Minule som naznačil, že som v sobotu ráno odchádzajúci pelotón cyklistov z kempu nestihol. Mal som aj tak svoje plány. Pôvodne som chcel navštíviť Uherské Hradiště. Kedysi dávno som tam nútene trávil prvého pol roka z dvoch povinných, kedy ma minulý režim navliekol do khaki uniformy ČSĽA (Československá Ľudová Armáda).
Každú vychádzku z kasární som riešil stále v tej istej postupnosti. Prvé čo bolo, bol šprint cez mesto na železničnú stanicu, pretože tam bol jediný, ešte otvorený, stánok PNS (Poštová Novinová Služba). Tam som si vždy kúpil časopis Svět Motorů, alebo STOP, podľa toho ako som mal peniaze. Potom som znovu šprintoval do jediných potravín v meste, ktoré boli tiež ešte otvorené. Tam som si kupoval pudingy a Mixar, či sušené mlieko. Bez varenia som si ich rozmiešaval s mliekom v sáčku (plnotučné v pol litrovom sáčku, ktoré sme fasovali). Nakoniec po všetkom zhone som si sadol v parku a čítal články o motorizme ako takom. Ak bolo zlé počasie, tak som zapadol tam, kde ma nikto uniformovaný nerušil (niekedy v altánku, inokedy v Slováckej Bůde, či v prístrešku z opačnej strany kina, kam chodil fajčiť ich údržbár. To bol plán, no realita sa uberala úplne iným smerom.
Pelotón údajne šiel cyklochodníkom do Kunovíc. Dal som sa do jeho prenasledovania. Veľmi rýchlo som ale zmiernil tempo, pretože asi po nejakom čase som stretal našich seniorov ako sa vracajú. Cyklochodník šiel pozdĺž železničnej trate a neodpustil som si mapovať najbližšie priecestie za ktorým bola zástavka „Ostrožská Nová Ves Lázne“.
Kúpeľný areál som zbežne prešiel kľudným tempom a následne som vyrazil ďalej. Netrvalo ale dlho a na chodníku som objavil turistickú tabuľu s mapou okolia a vedľa nej ďalšiu s rozpisom fauny a flóry.
Keď som chcel vyraziť, nabehol som na zväzok kľúčov, ktorý zrejme vypadol z vrecka nejakému kolegovi cyklistovi. Vrátil som sa teda do kúpeľov a nechal ho na recepcii, keby sa majiteľ spamätal. Trasa viedla pod násypom železnice a vedľa dozrievajúceho obilia. Zhruba po kilometri sa v diaľke dali postupne rozoznávať siluety lietadiel, ktoré boli v múzeu pod holým nebom. Boli všelijaké, no hlavne menšie z produkcie bývalého socialistického podniku LET Kunovice. V spomienkach som si vybavoval ako nám lietali nad hlavami Albatrosy, či Delfíny na cvičisku pod kopcom Rochuz, kde sme sa hrali na vojakov. V areáli múzea som sa nakoniec stretol s hlavným pelotónom. Bol som nadšený, keď v predajni vstupeniek som dostal súhlas a ako jediný som sa medzi exponátmi premával na skladačke. Sliedil som po výstavisku a hľadal LET- kové niekdajšie hitovky, no takých tam bolo naozaj málo. Priestoru dominovali staré vojenské lietadlá a vrtuľník za asistencie menších dopravných a linkových lietadiel.
Keď som odchádzal cesta šla naďalej popri železnici. Trochu som sa zľakol, pretože hrmotajúci vlak vyliezol z lesíka a ešte si tesne pri mne si zatrúbil. Liezol pomaly ako had z diery a stále zrýchľoval.
Cesta ma zaviedla k obstarožným budovám s priľahlou zástavkou. Sliedil som tam ako jastrab, no mimo toho mála čo som videl cez pootvorenú bránu som len vnímal zatemnené okná (sem tam rozbité) a vysoké, dlho neudržované múry. Vedľa vchodu bola starodávna tabuľa RAMET, NRPL cz, s.r.o. ( bývalý LET Kunovice starý závod) a obďaleč hrdzavá rozpadávajúca sa brána s koľajnicami vlečky.
Kedysi táto komunikovala cez výhybky s hlavnou traťou. Dnes to už nie je pravda a koľajnice sú rozobraté a zarastené v tráve. Zaujalo ma, už dávno nepoužívané nástupište, ktoré bolo napojené na bývalú prvú vlečku. Podľa turistickej tabule som vydedukoval, že nástupište patrilo spojke, ktorá spájala kedysi viaceré výrobné haly za mestom so starým závodom. Dospel som k názoru, že mimo vlečky, v tráve bola aj odstavná koľaj na ktorej zrejme odpočíval vláčik, ktorý vozil pracovníkov do vzdialených hál, alebo, čo mi pripadá pravdepodobnejšie, boli tam odstavené osobné vagóny. Tie, ťahala asi tá istá lokomotíva ako vagóny nákladné.
Vybral som sa teda po betónových podvaloch, smerom na jej koniec. Mal som už skúsenosti s takou jazdou z Rematy, či v okolí Dudiniec a aké také skúsenosti s úzkokoľajkou Trenčianskej električky. Zaskočilo ma ale, že po pár metroch betónové podvaly skončili a objavili sa drevené. Jazda na nich bola trošku náročnejšia, no žiaľ šrôbiky to nevydržali a začali sa povoľovať. Zoskočil som teda a pomaly tlačil skladačku. Vyplatilo sa, zahliadol som bažanta, ktorý prebehoval cez koľajnice.
