V minulej časti: Na zistenie príčiny Zuzkinej poruchy si do depa pozvali inšpektora. Ten pri vyšetrení Zuzky zistil, že Zuzka je vo veľmi zlom stave a tak ju museli poslať na opravu do Pohorníkova. Katka po odchode Zuzky veľmi zosmutnela a rozhodla sa, že v ďalší deň do Černicova nepôjde. Ráno ju ale prehovorili a tak predsa odišla do Černicova, kde na ňu čakalo prekvapenie – do Černicova prišiel autobus, ktorý k nej doviezol deti z husiarovských škôl a hneď na to sa na tamojšej železnici objavila mašinka Anča, ktorú Katka poznala a nevidela ju už poriadne dlho. Vďaka nej zistila, že Zuzka je naozaj jej sestra. Navyše Anča jej o sebe prezradila, že zostala povestnou Štiavnickou Ančou, avšak s tým rozdielom, že dnes už jazdí v inej Štiavnici.
Bol to už skoro týždeň, čo Zuzka bola v oprave a pomaly už nadchádzal čas, kedy sa mala Anča vrátiť do Štiavnice. To robilo správcovi kvačínskeho depa početné vrásky na čele. A tak v deň, keď Anča odišla do Štiavnice, odkázal Katke: „Pôjdem pozháňať nejakú parnú mašinku, dobre Katka? Aby si nebola na Detskej železnici sama!“ „Na tú druhú mašinku sa veľmi teším!“ odpovedala Katka pred odchodom do Černicova. Keď Katka odišla, správca depa sa vydal na veľkom motorovom rušni Volodimírovi nájsť nejakú ďalšiu parnú mašinku, ktorá by mohla robiť spoločnosť Katke.
Večer, keď sa Volodimír so správcom vrátil, na pripojenom plošinovom vagóne neviezol jednu, ale rovno dve mašinky. Obe však boli naftové. Katka, keď to uvidela, sa prekvapene spýtala: „Veď ste mi vraveli, že sa pokúsite zohnať parnú mašinku a ja vidím dve motorové!“ „Veľmi rád by som doviezol parnú mašinku,“ ospravedlňoval sa správca, „ale bohužiaľ, nikde som žiadnu voľnú parnú mašinku nenašiel. Namiesto nej som v jednej zrušenej továrni našiel tieto naftové lokomotívy, no a keďže na ich pôvodnej trati už ich nepotrebovali a obe stáli toľko, ako jedna parná, tak som pre istotu vzal obe, aby bola ešte jedna v prípade tvojej poruchy a poruchy jednej z nich.“ Katka zosmutnela a schovala sa v depe. Správca to pochopil a tak si povzdychol: „No nič, ale čo už…“ Mašinky vyložili na koľaje a vybavili im potrebné veci, aby mohli začať jazdiť na železnici.
Na druhý deň sa už dieselové dvojčatá preháňali po depe. Katka zase smutne bafala do Černicova povoziť deti, ktoré sa na ňu tešili. Keď ju uvideli, opýtali sa jej: „Dobré ráno, Katka! Čo si prišla po nás taká smutná?“ „Ale, správca kúpil naftové mašinky…“ „Neboj sa, Kaťuška, my ťa nedáme!“ zvolali všetky deti a naskákali do Katkiných vagónov. Katka ich v trošku povznesenej nálade vozila celý deň a keď nadišiel večer, rozhodla sa, že sa do depa v Kvačíne nevráti. Namiesto toho prenocuje v domčeku v Černicove. „Nemusíš sa báť, že ťa tie nafťáčky nahradia! Správca ich zaobstaral len ako zálohu! A navyše počula si deti – oni si ťa nedajú!“ „O tom pochybujem!“ smutne povedala Katka a trikrát vyfúkla smutný obláčik dymu. Keď ju zamkli, opakovala si stále dookola „Nech som už v Čermeli, nech som už v Čermeli, nech som už v Čermeli…“ až kým nezaspala.
Keď zaspala, snívalo sa jej, že zase ťahá vláčik s deťmi. Šla najprv do Alpinky a potom sa vrátila späť do Černicova, kde ju ale čakala pohroma – v staničke ju už čakal vláčik, na ktorého začiatku bola jedna z tých naftových dvojičiek a pri nej stál správca, ktorý jej oznámil: „Tak Katka, toto bola tvoja posledná jazda. Ďalej za teba bude jazdiť táto modernejšia naftová lokomotívka. Ty už pôjdeš na zaslúžený odpočinok.“ Katka sa veľmi divila a o to väčšími sa čudovala, keď ju odpojili od vláčika a vtom ju schmatli strašné čeľuste ohromného drapáka, ktorý ju stláčal tak silno, že ju to veľmi bolelo. Rameno žeriava, na ktorého háku bol drapák zavesený, ju zdvihlo a prenášalo ju na korbu nákladiaka, ktorý bol naložený starým železom. Všetci, čo tam boli, kričali: „Preč s ňou, preč, preč, preč!“ Najviac ju zamrazilo, keď zbadala toto kričať aj jej rušňovodiča s kuričom a ešte viac ju zamrazilo, keď zistila, že ten strašný pokrik kričia aj všetky deti, ktoré tam boli. Keď ju rameno kládlo na nákladiak so šrotom, všetci ten pokrik zosilnili a tak zo strachu vykríkla „Niééééé! Do šrotu niéééééé!“, pričom sa veľmi rozplakala. Na ten výkrik aj plač sa zobudila. Zistila, že je v bezpečí domčeka v Černicove a že nikto okolo nej nie je. „Uff!“ vydýchla si, „To je šťastie, že to bol len sen….“ Ale zrazu sa zamyslela: Čo keď sa ten sen vyplní? Jej strach bol taký silný, že vôbec nedokázala zaspať. Veľmi dobre si pamätala chvíle, keď sa niečo podobné stalo jej sestrám a následne aj Štiavnickej Anči, keď na čermeľskú trať prišli podobné rušne, ako boli tie, ktoré dorazili do kvačínskeho depa a trať zo Smolníka do Mníška nad Hnilcom, kde vtedy jazdila, rozobrali. V pazúroch rovnakého osudu by skončila aj ona, nebyť oslobodzujúceho rozhodnutia, vďaka ktorému sa ocitla na pomníku v jednom depe a neskôr sa stala hlavnou mašinkou na Detskej železničke v Čermeli.
