V minulej časti: Keď Zuzka bola už skoro týždeň v oprave, nastal čas, aby sa Anča vrátila do Štiavnice. Keďže Katka takto zostala jedinou mašinkou v Černicove, správca sa rozhodol nájsť ďalšiu parnú mašinku. Katka sa na ňu veľmi tešila. Jej nadšenie však pominulo, keď zistila, že rušeň Volodimír, na ktorom sa správca vydal hľadať ďalšiu mašinku, nedoviezol parnú, ale motorovú mašinku a ešte k tomu nie jednu, ale dve. Obe motorové lokomotívy sa dostali aj do Katkinho sna, kde ju nahradili a takmer poslali do šrotu. Katka sa preto v nasledujúci deň bála, aby sa ten strašný sen nesplnil. K tomu takmer došlo vtedy, keď sa jej počas dňa upchal kotol a oheň v jej peci nechcel horieť. Našťastie obe motorové mašinky ju namiesto do šrotu odviezli do depa, kde jej vyčistili kotol a keď sa vrátila do Černicova, skamarátila sa s nimi.
Neskôr, keď sa z opravy vrátila Zuzka, motorové lokomotívy dostali na jej návrh mená Janka a Danka, lebo jej pripomínali dve dievčatá, ktoré boli navzájom rovnaké.
V dnešnej časti sa stretneme s ďalšími dvojčatami, ale aké boli, sa dočítate v nasledujúcich riadkoch.
Keď už bola Zuzka doma a bola aj záloha v podobe Danky a Janky, ktoré občas zaskakovali za Zuzku, Katka sa začala nudiť. Rada vozila deti, ale tentoraz už nie toľko ako predtým, keď bola Zuzka v oprave. Raz jej preto Zuzka navrhla, aby šli do Alpinky spolu v jednom vlaku.
Keď dorazili do Alpinky, obe mašinky sa odpojili od vagónov , vyšli na susedné koľaje a Zuzka vraví Katke: „Vidíš tamtú koľaj?“ „Nie, nevidím!“ odpovedala Katka. „Pozeraj sa pred seba a nie do neba! Vidíš tamtú koľaj?“ „Myslíš tú, čo ide z tejto staničky za tamtú skalu?“ „Presne tak!“, potešila sa Zuzka, „A vieš, čo je to za koľaj?“ „Nie, netuším“ odpovedala Katka. „Tak choď a zisti to. Poviem ti len to, že nemusíš sa ničoho báť a že na tých koľajniciach číha na lokomotívku, ako ty, dobrodružstvo!“ Katka sa teda nadýchla a vyšla na tú neznámu trať. „Šťastnú cestu“ zaželala jej Zuzka.
Katka šla po tej záhadnej trati. Nepoznala ani jednu zákrutu na tejto trati, ani jedno návestidlo, proste nič. „Zuzka mala ísť so mnou!“ pomyslela si Katka. Zrazu v okamihu, keď prešla cez jednu zákrutu, na ktorej druhý koniec nebolo vidieť , stalo sa čosi nevídané – pred ňou stál jeden veľký motorový rušeň, ktorý Katka videla len na obrázku a aké jazdili v Amerike. Čudovala sa, že čo tu robí. „A čo tu zase robíš ty?“, čudoval sa nafťák, keď videl prekvapenú Katku, „Podobáš sa na Zuzku, ale nie si Zuzka!“ „Ja som Katka,“ predstavila sa Katka, „Zuzkina sestra.“ „Zvláštne! Ako to, že som ťa tu nikdy predtým nevidel, keď si Zuzkina sestra? Súrodenci väčšinou jazdia na jednej a tej istej železnici! Ako my dvaja!“ Katka po poslednej vete veľkého naftového rušňa vypliešťala oči ešte väčšími. „Ako to dvaja? Hádam je vás tu viacej?“ „Pravdaže! Na opačnom konci vlaku je môj brat – dvojča Dulfi. A ja som Vulfi.“ „A kam to idete?“ „Kam inam než do Alpínky“ usmial sa Vulfi. „Takže túto železnicu poznáte?