Trať sa krútila medzi lánmi obilia, lánmi kukurice na násype medzi starodávnymi stromami a húštinami. Buriny ale medzi podvalmi nebolo skoro žiadnej. Buď ich pri poslednej jazde postriekali, alebo podložie je tak kontaminované, že sa žiadne semeno neuchytí. Po serpentínach prišiel rovný úsek a na moje potešenie sa objavili znovu betónové podvaly, po ktorých sa krásne jazdilo.
Netrvalo to ale dlho, pretože koľaje niekto zatarasil polámanými haluzami a odrezkami ovocných stromov. Musel som sa predrať cez húštiny na cestu, kde ma čakalo železničné priecestie s už nefunkčným signalizačným zariadením.
V tom priestore sa objavila štvrť s rodinnými domami a v diaľke som zaregistroval haly nového výrobného závodu a letisko.
Nakoniec koľajnice sa ťahali vedľa cesty a na konci záhrad rodinných domov obojstranne. Vzal som to teda po ceste okolo ďalšieho priecestia až po koniec mesta. Zmizli všelijaké budovy a znovu sa objavili obrábané polia.
Zmizli betónové podvaly a objavili sa drevené, ktoré akosi nakoniec zmizli v náletovej vegetácii. Objavila sa odbočka na letisko a akési betónové nástupište, za ktorým bola poľná cesta.
Pri podrobnejšej prehliadke to bola betónová stavba v ktorej sa kumulovalo koryto potoka s jeho premostením na poľnej ceste a malá zástavka pre pracovníkov letiska, zrejme. Tak ako cesta, tak aj koľaje spojky sa začali krútiť až dorazili cez priecestie na veľké parkovisko pred novým závodom. Toto zívalo prázdnotou a dávalo tušiť ako kedysi bolo hojne využívané zamestnancami.
Pôvodne koľajnice končili v útrobách výrobného komplexu, no pri mojej návšteve boli hneď za vstupnou bránou vytrhané aby nezavadzali. Uvažoval som kedy asi bol vybudovaný tento „NOVÝ“ komplex, keď vyzeral naozaj hodne zanedbane. Šiel som k vrátnici, reku či môžem ísť do vnútra, no vrátnici to rezolútne odmietli s tým, že zahraničný majiteľ si to neželá a samozrejme teraz je to o to prísnejšie, pretože sú tu majitelia a majú medzinárodnú konferenciu.
Musel som sa teda uspokojiť s tým, že som mapoval už dávno nepoužívané nástupište pri závode. Že vlak tento závod navštívil naposledy niekedy po nežnej revolúcii sa mi potvrdilo vtedy, keď som si uvedomil po čom kráčam Dlažba na bývalom nástupišti bola úplne prerastená vegetáciou tak, že nájsť ju bolo možné len s veľkým sústredením a odkopávaním machu a plazivých burín.
Spestrením tohto nevľúdneho priestoru bol príjazd malého skútra s dvomi kolesami vpredu. Predpokladal som, že si jazdci túto lokalitu vybrali zámerne, pretože sa na parkovisku pasažieri striedali. Dievčina si šla vyskúšať jazdu na čude s dvoma kolesami vpredu. Môžem len hádať, že buď boli partneri a mládenec si chcel šplhnúť, alebo stroj menil majiteľa a boli na skúšobnej jazde. Za ten čas, čo som sa motal pred závodom, nemôžem povedať, že tam bolo mŕtvo, mihlo sa tam zopár pracovníkov, no vlastne bol víkend. Spiatočnú cestu som si spestril tým, že som zahol na letisko. Z diaľky ma vítal vrátnik, že na čo som zvedavý. Zrejme dostal befel z vrátnice závodu, no svoje stanovište neopustil. Tiež spomenul, že by ma kľudne pustil na letisko pozrieť sa na niektoré stroje, no konferencia majiteľov postavila do late každého, kto bol v práci. Najzaujímavejšie bolo to, že majitelia si prileteli svojim súkromným lietadlom, ktoré bolo také veľké ako linkové lietadlo s kapacitou niekoľko sto cestujúcich a na dôvažok konferencia bola práve v ňom a stálo pred letiskovou budovou.
Musel som sa teda vrátiť na cestu popri koľajniciach, no nakoniec som išiel cez mesto aby som mal aj iné zážitky. Na koniec som aj tak skončil na cyklochodníku, pretože na hlavnej ceste sa motali uniformovaní a zastavovali hlavne nákladné autá. Nechcel som pokúšať osud, pretože na tie roky, kedy som musel byť niekto iný, niekto kto zbytočne stratil dva roky života sa mi mihli pred očami. Vždy som si myslel, že vojakom by mal byť predovšetkým ten kto ním chce byť dobrovoľne. To, že staršieho vzdelaného človeka šikanuje o hodne mladší, ktorého krédom je: konečne si môžem beztrestne tresnúť a moje ego musí byť veľmi veľké, aj keď som skončil len základnú školu. Tu som boh a to čo je vonku ma nezaujíma, len nech som boh. Pardon odbočil som. Do kempu som aj tak prišiel o hodne pozdejšie ako ostatný pelotón, no so špecifickými zážitkami, čo poviete?
Autor: Gilbert
Foto: Gilbert, Klub železničných modelařú Slovácko a Antonín Tvrdoň
Be the first to comment