KYSUCE, ORAVA – Písal sa jún 2021 a naša redakcia sa opäť vybrala na Kysucko-Oravskú lesnú železnicu. Na rozdiel od predošlého roku však našim cieľom nebola samotná jazda vlakom, ale turistický výlet po stopách úvraťovej železnice. A pretože veteránskych podujatí bolo vzhľadom na pandémiu menej ako obyčajne a v Bratislave panovala riadna horúčava, zbalili sme si do ruksaku fotoaparát, mapu a potrebný proviant a pobrali sa do terénu. Lebo keď výlet, tak poriadny so všetkým čo k nemu patrí.
Aj tentokrát sme na časti trasy použili pravidelný rýchlik do Košíc (dnešný expres s vynechaním niektorých staníc na trase) s následným pokračovaním osobným motorovým vozidlom, ktoré sme odstavili na parkovisku pri Múzeu Kysuckej dediny vo Vychylovke. Ďalej sme už pokračovali výlučne po vlastných nohách. Hoci bol našim primárnym cieľom historicky najcennejší úvraťový úsek, plánovali sme zmapovať celú zachovanú železničku. Jej úplne prvý úsek medzi stanicami Kubátkovia a Skanzen sme si síce nechali až na spiatočnú cestu, no nepodarilo sa to úplne tak, ako by sme chceli. Táto časť trate bola totiž v tom čase po povodni z roku 2009 vo veľmi zlom technickom stave a čakala ju náročná obnova. Koľajisko bolo zarastené a most ponad rieku Vychylovka na tom nebol o nič lepšie. V záujme vlastnej bezpečnosti sme preto spravili iba zopár dokumentačných záberov a vrátili sa k autu.
Na nepoužívanej časti trate v blízkosti depa bolo odstavených niekoľko vozňov, ktoré sa dalo pozrieť aj zblízka.
O pár minút neskôr sme už boli na stanici Skanzen a kupovali si lístky do múzea. Jeho individuálnu prehliadku sme síce absolvovali ešte v predošlom roku, no inú možnosť sme na výber nemali. Bez platnej vstupenky by sme sa totiž na úvrate nedostali a Sedlo Beskyd by sme dosiahli iba putovaním po neďalekej asfaltovej ceste. Vybavili sme čo bolo treba a náš neobyčajný výlet sa mohol začať. Zatiaľ čo v hlavnom meste bolo v tento deň horúco a poriadne dusno, tu na horách boli podmienky na turistiku viac ako ideálne. Vonku bolo slnečno a len sem-tam sa na oblohe objavil nejaký obláčik.
Prešli sme hlavnou časťou skanzenu a presunuli sa k trati úzkorozchodnej lesnej železnice. Už z diaľky bolo počuť ten známy zvuk vláčika motoráčika, ktorý spokojne uháňal malebnou krajinou. Zaujali sme vhodné miesto na fotenie a o pár minút neskôr popri nás prefrčala dieselhydraulická lokomotíva DH 120 s výletným osobným vozňom plným nadšených cestujúcich.
Kráčali sme popri trati a cestou nás míňala motorová lokomotíva BNE 50 známa aj pod prezývkou „Gébuska“ za ktorou nasledovala pracovná drezina na údržbu trate. Netrvalo však dlho a lokomotíva sa vracala späť do skanzenu a za sebou mala zapojený krytý služobný vozeň.
V tom čase sme už boli na stanici Chmúra a obdivovali vystavené exponáty. Najväčší záujem budil veľký parný rušeň Henschel 20615 z roku 1926 a vodný žeriav. Pôvodne sa tu nachádzal aj krytý prístrešok, ktorý nešťastnou náhodou vyhorel a v súčasnosti sa čaká na jeho obnovenie.
