 87 predbehol konkurenciu snáď o dve desaťročia. Ďalšími skvostami veteránskej akcie z medzivojnového obdobia boli Lagondy modely Tourer M45 Le Mans z roku 1935 a V12 Cabriolet z roku 1939, Aston Martin, Standard Swallow (značka po vojne kvôli skratke SS premenovaná na Jaguar). Krásu spoločnosti Mercedes_Benz výborne reprezentovali napríklad športové modely 290 Special a 540K Speziale. Ceny druhého uvedeného vo výbornom stave sa na svetových aukciách pohybujú v miliónoch EUR. Zahanbiť sa nedali ani značky MG, Ford, Buick, Chevrolet, BMW, Alvis, Triumph, Wanderer, Citroen.
Povojnové obdobie reprezentovali značky ako Jaguar, Tatra, Škoda, Citroen, či DKW. Vzácnosťou bola značka NASH s modelom Ambasador z roku 1947, spestrením bolo Porsche 356 1600 Super. Z päťdesiatich rokov zaujalo EMW Bristol 327, vynikalo 1957 BMW 503 kabriolet z roku 1957. Z tohto modelu BMW bolo vyrobených len 139 kusov, ktoré sú na aukciách vysoko cenené. Diváci si mohli pozrieť aj u nás málo videný Borgward Isabella z roku 1958. Spoločnosť BMW čerpala od Borgwardu veľa patentov, licencií aj zamestnancov. Vysoké ocenenia na aukciách a veteránskych akciách získava aj Lancia Aurelia, ktorej model B20GT mohli diváci taktiež vidieť. Čierne Porsche 356 Speedster z roku 1958 bolo taktiež príjemným spestrením akcie.
O značkách a modeloch, ktoré predstavili účastníci akcie 500 km slovenských by sa dalo ešte veľa písať, ale to by presiahlo charakter tohto článku, v ktorom ide viac o popis akcie, než o podrobný popis exponátov.
Doslov, alebo pár viet na záver
V predošlých riadkoch sme sa vám snažili priblížiť jedinečnú atmosféru tejto dlhoročnej veteránistickej akcie. A hoci sa nám z objektívnych dôvodov nepodarilo byť na všetkých miestach na trase rallye, až na niektoré nedostatky môžeme hovoriť o vydarenom podujatí, ktoré by sa bez širokého spektra sponzorov, podporovateľov, organizátorov a spoluorganizátorov určite nepodarilo zrealizovať na profesionálnej úrovni. Pre organizátorov 500 kilometrov slovenských to bol náročný týždeň v rámci ktorého na nich čakalo viacero výziev s ktorými sa museli popasovať. No vďaka ich profesionalite a dlhoročným skúsenostiam nakoniec všetko dopadlo tak, ako malo. Účastníci akcie odchádzali domov s príjemnými zážitkami, široká verejnosť a priaznivci motorizmu až na malé výnimky s peknými fotografiami a víťazi jednotlivých kategórií s peknými cenami. Nuž čo dodať? Vidíme sa o rok.
Autor: Jaroslav Filo a Marián Stanko
Výber fotiek: Marián Stanko
Video: Jaroslav Filo a 500 km slovenských
25.05.2024 – Výstava v Múzeu dopravy a nakladanie na autovlak
26.05.2024 – Odjazd mimoriadneho autovlaku do Košíc
29.05.2024 – Výstava v Turčianskych Tepliciach
29.05.2024 – Odjazd z Turčianskych Teplíc
30.05.2024 – Výstava a odjazd v Bojniciach
30.05.2024 – Večerná výstava v Pezinku
30.05.2024 – Nočný príjazd do Bratislavy
31.05.2024 – Odjazd na Pezinskú Babu
31.05.2024 – Okružná jazda historickým centrom Bratislavy
31.05.2024 – 100 metrov bratislavských
Be the first to comment