Ohliadnutie sa za príjemnými zážitkami za riekou Moravou

Ako som naznačil v minulosti, byť účastníkom istých akcií sa vypláca. Pri návšteve Rematy som sa povozil na skladačke v tuneloch a po viaduktoch priľahlej horskej železnice. Pri návšteve Dudiniec som sa povozil po vtedy nepoužívanej železničnej trati a zaniknutých tuneloch. Na ostatnej akcii na Morave v Uherskom Ostrohu som navštívil stále funkčnú leteckú továreň, jej vlečku a múzeum.

Víkend začal netradične a síce „Šenkvickou Desaťminútovkou“, ktorej som sa už venoval. Táto desaťminútovka bola súčasťou veteránskej akcie „Motorákom do Karpát“. Historický vláčik bol vypravený z Múzea Dopravy cez Trnavu, Jablonicu do Brezovej pod Bradlom. Predošlá jazda šla z Bratislavy cez Kúty, teda nie cez Trnavu. Na tejto akcii bolo zaujímavé to, že fotozástavka bola v Pezinku a u nás v Šenkviciach. Neodškriepiteľným spojovníkom veteránov koľajových a cestných bolo logo TATRA. Nostalgický vlak – ťažný motorák M 262, nákladný vagón (s bicyklami), bufetový vozeň a prvorepublikový vozeň s dreveným interiérom prevažne s komponentami s logom Tatra za účasti dvoch automobilových veteránov Tatra 57. Koľajovú časť zorganizovalo občianske združenie OZ Veterany.EU a mojim pričinením sa na starej palmáckej vlečke odprezentovali spomínané Tatry 57 z Veteran Tatra Clubu Šenkvice.

*Mimoriadny motorový osobný vlak čaká na odchod do Brezovej pod Bradlom.*

Mienil som pozvať aj viacerých majiteľov veteránskych motocyklov, no tí sa zúčastnili už iných akcií, kde poslali prihlášky. Prispel som aj ja svojou veteránskou skladačkou. Bohužiaľ majitelia Tatroviek ju odpratali ako rušivý element mimo zorného poľa fotografovaniachtivých účastníkov nostalgickej jazdy. Týmto gestom mi dali najavo ako si vážia ostatné veterány a veteránistov. Veľmi pekne im ďakujem.

*Výstava veteránov na železničnej stanici v Šenkviciach.*

Nálada vo vlaku bola naozaj dobrá a nechýbala ani country skupina ako na ozajstnom čundri. Nakoniec ale, musel vláčik pokračovať smerom na Trnavu. Sprievodca v dobovej uniforme to odpískal a vlak sa pohol. Mimochodom „Borisko“ sprievodca bol jeden z tých, ktorého som požiadal o účasť na tejto akcii s jeho starodávnymi motocyklami ČZ. Žiaľ rozpoliť sa nemohol. Vlak nám teda zmizol z obzoru smerom na Trnavu, kde po presune M 262 na opačný koniec súpravy sa vydal smerom na Kúty.

Nič sa nestalo, pretože aj my sme išli nakoniec na Moravu cez Jablonicu a Brezovú pod Bradlom. Cestou som spomínal na „Výlet v sedle Titanicu“ (Motoride.sk), ktorý bol mojim výletom na Babette na predošlú akciu v Brezovej pod Bradlom, kedy sa šlo „S motorákom za Štefánikom“. Tentokrát sme sa nesnažili dobiehať ani vlak, ani hlavnú časť výpravy na Moravu s dodávkou a jej prívesom naloženou bicyklami účastníkov. Šli sme s našim rodinným autobusom aj s niektorými účatníkmi cyklovíkendu a samozrejme mojou skladačkou zloženou v kufri. Cestou sme nemohli obísť stanicu v Brezovej pod Bradlom, kde už odpočívala historická vlaková súprava, ktorá sa zastavila aj v Šenkviciach.

*Mimoriadny motorový osobný vlak oddychuje v Brezovej pod bradlom.*

Detailnejšie som preskúmal jej vagóny, hlavne ich interiéry. Bolo to naozaj fajn vidieť drevené sedačky, ktoré boli v mojom útlom detstve bežnou realitou. Vtedy som do školy chodil motorákom Hurvínek (TATRA), ktorý mal prezývku „Motorka“. Jazdili sme najskôr do ZDŠ z Katarinskej Huty do Cinobane a potom do Gymnázia z Cinobane do Lučenca. V železničnom uzle Breznička sme z Motorky prestupovali do drevených pavlačových vagónov vlaku z Utekáča do Lučenca, alebo len do Kalinova na diskotéky.

Po debate s organizátormi z Veterany.EU s pánom Filom, sme pokračovali ďalej za hranice všedných dní, vtedy do zahraničia do Českej Republiky, konkrétne do cyklo campu na okraji Uherského Ostrohu. Cesta ubiehala v príjemnej nálade. Ženy klábosili, a vždy ich prekvapilo, prečo stále zastavujem a behám s fotoaparátom sem a tam. Nemohol som si odpustiť zdokumentovanie viaduktov, ktoré aj na druhej strane hraníc stále pripomínali socialistické hospodárenie v minulom režime. Niektoré boli riadne zanedbané, pričom koľajnice teda spájali už dva samostatné štáty.

