ŠENKVICE – Aj napriek tomu, že v októbri ešte býva celkom pekné počasie, veteránisti sa už pomaly ale isto pripravujú na zimnú prestávku. No ešte skôr, ako sa ich štvor a dvojkolesoví miláčikovia na pár mesiacov odstavili v garážach, nadšenci z Veterán clubu Tatra Šenkvice pripravili tradičnú rozlúčku s uplynulou sezónou. Naša redakcia bola ako inak pri tom.
Hovorí sa, že človek mieni, ale príroda mení. Inak tomu nebolo ani v polovici októbra minulého roku, keď sme ako na potvoru nepočuli zvonenie budíka. No hoci sme sa na miesto určenia presunuli najbližším možným vlakom, do Šenkvíc sme dorazili s hodinovým oneskorením. Aby sme ale stihli všetko zmapovať podľa plánu, neostávalo nám nič iné ako fotografovať v zrýchlenom režime. Postupný príjazd vozidiel sme síce už nestihli, no o parádne kúsky a dobrú náladu rozhodne nebola núdza.
Ako by aj. Zatiaľ čo sa niektorí účastníci ešte na poslednú chvíľu registrovali, iní kontrolovali svojich tátošov, alebo besedovali so svojimi kamarátmi a známymi. Okrem nich tam však bola aj početná skupina rodín s deťmi, ktorá sa rozhodla stráviť príjemný jesenný deň v spoločnosti historických vozidiel. Malé deti to síce po chvíli prestalo baviť a plným útokom sa vrhli na priľahlé preliezky. Starší chalani to naopak vydržali až do konca a nadšene nasávali všetky dostupné informácie.
Ani sme sa nenazdali a jednotlivé posádky začali postupne štartovať svoje motory. Ešte posledné pokyny organizátorov a príhovor starostu obce a spanilá jazda do starobylého mesta Svätý Jur sa mohla začať. Rýchlo sme zaujali svoje miesta a sťa by čínsky turista dokumentovali čo nám sily stačili.
A keď nám na hlavnej ceste zmizlo z dohľadu aj posledné vozidlo, rezkým krokom sme sa presunuli na železničnú stanicu. Čo čert nechcel, dopravný škriatok bol ako na potvoru proti nám. Boli sme už tesne pred podchodom, keď sa osobný vlak do Bratislavy sa pomaly pohol zo stanice. Aby to ale nebolo až také jednoduché, nasledujúci spoj niekoľko minút meškal. Čo už. Sadli sme si na lavičku a pustili sa do vyjedania domácich zásob.
Vedeli sme, že presun do Svätého Juraja by už pre nás nemal význam. Než by sme tam prišli, veteránisti by už dávno boli v susednom chotári. nenechali sme preto nič na náhodu a za pomoci vlaku a pešieho presunu sa vybrali k amfiteátru v Knižkovej doline v Rači. Oplatilo sa. Spolu s nami tam totiž postupne prichádzali aj účastníci podujatia, pre ktorých si organizátori pripravili aj drobné občerstvenie.
Nuž a ako by to bolo, keby súčasťou akcie nebolo aj tradičné oceňovanie vybraných veteránistov.
No keď kostolné zvony začali ohlasovať pravé poludnie, účastníci zrazu nasadli do svojich vozidiel a ponáhľali sa na obed v Šenkviciach. Popoludní ich totiž čakala druhá jazda do Dolian a späť.
My sme sa však už do Šenkvíc s nimi nevrátili a presunuli sa na ukončenie sezóny v železničnom múzeu na Rendezi. Ale o tom až nabudúce.
Autor: Jaroslav Filo
Šenkvice – výstava:
Šenkvice – odjazd:
Bratislava – Rača:
Be the first to comment