“ „Ako to – poznáte? Hádam ty túto železnicu nepoznáš? To sa mi zdá na Zuzkinu sestru ešte čudnejšie!“ „Pretože donedávna som tu ešte nejazdila. Jazdila som v Košiciach.“ „V Košiciach? Kde tam je úzkorozchodná železnica?“ čudoval sa Vulfi. „V Čermeli!“ usmiala sa Katka. „Ahá, Čermeľ! Pionierska železnica! Zuzka mi spomínala, že tam dakedy jazdila jej sestra, čo potom jazdila aj tu! A nie si to náhodou ty?“ „Nie, to musela byť druhá Zuzkina sestra. No a to, že sa tá železnička volala Pionierska môže byť, ale dnes sa tá železnička volá Detská. Pionierska sa volala predtým“ povedala Katka. „A odkedy si tu?“ vyzvedal Vulfi. „Asi už tri týždne. Sem do tejto krajiny ma doviedol akýsi zvláštny tunel.“ „Zvláštny tunel? Zvyčajná cesta mašinky sem je tá, že ju donesú škriatkovia zo šrotu!“ „Môže byť! To by sme sa ale poznali dlhšie!“ Obaja sa usmiali a Vulfi navrhol Katke: „Počuj a nemohli by sme ísť spoločne vynadať Zuzke za to, že ťa sem poslala celkom samú? Aspoň by si mala zadosťučinenie!“ zasmial sa Vulfi. „Presne tak!“, vyhlásila Katka, „Vymastiť Zuzke kotol za to, že ma sem poslala celkom samú!“ A tak obaja nabrali smer Alpínka.
Keď dorazili do Alpinky, Zuzka tam už nebola. „Zvláštne!“ povedala Katka. „Ale dostal som nápad!“, zvolal Vulfi, „Počkáme tu s Dulfim na Zuzku a ty sa zatiaľ schováš! Niečo tej Zuzke vyvedieme!“ „Výborný nápad!“ zvolala Katka. Vulfi s Dulfim tak schovali svoj vlak a Katka sa hneď schovala za skalu, poza ktorú viedla trať, po ktorej ju poslala Zuzka. Asi o hodinu prišla Zuzka do Alpínky. „Ale čo! Vítajte, Vulfi a Dulfi!“ „Aké vítajte! Hádam si neposlala jednu malú lokomotívku na našu trať úplne samú?!“ kričal Dulfi a Vulfi len prisvedčil: „Presne tak! Našli sme ju mimo trate vyvrátenú v potoku!“ „Preboha!!! Hádam to len nebola Katka!!!“ prestrašene vypliešťala oči Zuzka. „Mala na sebe niečo také napísané!“ Zuzka sa nesmelo opýtala: „Mala tmavozelenú kabínu?“ „Mala“ povedal Vulfi a Dulfi prisvedčil: „Mala, mala.“ Katka sa za skalou pučila od smiechu a pomyslela si: To bude švanda, až ma bude počuť. A tak slabo a ťahavo zapískala: „Húúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúú…“ Jej pískanie znelo ako hvízdanie vetra v komíne, no predsa Zuzka jej píšťalu spoznala: „Preboha, hádam sa z nej nestal duch!“ „Môže byť…“ povedali obe americké dvojčatá a vzápätí Katka zapískala ešte raz, rovnako ako predtým. Potom vypustila pár malých obláčikov dymu. „Asi už je duchom….“ Katka sa za skalou ticho chichúňala, div, že jej nepraskol kotol od smiechu. „Pridám ešte trošičku a to by už malo stačiť!“ pošepkala si sama pre seba a tak znova zapískala a strašidelne zvolala: „Zúúúúúúúzáááááááá! Zúúúúzáááááá! Prečo si ma poslala na trať, ktorú nepoznám, celkom samúúúúúúú?! Teraz za to, že si ma nestrážila, budeš pykať! Ha ha ha ha ha! Ha ha ha ha ha!“ Zuzka celá vystrašená vykríkla: „Ľutujem, že som ťa poslala na tú trať celkom samú! Vážne to ľutujem, urobila som asi tú najstrašnejšiu chybu, akú som len mohla urobiť! Ach, bože, prečo som to ja úbohá, urobila! Teraz ma za to Katkin duch zahubí!