Na druhý deň vyšla na trať len s obavami. Všade sa obzerala, či nezbadá jednu, alebo druhú motorovú lokomotívku, prípadne obe naraz. Jej obavy sa nepotvrdili a tak sa smelo zapojila za vláčik a počkala si na prvé deti, ktoré sa s ňou chceli povoziť. Keď uvidela nadšené detské tváričky, jej strach opadol úplne a celý deň vozila deti sem a tam a zase späť, až kým sa nestalo niečo hrozné. Oheň jej začal z ničoho nič zhasínať a nepomáhalo ani usilovnejšie prikladanie. „Doparoma!“ nadával kurič, hodil s lopatou a šiel sa pozrieť, čo je na vine. Vzal štetku, akú majú kominári a vyčistil Katkin komín. Keď Katke znova podkúril pod kotlom, ani teraz nič nepomáhalo – oheň sa vôbec nechcel rozhorieť. „Tak a sme dojazdili! Máš zrejme upchané rúrky v kotli! Kvôli tomu budeme musieť zavolať nejakú mašinku z depa, aby ťa tam odtiahli a vyčistili ti kotol!“ Katka veľmi zosmutnela a pomyslela si: „Tak a teraz ma tie nafťáčky nahradia! Navždy!“ A rozplakala sa. „Čo sa deje, Katka?“ opýtal sa jej rušňovodič a Katka vyrozprávala všetko, čo sa jej snívalo. „Neboj sa, všetko bude dobré! Navyše už je pomoc na ceste! Už vidím mašinku ktorá nás odtiahne!“ Práve prišla jedna z obidvoch mašiniek, ktorú zapriahli za Katkin vláčik a spolu s Katkou ho odtiahli do najbližšej staničky. Tam už naňho čakala druhá lokomotívka, ktorá po odpojení Katky prevzala Katkin vláčik a tá prvá odviezla Katku do dielní v depe. Hneď, ako doviezla Katku do dielne, tam sa Katky ihneď chopili robotníci a začali jej čistiť kotol. Bol poriadne zanesený od sadzí a preto sa nemohol oheň v Katkinej peci rozhorieť. Keď bola Katka hotová, jedna z nafťáčok ju odtiahla späť do Černicova, kde na ňu už čakali jej rušňovodič aj kurič. Hneď, ako v jej peci znova zapálili oheň, Katka radostne zapískala. Jej kurič sa potešil: „Takto jej oheň v peci neblčal už roky!“ Deti jej zase povedali: „Tá nová mašinka, čo ťa zastupovala je síce dobrá, ale ty si predsa len nenahraditeľná!“ Katka, keď to počula, pomyslela si: „Tak tie nafťáčky predsa len nie sú zlé!“ a tak sa im poďakovala. Obe motorové dvojičky len odvetili: „Niet za čo, len sme si plnili svoju povinnosť!“ A takto sa skamarátili. Na znak priateľstva im občas dovolila vystriedať ju pri ťahaní vláčika a večer sa spoločne vrátili do kvačínského depa.
O týždeň sa Zuzka vrátila z náročnej opravy kotla a keď uvidela Katku, veľmi sa potešila: „Ahoj, Katka! To je super, že ťa za ten čas, kým som bola v oprave, nevymenili!“ Katka sa začervenala a povedala: „Takmer.“ Hneď zapískaním zavolala obe motorové dvojčatá. „To si snáď robia z nás žarty!“ Zuzka prekvapene pozerala na nafťáčky a Katka všetko vysvetlila a porozprávala jej, čo sa stalo, keď sa jej upchal kotol. Naftové mašinky sa len červenali. „Tak to si si našla pekné kamarátky! Len dúfam, že nás raz definitívne nenahradia!“ „Nemajte obavy!“ povedal správca, „Tieto lokomotívky som kúpil len preto, aby bola záloha, keby ste sa obe pokazili. A mimochodom, aké im dáme mená? Lebo doteraz žiadne nemali.“ Katka a Zuzka sa zamysleli, až nakoniec Zuzka navrhla: „Minulé leto som videla dve dievčatká, ktoré sa na seba neskutočne podobali ako vajce vajcu – boli rovnako oblečené, mali rovnaký účes, rovnaký pohľad – proste mali všetko rovnaké až na mená – jedna sa volala Janka a druhá Danka.“ „To je ono! Milé nafťáčky! Odteraz vás nebudem volať číslami, ale menami, ktoré navrhla Zuzka! A aby som nezabudol, ako sa vám tie mená páčia?“ „Veľmi!“ povedali obe nafťáčky a tak jednu nazvali Dankou a druhú Jankou.
Odvtedy naftové dvojičky zaskakujú za Katku a Zuzku, keby sa náhodou jedna z nich, alebo obe pokazili. A aby si ich železničiari neplietli, na každú napísali ich mená. Len či im ich nevymenili, to už vedia len Katka, Zuzka a samotné dvojičky.
Text a foto: Sergej- (Tomáš Halža)
Be the first to comment