Po krátkej prehliadke sme sa pobrali na druhú a vyššie položenú koľaj v ústrety unikátnemu úvraťovému systému. Keďže baby ostali doma a celý deň bol prakticky iba pred nami, nikam sme sa neponáhľali. Práve naopak. Pomalým tempom sme kráčali hore a s fototechnikou v ruke obdivovali okolitú prírodu. Už po niekoľkých metroch nás zaujal vystavený drvič kameňa na výrobu štrku z miestnych zdrojov, ktorý bol poháňaný stabilným spaľovacím motorom.
O kúsok ďalej sme opatrne prechádzali cez práve rekonštruovanú časť trate, ktorá sa opravovala po jej nedávnom podmytí. Staré podvaly boli odložené popri nej a nové čakali na finálne ukotvenie.
História Kysucko-Oravskej lesnej železnice siaha do roku 1926, kedy došlo k spojeniu dovtedy dvoch samostatných železníc vybudovaných v rokoch 1914 – 1918 na prepravu dreva z hôr k pílam. Kysucká železnica viedla z Oščadnice do Chmúry (Nová Bystrica, časť Vychylovka) a oravská z Lokce do Erdútky (Oravská Lesná). Po vybudovaní spojovacej trate bola celková dĺžka železnice 110 km, pričom hlavná trať mala 61 km. Zbytok tvorili odbočky, ktoré sa budovali, rušili, predlžovali alebo skracovali podľa potreby odvozu vyťaženého dreva. Prevádzka lesnej železnice bola v roku 1971 ukončená a na základe rozhodnutia vtedajších orgánov mala byť celá trať fyzicky zrušená. Vďaka zanieteniu aktivistov sa ale našťastie podarilo zachovať historicky najcennejší úsek z Kubátkovie cez Chmúru a Sedlo Beskyd do Tanečníka, ktorý je jedným z dvoch úvraťových systémov zachovaných v Európe. Úsek Tanečník – Ústrig sa však už žiaľ zachrániť nepodarilo. Keďže v tomto náročnom horskom a lesnom teréne nebolo možné vybudovať oblúky s dostatočne veľkým polomerom, namiesto ekonomicky náročného budovania estakád, či tunelov sa spojovacia trať postavila unikátnym cik-cakovitým systémom. V mieste úvrate je výhybka, umiestnená kolmo na spádnicu, z rozvetvenia ktorej sa jedna koľaj mierne zvažuje do doliny a druhá mierne stúpa k sedlu. Na dostatočne dlhej koľaji za výhybkou vlak zastavil, výhybka sa prehodila, vlak zmenil smer a cez výhybku pokračoval po druhej koľaji pričom lokomotíva bola na opačnom konci vlaku a vagóny tlačila (na poslednom vozni bol vždy prítomný brzdár). Po prehodení výhybky na ďalšej úvrati sa lokomotíva opätovne dostala na čelo súpravy. Takýmto systémom sa vlak dostal z kysuckej na oravskú stranu trate a opačne. Na pomerne krátkom úseku (vzdušnou čiarou 1 500 metrov) sa pomocou 5. úvratí prekonalo prevýšenie 217,69 metrov. Zachovaná časť trate je od roku 1991 Národnou kultúrnou pamiatkou Slovenskej republiky a v súčasnosti je spravovaná dvomi múzeami – kysuckým (Kubátkovia – Sedlo Beskyd) a oravským (Sedlo Beskyd – Tanečník).
Pešia túra po úvraťovej železnici síce môže byť pre niekoho náročná, no vďaka odlesneným úsekom ponúka naozaj malebné pohľady do doliny a na okolitú krajinu. Stačí mať po ruke mobil, kameru, alebo fotoaparát a o pekné zábery rozhodne nebude núdza. Veď napokon posúďte sami.
Čím vyššie sme stúpali, tým bližšie sme boli k lesnému porastu, cez ktorý viedla aj úvraťová železnica. A pretože v súčasnosti sa už po železnici drevo neprepravuje, ukončenie úvratí je podstatne kratšie ako v minulosti.