“ Vzápätí Katka vyšla spoza skaly. „Ha ha ha! Pekne som ťa vystrašila, čo? Ale neboj, ja som tu, nikde som nehavarovala, len som po ceste stretla tuto Vulfiho a Dulfiho a rozhodli sme sa, že ťa trošku postrašíme za to, že si ma na tú trať poslala úplne samú, že si mi neukázala, kadiaľ vedie.“ „Ty beťárka! A ja som si už myslela, že si vážne niekde havarovala!“ „Sranda občas musí byť!“ povedal Vulfi a Dulfi ho vzápätí doplnil: „Dobrá je vtedy, ak sa to s ňou nepreháňa a teraz si myslím, že sme to neprehnali, aj keď v istom momente sa nám zdalo, že už to preháňame, ale nakoniec to Katka zachránila! Máš výbornú sestru!“ Zuzka Katku priateľsky poštuchla a Katka sa len červenala. Nakoniec, keď už sa Vulfi s Dulfim chystali odísť, Katka sa spýtala: „A ako to, že sem Anča zo Štiavnice došla po vlastných, keď Zuzka hovorí, že Štiavnica je ďaleko a koniec mojej železničky je tu?“ „Vieš, Katka,“ začal Dulfi, „všetky tramtárijské úzkorozchodné železničky sú navzájom poprepájané. To znamená, že odtiaľto sa môžeš dostať hoc aj na opačný koniec Tramtárie, podobne ako veľké mašinky.“ „A to kvôli čomu? Nie že by mi to vadilo, ale stále som si myslela, že všetky lesné železničky sú navzájom od seba oddelené a len zriedka sa stalo, že sa dve alebo aj viacej úzkorozchodných tratí spojilo dohromady. Železnička v Čermeli nie je spojená so žiadnou inou podobnou traťou, koľajnice Detskej železničky končia v Čermeli a na Alpinke a ďalej už nevedú, musia ma naložiť na nákladné auto, keby ma chceli previezť na nejakú inú železničku.“ „To bolo tak, Katka,“ začal rozprávať Dulfi, „kedysi dávno jeden hlavný veliteľ tramtárijskej armády rozkázal, aby sa všetky lesné, poľné, banské a podobné úzkorozchodné železničky, ktoré majú rovnaký rozchod, navzájom prepojili, aby v prípade, že príde vojna, mohli všetky mašinky z ohrozených železničiek bez problémov ujsť na iné, kde by im nebezpečenstvo nehrozilo. Zrejme vtedy veľa vlakov z úzkorozchodiek odvliekli nepriateľské vojská, proti ktorým sme sa bránili. Aspoň takto nám rozprávalo pár starých rušňov.“ „To je zaujímavé!“, povedala na to Katka, „keby takéto niečo chceli urobiť aj u nás, nemuseli by ma na Prebúdzanie Katky v depe nakladať na auto, stačilo by, keby mi podkúrili pod kotlom, prehodili pár výhybiek a hneď by som šla do veľkého depa po vlastných, no o tom môžem len snívať!“
O chvíľu však nastal čas, aby sa rozlúčili a tak Katka so Zuzkou zaželali obom americkým dvojčatám šťastnú cestu. „Aj vám, Zuzka a Katka, aj vám. A hlavne by som chcel Zuzku upozorniť na to, že keď zase pošle Katku na našu spojku, nech nám dá o tom vedieť, aby sa jej naozaj nič nestalo, pretože na druhom konci našej spojky sa schádza niekoľko veľkých lesných železničiek, takže aby sa hlavne tam nestala nejaká havária.“ A odišli.
Katka zase po tejto príhode dostala veľkú chuť spoznať aj iné úzke železničky v Tramtárii a tak sa rozhodla, že od zajtra sa vydá spoznávať krásy miestnych železničiek.
Text a foto: Sergej- (Tomáš Halža)
Be the first to comment