Výlet za školou šmyku

Nakoľko naše najmladšie dieťa malo hneď po získaní „vodičáku“ tú schopnosť neustále ťukať do statických vecí okolo jazdnej dráhy vozidla, ktoré riadilo, tak sa „Ježiško“ rozhodol k Vianociam darovať mu školu šmyku pre vodičov osobných vozidiel. Bol to vzrušujúci darček, ktorý sa nedal odmietnuť. Nakoniec, aj keď s dlhším oneskorením, ale predsa nastal ten čas, kedy sa dieťa malo dostaviť na letiskovú plochu letiska Trenčín. Bola to akcia, ktorá priniesla nové skúsenosti, nové zážitky a samozrejme účasť takmer celej rodiny.

Do malej Fabie sa naložili všetky potrebné veci a výlet a relax sa mohol začať. Medzi potrebné veci patrili mimochodom aj dva skladacie bicykle pre doprovod. Nikto nevedel čo ho čaká, no všetci tušili, že to nebude len taký tuctový výlet do priestorov kontroverzných hudobných festivalov. Letisko Trenčín je na okraji mesta v tesnej blízkosti diaľničného obchvatu. Súčasťou letiska je aj malé múzeum už nepoužívaných malých lietadiel a lietadielok a samozrejme objekty opravovní a leteckého učilišťa. To bolo nutné zmapovať a samozrejme aj najbližšie okolie. Priestory letiska boli vybavené ako relax centrum, no so špecifikáciami, ktoré potešia nielen veteránsku dušu, ale aj milovníkov cyklistiky. Hneď vedľa reštauračnej terasy som narazil Turbolet XL-410, ktorý sa aj s modernizáciami vyrábal od roku 1969 až do nedávnej minulosti. Pojal 19 cestujúcich s batožinou, alebo náklad o hmotnosti 1615 kg.

Vedľa tejto dôležitej budovy boli hangáre prístupné pre verejnosť, kde sa opravovali rôzne lietadlá a samozrejme na moje potešenie sa v priestore nachádzali rozmerné komponenty, ktoré už mali svoj vrchol dávno za sebou. Zbežná prehliadka priniesla ovocie aj v podobe hangáru plného statických exemplárov exotickej leteckej techniky. Prvé čo ma zaujalo bol malý hornoplošník, ktorý akoby z oka vypadol lietadlám, ktoré som ako chlapec vídaval vo filmoch z II. svetovej vojny. Vtedy ma také filmy ako chlapca fascinovali a doslova som ich hltal. Nikdy som nesmel vynechať seriál Štyria z tanku a pes s nezabudnuteľným logom „RUDY“ na boku tanku. Vždy sa mi vynára scéna, keď najhromotĺkovejší z nich opravuje na bojisku pás na tanku za neustáleho bombardovania a náletov nemeckých stíhačiek podobných tomu exponátu v hangári. V popiske pri ňom stálo AERO L – 60 BRIGADÝR a vychádzalo údajne z vojnového stroja STORCH s ktorým bojovali nemeckí (fašistickí) letci a vyrábalo sa vo vojnovom Československu a neskôr v Protektoráte Čechy a Morava ako Fieseler FI 156. Výroba pokračovala aj v povojnovom Československu nielen pre vojenské, ale aj civilné účely. Exponát bol vyrobený v roku 1958 a je to jediný dochovaný kus s pôvodným motorom DORIS na Slovensku. Je stále plne funkčný. Pri vyhliadkovom lete kabína pojme štyroch ľudí vrátane pilota.

Ďalším exponátom, ktorý ma zaujal bolo lietadlo Zlín Z – 142. Toto lietadlo je dvojmiestne so sedadlami za sebou a je Československej výroby. Jeho prototyp bol zostrojený v roku 1967 ako Zlín Z-42 s motorom M-137A s výkonom 132 kW. Bol začiatkom výroby civilných lietadiel úspešnej rady„Z“.Tieto produkty sa vyvážali do celej východnej Európy – do členských štátov RVHP (Rada Vzájomnej Hospodárskej Pomoci), dokonca si prerazili cestu aj do Európy západnej do zahnívajúceho kapitalizmu, konkrétne do NSR (BRD), teda Nemeckej Spolkovej Republiky (Bundes Republik Deutschland). Rada „Z“ sa pýšila rôznymi prevedeniami ako lietadlo dvojmiestne, štvormiestne, aero sanitka….. Tento dolnoplošník zakončil sériu modelom Z-242L Guru, ktorého sa vyrobilo od roku 1992 viac ako 125 kusov.

Ďalším „lietadlom“, ktoré ma zaujalo svojou strohosťou a akoby nedokončenou konštrukciou bol hornoplošník SAVAGE BOBBER. Tento ultraľahký lietajúci stroj pre dve osoby a malú príručnú batožinu je priam predurčený na absolútny kontakt pasažierov s okolitým prostredím. Ako predloha talianskym nadšencom leteckého adrenalínu bola lietajúca legenda Piper Cup. Trojica konštruktérov Bolando, Franchini a Vizzini, ktorí pracovali vo aj vývojových kanceláriách Aeritalia, Boeing, Aermacchi svoje dielo nazvala SAVAGE. Po úvodných konaniach z rokov 1997-98 sa výroba rozbehla aj v Československu (1999) v novovytvorenej firme Zlin Aviation, s.r.o., ktorej zamestnancami boli odborníci od tradičných výrobcov Moravan, Aero, či Let. Po vyrobení asi 250 kusov sa výroba v roku vrátila opäť do Talianska. Toto lietadlo ja naozaj sparťanské, pripomínajúce raritné a extravagantné kabriolety medzi autami, či terénne štvorkolky typu buggy, alebo motocykle bobber, ktoré sú tak minimalistické, že ich sedadlá takmer nedisponujú koženými, či látkovými poťahmi. Osobne ma na tomto stroji zaujal kompletne obnažený rakúsky motor Rotax. Táto značka má svoje neotrasiteľné postavenie medzi výrobcami motorov do motocyklov, člnov, snežných a vodných skútrov a teda aj lietadiel.

