KYSUCE – Keď sme v lete 2021 absolvovali turistický výlet po trati Kysucko-Oravskej lesnej železnice dali sme si za cieľ, že sa po jej úvraťovom systéme nabudúce prevezieme na drezine. Náš sen sa podarilo splniť o 3 roky neskôr, v auguste 2024, kedy sme opäť prežili deň plný skvelých zážitkov.
Ďalší neobyčajný výlet sme odštartovali pravidelnými vlakmi Železničnej spoločnosti Slovensko s prestupom v Žiline, ktoré nás bezpečne doviezli až do malebnej obce Oščadnica. A hoci by jej okolie určite stálo za návštevu, my sme pokračovali v jazde prímestským autobusom až na Vychylovku.
Vystúpili sme z pravidelného spoja a pomalým tempom sa presúvali smerom k areálu kysuckého múzea. Cestou nás už vítali ovečky a lokomotíva DH 120 s malým nákladným vozňom odstavená na zrekonštruovanej trati Kubátkovia – Skanzen.
Do stanice Skanzen práve vchádzal osobný vlak z 1. úvrate, za ktorý neskôr železničiari pristavili osobnú drezinu V 760/2004. My sme medzitým zmysli v útrobách budovy a zakúpili si cestovné lístky a vstupenky do skanzenu. Po týchto formalitách sme nastúpili do dreziny a obsadili si voľné miesto na sedenie. Pripravili sme si fototechniku, prehodili pár slov s motorvodičom a čakali na odjazd. Ešte povinné sčítanie cestujúcich a vytúžená jazda na Oravu sa mohla začať.
Ako prvý odišiel pravidelný spoj k časti 1. úvrate a za ním naša 10-miestna drezina. Jej jazda sa síce nedá objednať online, no môžete si ju rezervovať na telefónnom čísle 041 / 439 72 19. V malom vagóniku bola od samého začiatku príjemná atmosféra. Detičky si plným dúškom vychutnávali zážitkovú jazdu a nadšene pozorovali okolitú krajinu. My ostatní sme mali v rukách techniku a v rámci možností priebežne robili dokumentačné zábery.
Za druhou úvraťou (prvou medzistaničnou) sme na spodnej koľaji opätovne zbadali výletný vlak, ktorý nás pred seba pustil na Chmúre.
Naša drezina postupne stúpala vyššie a vyššie a my sme pri pohľade z okien obdivovali krásy okolitej prírody. Odlesnený terén ponúkal malebné scenérie nad ktorými by možno aj Picasso sklonil hlavu. Skrátka hotová paráda. To netreba čítať, ale reálne zažiť.
Ešte posledných pár metrov a zastavili sme vo vrcholovej stanici Sedlo Beskyd, ktorá je teoreticky prestupným uzlom medzi oboma železnicami. V praxi to síce ešte úplne nefunguje, no v budúcnosti by sa to mohlo zmeniť. Ak bude na oboch železniciach dostatok personálu a doladia sa veci medzi oboma múzeami, potom by dreziny mohli jazdiť z Kubátkovie až do Tanečníka a opačne. No hoci to ešte nejaký ten čas zrejme potrvá, už teraz sme v sedle stretli motorový vláčik Oravskej lesnej železnice.
Po vystúpení z dreziny sme si to najprv zamierili do repliky goralskej drevenice v ktorej sa nachádza expozícia venovaná životu Goralov na Orave. V predošlom článku sme ju nespomínali, lebo tá pôvodná v minulosti vyhorela a v čase nášho turistického výletu sa na jej obnove ešte intenzívne pracovalo.
Keďže v Sedle Beskyd vládlo príjemné slnečné počasie, dopriali sme si aj malebné pohľady z miestnej dvanásť metrovej rozhľadne. A ako sa ukázalo, ani zďaleka sme neboli jediní. 😉
Čas na prestávku ubehol ako voda a pred nami bola rovnako zaujímavá spiatočná jazda na Vychylovku. Ešte rýchla kontrola či sme náhodou na niekoho nezabudli a potom sme už pomaly štartovali motory. Pohli sme sa zo stanice a po prejdení výhybky odbočili na kysuckú časť trate.
Ponorili sme sa do lesného terénu a obdivovali okolitú prírodu. Prechádzali sme úvraťami nižšie a nižšie do doliny a popri tom všetko pozorne dokumentovali.
Nuž a ako by to bolo, keby sme na chvíľku nezastavili pri pamätnom kríži a nepripomenuli si poslednú zdokumentovanú nehodu, ktorá sa udiala 14. mája 1970. Náročné podmienky, premenlivosť počasia a zlyhanie ľudského faktora patrili k hlavným príčinám železničných tragédií na tejto železnici. Pri havárií vlaku v úvraťovom systéme medzi Stanicami Chmúra a Sedlo Beskyd sa zranili tri osoby a zomrel 59-ročný Vavrín Grofčík (rodák zo Zákamenného). Na mieste nehody bol vyrobený pomník v podobe pamätného kríža, zhotovený z koľajníc a osiem, ktoré spájali vagóny. Na kríži sa nachádzal aj pamätný štítok, ktorý bol síce časom odcudzený, no vďaka dobrovoľníkom opätovne osadený.