*Rakúsko-Uhorská železničná architektúra*

Nakoniec s pomocou mapy a čiastočne navigácie sme objavili „Cyklopoint Slovácky Dvůr“, kde sme sa ubytovali. Bolo to prostredie, ktoré som doposiaľ vlastne nevidel. Hneď za bránou boli všelijaké budovy, a hlavne rozsiahle plochy na parkovanie nielen áut, ale aj autobusov a hlavne bicyklov. Čo ma potešilo najviac bolo ale mimo areálu na násype a to boli koľajnice a perfektne upravená terénna trať na horské a iné bicykle. Vlastne bicyklové trate boli vedľa seba dve s dvomi nájazdovými rampami. Pripadalo mi to ako zimný slalom dvojíc, ako plávanie na čas, či ako plochá dráha dvojíc na plochodráhovych motocykloch. Zrejme takéto synchrónne preteky na horských bicykloch tiež majú svoje čaro.

Mimo hlavnej budovy, ktorá bola hotelom, recepciou a reštauráciou v jednom boli v campe aj tri jazerá. Na brehu najväčšieho boli chatky, kde sa dalo bývať, no prioritne boli pre turistov, ktorých fascinovalo rybárčenie, pretože priamo na ich terasách si mohli rozložiť udice. Druhé menšie bolo prírodné kúpalisko s plážou a aj plochou za účelom samočistenia. Boli tam vodné rastliny, sem tam som zahliadol žabku a v treťom jazere sa kúpali husi , kačice a nejaké exotické vtáky. Areál mal vo výbave aj ihriská, lezeckú stenu, opičiu dráhu, detské ihrisko a stajne s parkúrom. Nebolo nás tam tak veľa, takže som celý areál zmapoval na skladačke. Zaujímavé bolo zázemie, kde okrem dielní bola aj ambulancia pre prípad úrazov nielen cyklistov, dominantou aj tak bola drevená veža s preliezkami rôznej náročnosti a spomínaná stena na lezenie. Po zmapovaní som si prisadol k manželke a pozoroval nádvorie plné stolov a stoličiek. Dlho ale nebolo prázdne. Prišli dva autobusy školákov, ktorí skôr ako sa vyložili, odstavili si svoje bicykle na stojanoch na parkovisku. V momente tam bolo plno. Potom sa rozložili na voľných stoloch a stoličkách a zrazu aj tam bolo príjemne tesno a plno detského džavotu. Posilnili sa, vypočuli si inštrukcie od svojich učiteľov a organizovane po triedach sa vytrácali. Až keď sa parkovisko trochu vyprázdnilo uvedomil som si, že aj medzi školákmi sa našli veteránisti. Okrem horských bicyklov hlavne dievčence nasadali na klasické dámske bicykle a na poslednú chvíľu som si odfotil skladačku, ktorá bola v zrovnateľnom veku ako moja, no sedlal ju starší školák.

Bolo tam fajn, prichádzali rodiny s bicyklami na strechách. Bolo zaujímavé ich pozorovať. Najskôr sa skladali bicykle, na ktorých chalani hneď uháňali na cyklodrom a preháňali sa tam jeden cez druhého za skúmavých pohľadov svojich rodičov. Tiež som mal ambície to skúsiť, no trať bola stále plná mladých pretekárov. Sadol som na skladačku, že sa idem previesť, no ihneď som trielil naspäť, pretože tam prišla skupinka motorkárov. Neboli obyčajní, lebo pelotón viedla trojkolka Honda Gold Wing aj s prívesom.

Zastavili sa na recepcii a po malej chvíli už sedeli na kempingových stoličkách a stole a posilňovali sa pri už postavených stanoch. Navečer som sa vydal na skusy po okolí. Hlavný pelotón to mal na pláne na druhý deň. Nezašiel som ďaleko, pretože som zbadal prichádzať osobný vlak od Kunovíc. Riadne rachotil a nadôvažok mal na jednom vagóne aj prvú triedu, no len asi u dvoch okien vagóna.

Chcel som pokračovať za vzďaľujúcim sa vlakom, no telefonát o organizácii sobotného programu ma zastavil. Vrátil som sa teda späť do kempu. Nebolo to len tak, pretože sa objavila veľká výprava cyklistov, ktorí odparkovávali svoje tátoše a riešili nocľah. Náš program v sobotu začínal ráno okolo deviatej hodiny. Ak som chcel absolvovať svoje aktivity musel som si privstať. Prvé čo bolo na bicykli som stiahol sedadlo úplne dole a povozil som sa na obidvoch tratiach a keď ma to prestalo baviť, nakoľko som ráno o piatej bol tam sám kombinoval som jazdou medzi traťami. Keď som sa vybláznil dal som sa do prenasledovania večerného vlaku.

Prvé na čo som narazil bolo priecestie, potom koľajisko a nakoniec sa pozvoľne spomedzi stromov vynárali staničné budovy. Prebicykloval som viaceré oplotené jazerá s pitnou vodou, s verejnou plážou a kempom podobným ako v Senci, či v Šaštíne, kde sme sa v mladosti chodili s manželkou kúpať a dovolenkovať. Bolo mi fajn ani som nepostrehol, že som sa tam pomotal skoro do ôsmej. Trošku som na ceste späť poblúdil preto som organizovaný odchod pelotónu nestihol. O tom ale na budúce.

*Ranná idylka so silnejúcim slnečným jasom.*

V ten víkend sme objavili veľa zaujímavostí a pamiatok. Najvýraznejší zážitok, pre mňa bola viacpodlažná budova nejakej medzivojnovej fabričky, ktorú jej majiteľ z vonku zrenovoval tak aby zachoval je dobový ráz. Podľa môjho skromného názoru mu slúžila zatiaľ ako sklad kde do budúcna mienil zriadiť múzeum dobovej manufaktúrky s dobovými nástrojmi, zariadeniami a strojmi.