Priznám sa, medzi ostatnými lietadielkami a helikoptérkami som len preletel, pretože ma zaujalo malé lietadlo, ktoré sa chystalo na štart a rolovalo po areáli k štartovacej a pristávacej ploche. Sliedil som po areáli a všimol som si aj ďalšie lietadlá, ktoré boli v pohotovostných hangároch. V jednom som naďabil na mechanika, ktorý prevádzkoval práškovacie lietadlo a dosť dôsledne sa venoval jednému z dvoch, ktoré tam boli. Vymieňal akési čerpadlo, pretože mu počas letu odišlo. Nové nebolo, tak spásu našiel v druhom, ktoré bolo pod plachtou. Kedysi na tomto letisku robil inštruktora, tak mu kamaráti pomohli ako sa dá. Neviem ako dopadla výmena, ale predpokladám, že dobre, pretože, keď som sa tam zastavil po výlete už ho tam nebolo.

Pospomínal som si s ním na časy, keď moja bývalá frajerka v Boľkovciach na letisku bola zašitá stále. Najskôr skákala s padákom a neskoršie lietala na takých malých lietadlách ako boli v malom múzeu. Spoločne sme si povzdychli na časy Zväzarmu, kedy akékoľvek aktivity boli dotované a ľahšie sa rodili vrcholové talenty. Povzdychli sme si nad povojnovou a porevolučnou likvidáciou malých trávnatých letísk pri pastvinách, či lánoch obrobených polí. Spomínali sme na časy, keď aeroklub bol aj v Pezinku (Kejda), neskoršie vo Vajnoroch a už tam nič dnes nepripomína lietadlové dianie. Jediné, čo je v mojom okolí v prevádzke je letisko Dubová.

Pri odchode od sústredeného mechanika som si za plotom všimol ozobané lietadlá staršieho dáta výroby. Nedalo sa k nim dostať, tak sme sa rozhodli, že nastal čas pozrieť si okolie. Vybrali sme sa smerom do centra mesta, no po prehľadnom zhodnotení vzdialeností z mega nadjazdu sme usúdili, že by to bol krkolomný výkon a sotva by sme sa dostali až na Trenčiansky hrad. Skúsili sme to teda chodníkom pod mostom, ktorý nás doviedol do areálu osirelého učilišťa, pretože bol víkend.

Cestou som si neodpustil zdokumentovať pamätníky z II. svetovej vojny v podobe akoby voľne pohodených betónových pechotných zátarasov. Manželka relaxovala na lavičke v tieni so „Slovenkou a Životom, či Novým Bývaním“ a ja som lietal pomedzi rozpadajúce sa baraky, ako aj pomedzi funkčné dielne a ubytovne, či kancelárie. Narazil som na naozaj staré lietadlá, ktoré slúžili študentom ako učebné pomôcky, alebo ako dekorácia aj so strohými popiskami. Najviac ma aj tak zaujalo bezpilotné lietadlo TU – 143, ktoré bolo využívané v minulosti na prieskum, či špionáž.

Pri odchode som si cez múr s ostnatým drôtom všimol ruský nákladný ZIL slúžiaci na dopĺňanie paliva do lietadiel. Po tejto prehliadke sme sa rozhodli pre mapovanie širšieho okolia letiska a šli sme smerom von z mesta. Cestou medzi dedinkami sme narazili na násyp železničnej trate, ktorý sa smerom od mesta dvíhal a vlastne pretínal obrovské priemyselné a nákupné centrum na dve polovice. Krúžili sme medzi budovami obchodných reťazcov a hľadali reštauráciu s teraskou. Žiaľ to sme nenašli, tak sme spravili menší nákup a pokračovali sme von z toho prostredia. Bolo to rozhodnutie príjemné, pretože dedinské prostredie poskytovalo nielen sedenie pri zmrzline, kávičke, ale aj pamätihodnosti tej oblasti. Historické budovy vrátane požiarnej zbrojnice, či kostolíka s príjemným sedením v tieni veľkých gaštanov dávali tušiť bohatú minulosť Trenčianskej Turnej.

Nemohli sme obísť zrenovovanú železničnú staničku, no ešte bez podchodov a s niekoľkými železničnými prejazdmi. Naokolo bolo vidieť stroje železníc, ktoré naznačovali sporadické aktivity v tomto priestore. Napriek blízkosti Trenčína perón a okolie pôsobilo osirelo akoby „Tam skapal pes“. Tento dojem utvrdzoval aj fakt, že sa na tejto trati neukázal nijaký vlak, či osobný alebo nákladný. Mali sme v pláne zmapovať viac zákutí okolia Trenčína, no už bol čas vrátiť sa na letisko. Fábia na letiskovej ploche bolo jediné ľudové auto, všetky ostatné boli veľké limuzíny, či autá tváriace sa ako terénne štvorkolky. Potomok sa vrátil z tejto akcie bez puklíc na predných kolesách, no s neoťukanými nárazníkmi. Zážitkom z jazdy pod sprchou, či na klzkej točni nebolo konca celou cestou domov.

Autor: Gilbert