Aby sme predišli prípadnej kolízii s výletným vlakom, cez vysielačku sme boli v pravidelnom spojení s jeho motorvodičom. 90-minútová jazda vrátane 20-minútového pobytu v sedle prebehla na výbornú a my sme si domov opätovne odnášali ďalšie skvelé zážitky. Zatiaľ čo pri pešom výlete sme mohli nerušene obdivovať úvraťový systém a kochať sa z malebných výhľadov, teraz sme mali možnosť zažiť ako tento systém fungoval v praxi. Presuňme sa ale späť do Skanzenu, kde na nás čakal ďalší nemenej zaujímavý program.
Po pozretí vnútornej časti múzejnej expozície sme na odporúčanie tety pokladníčky nastúpili do výletného vozňa a po povinnej kontrole cestovných lístkov personálom múzea sa vydali na vyhliadkovú jazdu. Tá bola o to zaujímavejšia, že na rozdiel od našej návštevy v roku 2020 nekončila v stanici Chmúra, ale pokračovala druhou koľajou až k prvej medzistaničnej úvrati.
V úvode tohto článku sme naznačili, že spodný úsek trate bol už úspešne zrekonštruovaný. Na naše sklamanie ale po ňom žiadne vlaky nejazdili, lebo pri skúšobnej prevádzke s cestujúcimi sa vyskytli drobné nedostatky, ktoré sa museli odstrániť. Mali sme preto v pláne zmapovať tento úsek peším spôsobom, ale k tomu sa ešte dostaneme. Čakala nás totiž komentovaná prehliadka múzea so šarmantnou sprievodkyňou v rámci ktorej sme sa o jednotlivých objektoch ľudovej architektúry dozvedeli množstvo zaujímavých informácií. Kto by sa chcel o nich dozvedieť viac, môže si zakúpiť sprievodcu múzeom a základné informácie nájdete aj TU.
Aby sme dopriali našim nohám aspoň malý odpočinok a do nášho tela doplnili potrebnú energiu, presunuli sme sa do Bufetu pri Depe a dali si pivo, kofolu a bryndzové halušky so slaninkou a cibuľkou.
Následne na nás čakalo malé prekvapenie. Pracovníci lesnej železnice nám umožnili nahliadnuť do útrob depa a pozrieť si zachované koľajové vozidlá. Nie všetky sú síce aktuálne v prevádzkyschopnom stave, no zámerom múzea je ich postupné obnovovanie minimálne do vystavovateľneho stavu. Všetko však bude závisieť od finančných možností inštitúcie. Parnú trakciu tvoria rušne U 34.001, U45.9,, či HORNO.I, motorovú lokomotívy DH 120 a BNE 50 „Gébuska“. Pod strechou sú odstavené aj osobné vozne a dreziny.
Na záver sme sa ešte vrátili do pokladne múzea a zakúpili na pamiatku nejaké suveníry. Uvažovali sme síce aj nad zmapovaním trate medzi Skanzenom a Kubátkoviou, no vzhľadom na pokročilí čas sme nakoniec spravili iba zopár ilustračných záberov. Paradoxne sme tak mali ďalší dôvod na opätovnú návštevu tejto lokality, čo sa nám podarilo ešte v októbri toho istého roka. Ale o tom až nabudúce.
V dostatočnom predstihu sme sa presunuli na zastávku a čakali na autobus. Aby to ale pre návštevníkov múzea nebolo až také jednoduché zástavky sú až dve: horná – situovaná bližšie k skanzenu a druhá medzi hornou a stanicou Kubatkovia. Logiku to síce nemá, no pravda je taká, že každý spoj zastavuje na inej zastávke. Ten náš mal síce stáť až hore, no jeho vodič sa otočil už na tej spodnej. Nuž to nevymyslíš, to sú SADky. 😀 Neostávalo nám preto nič iné ako sa vydať peši v smere jazdy autobusu. No keď sme si už mysleli, že sa v daný deň do Bratislavy nedostaneme, našli sa dobrí ľudia, ktorí nás odviezli až na železničnú stanicu v Čadci. Ešte raz ĎAKUJEME!
Návšteva Kysucko-Oravskej lesnej železnice je nepochybne veľkým magnetom nie len pre nadšencov železníc, ale aj pre rodiny s deťmi, milovníkov histórie a turistiky. Pokiaľ nemáte auto, či malé deti, alebo si to chcete všetko poriadne vychutnať treba rátať s tým, že to za jeden deň všetko absolvovať ani nestihnete. Ak ešte neviete aký výlet si spravíte počas letnej sezóny veríme, že sme vás inšpirovali.
Autor: Jaroslav Filo
Video: Ľubomír Nádaždy
Be the first to comment