BRATISLAVA – Po najsledovanejšom podujatí 500 km slovenských sa v hlavnom meste v polovici júna uskutočnila ďalšia akcia s dlhoročnou tradíciou. 1 000 míľ československých opäť priniesli do hlavného mesta umenie a eleganciu dvojtaktných i štvortaktných motorov najmú z obdobia prvej republiky.
Celá paráda začala už štvrtok ráno, keď sa celá kolóna veteránov vybrala na neobyčajnú jazdu z Prahy do Bratislavy počas ktorej museli prejsť cez viacero prejazdových kontrol podľa priloženého itineráru. Naša redakcia začala toto podujatie mapovať až v popoludňajších hodinách priamo pod majestátnym hradom Devín. Presun do tejto mestskej časti však nebol jednoduchý, lebo vonku bolo poriadne horúco a autobus nemal žiadnu klimatizáciu. Skrátka 30-minútová pojazdná sauna na šiestich kolesách s harmonikou. 😀
Po príchode na parkovisko pri hrade, ktoré v minulosti slúžilo aj ako konečná mestskej hromadnej dopravy, sa nič zaujímavé nedialo. Až na jednu výnimku tam stáli iba moderné automobily, ktorých majitelia boli na prehliadke hradu, prechádzke popri Dunaji a rieke Morava, alebo sedeli v niektorom z miestnych podnikov.
O niečo neskôr sem postupne začali prichádzať prví účastníci. Niektorí odstavili svoje vozidlá na rozľahlom parkovisku, iní sa posunuli o kúsok ďalej k sútoku Moravy a Dunaja, kde bol oficiálny cieľ prvej etapy. Aby ale nedostali trestné body, cez cieľovú rovinku mohli prejsť až vo vopred stanovenom čase. Využili preto čas a pobrali sa na malé občerstvenie.
Tu i tam ste mohli stretnúť aj rodiny s deťmi, ktoré si prišli pozrieť veterány. O niečo väčšie zastúpenie mali nadšenci motorizmu, ktorí s fotoaparátom v ruke striehli na historickú techniku. Väčšina z nich síce bola flexibilná, no našli sa aj takí, ktorí nehybne sedeli na kempingovej stoličke a hromžili, keď im niekto vošiel do záberu. „Ja ich sprevádzam odkedy prekročili Slovensko, ale toto je nuda. Žiadna akcia, nič sa tu nedeje. Zajtra to bude iné. Na motorkárskej dráhe v Dlhej budú pretekať, vzájomne sa predbiehať a my môžeme fotiť do sýtosti. Ale teraz sa asi unudím k smrti,“ sťažoval si jeden objemnejší fanúšik veteránizmu.
Zatiaľ čo niektorí účastníci ešte len prichádzali na miesto určenia, iní už v pravidelnom intervale prechádzali cieľom a cez Devínsku cestu, Botanickú ulicu a Nábrežie armádneho generála Ludvíka Svobodu pokračovali na Rybné námestie, kde kde na nich v neďalekom hoteli čakala slávnostná večera, oficiálne privítanie i ubytovanie.
Kým sa veteránisti išli ubytovať, alebo si po náročnej ceste kontrolovali svojich miláčikov, prítomná verejnosť s fotoaparátom či mobilom v ruke nadšene obdivovala jednotlivé vozidlá.