Čas plynul a my sme sa ocitli v polovici našej cesty – na vrcholovej stanici Sedlo Beskyd, ktorá sa nachádza v nadmorskej výške 935 metrov nad morom. V jej blízkosti je vyhliadková veža ponúkajúca pohľady na krásnu panorámu oravskej prírody, Veľký Rozsutec a Oravské Beskydy a lesná studnička. Najprv sme si s kľudom gentlemana počkali na odjazd historického vlaku Oravskej lesnej železnice – dieselhydraulickej lokomotívy DH 120 s dvoma výletnými osobnými vozňami a potom sa v rámci obedovej prestávky pustili do občerstvenia z domácich zásob.
Hoci úvraťový systém lesnej železnice sme už mali úspešne prejdený, čakalo nás ešte nemenej zaujímavé putovanie po oravskej časti trate. Úvodná časť cesty viedla príjemnou lúčnou krajinou na ktorej sa spokojne pásli kravy. V neďalekých korunách stromov bolo počuť štebotavé vtáky.
Postupne sme vchádzali do lesa, ktorý si získal prívlastok ako rozprávkový. Nie že by sa v ňom diali veci zázračné, no počas jazdy vlakom v ňom môžete vzhliadnuť Červenú čiapočku, Pinokia, pavúka, sovu, princeznú a žabu a ďalšie postavičky, ktoré sa priebežne dopĺňajú. Nakoľko sa jedná hlavne o atrakciu pre najmenších cestujúcich, detičky majú pri výhľade z vozňa prednosť. Ak si ich chcete pozrieť v kľude tak ako my, potom si tento úsek prejdite aj peši.
Po opustení lesa sa pred nami opätovne objavila lúka a v diaľke bolo možné vidieť prvé domy Oravskej Lesnej.
Pokračovali sme teda ďalej a po niekoľkých minútach sme dorazili do symbolického cieľa našej cesty – nástupnej stanice lesnej železnice v Tanečníku. Bolo neskoršie popoludnie a naše nohy potrebovali na chvíľu zregenerovať. Kúpili sme si koláč a ovocnú limonádu, sadli si k stolíku na lavičku a spracovávali doterajšie momenty nášho výletu. Boli sme radi, že to najhoršie už máme úspešne za sebou.
V areáli stanice bolo možné vzhliadnuť informačné panely o železnici a okolitej prírode, no nachádza sa tam aj expozícia dokumentujúca život lesnej dráhy, detské ihrisko, voliéra s pávmi a začiatok náučného chodníka Oravskej lesnej železnice s 8. zastaveniami, ktorý je vhodný pre cykloturistov a turistov.
Aby sme na spiatočnej ceste nemuseli ísť rovnakou trasou, zvolili sme si pohodlnejší variant v podobe neďalekej asfaltovej cesty. Lesnú železnicu sme síce stratili z dohľadu, no podstatne sme si tým skrátili cestu. Na prvý pohľad to možno mohlo vyzerať nezáživne, no nakoniec na nás čakalo viacero pekných výhľadov.
Po návrate na Kysuce už bolo síce múzeum dávno zatvorené, no nám to vôbec nevadilo. Mapovanie prvého úseku trate spomínané v úvode tohto článku bolo viac-menej symbolické a tak sme si pred odjazdom dopriali krátky oddych v aute. Mali sme za sebou neopakovateľný deň plný zážitkov, nádherných fotografií a poriadnej záťaže v nohách. Boli sme síce viac ako unavení sťaby po výstupe na Gerlachovský štít, no zhodli sme sa na tom, že tento výlet stál rozhodne za to. Našim ďalším plánom bolo odviezť sa po úvraťovej železnici na drezine. Sen sa stal skutočnosťou o 3 roky neskôr a vy sa už teraz môžete tešiť na ďalší zaujímavý článok. A nie len jeden. Ešte v tom istom roku sa nám totiž podarilo zmapovať obnovený úsek trate medzi stanicami Kubárkovia a Skanzen.
Autor: Jaroslav Filo
Foto a video: Jaroslav Filo a Marián Stanko
Be the first to comment