V piatok ráno bol na prvý pohľad všedný pracovný deň. Dospelí boli v práci, žiaci a študenti v škole, alebo na výlete a tí skôr narodení sedeli v parku, prípadne v čakárni u lekára. Slovenská akadémia vied zase na Hviezdoslavovom námestí pripravila bohatý celodenný program, ktorý začal zaujímavým súťažným kvízom a jednotlivé posádky sa pripravovali na štart druhej etapy. Kontrolovali svoje vozidlá, dopĺňali si zásoby občerstvenia a študovali trasu. Nie nadarmo sa totiž hovorí, že kvalitná príprava je základom každého úspechu. 😉
V tomto čase síce pri veteránoch veľa ľudí nebolo, no pri mieste štartu sa tu i tam pristavili pracujúci ľudia i študenti, ktorí si aspoň na pár minút pozreli zúčastnenú techniku. Spravili si zo dve, tri fotky a pobrali sa ďalej. 😎
Celý štart trval približne dve hodiny, lebo jednotlivé posádky odchádzali priebežne s určitým časovým rozostupom. Kto sa to rozhodol sledovať až do samého konca, musel si so sebou vziať prikrývku hlavy a pitný režim. V horúcom dni by mu inak mohol hroziť kolaps.
Zatiaľ čo sa účastníci zrazu cez Raču, Svätý Jur a Pezinok presunuli na motorkársku dráhu pri obci Dlhá, my sme stihli poludňajšiu svätú omšu a domáce občerstvenie. A keď sa následne vracali z obeda v Podunajských Biskupiciach, boli sme už v cieli na Bratislavskom hrade. Na oblohe nebolo ani jedného mráčika-obláčika a vonku bolo poriadne teplo. Sadli sme si preto na trávu pod koruny stromov a čakali na príjazd veteránov. Spočiatku to ale bola celkom nuda, lebo prvé vozidlá prichádzali s cca 30-minútovým rozostupom.
Čo čert nechcel, kvôli ostrému slnku na spodnej „ceste“ neboli podmienky na fotenie veľmi ideálne. Neostávalo nám preto nič iné ako sa presunúť o niečo vyššie a priebežne mapovali prejazd jednotlivých posádok. Nemohli sme tušiť, že sa pri nás pristaví mladá anglicky hovoriaca slečna a okrem veteránov si odfotí aj „dokumentárnu konkurenciu“. Našťastie sme sa ale dohodli a recipročne si ju odfotili na pamiatku. 😎
A keď sme si mysleli, že nás už nič neprekvapí a pomalým tempom sa presunieme na Rybné námestie, v cieľovej rovinke i pár metrov za ňou sa z ničoho nič vynorili ďalší účastníci. Nedalo sa teda robiť nič iné, iba ostať na pôvodnom mieste a fotiť.
V podvečerných hodinách sa nám nakoniec predsa len podarilo prísť k mostu Slovenského národného povstania, kde už medzičasom bola výstava veteránov v plnom prúde. Rodiny s deťmi i tí skôr narodení, obyvatelia mesta, turisti, dopravní nadšenci i náhodní okoloidúci. Tí všetci chodili od vozidla k vozidlu a nadšene obdivovali precíznu prácu našich predkov. Stretnúť ste tu však mohli aj mladé slečny s menším i väčším poprsím, ktoré sa fotili pred vybranými exponátmi.
Väčšina majiteľov síce sedela na kávičke, kofole, či pive, no našli sa aj takí, ktorí sa venovali svojim štvorkolesovým miláčikom, alebo ich schovali pod čiernu plachtu čo zmarilo ich fotografovanie.
A keď slnko začalo pomaly klesať za obzor, na Hviezdoslavovom námestí sme si dopriali malé hudobné osvieženie v podaní skupiny The Beatless band.
V sobotu ráno čakal na účastníkov zrazu štart tretej záverečnej etapy s cieľom pri Národnom technickom múzeu v Prahe. Ich odjazd sme už ale nedokumentovali, lebo naše kroky, telo i myseľ smerovali na 25. celoslovenský zraz historických železničných vozidiel Rendez 2025. Ale to už je iný príbeh.
Zoznam účastníkov 1 000 míľ československých si môžete pozrieť TU. Pre úplnosť ešte doplníme, že fotky v galérii nie sú zoradené v poradí akom sme ich nasnímali.
Autor: Jaroslav Filo
Foto: Jaroslav Filo, Ľubomír Nádaždy a Marián Stanko
Be the first to comment