BRATISLAVA – Výstava historických železničných i neželezničných vozidiel, mimoriadne jazdy parných a motorových vlakov po Bratislave a okolí, defilé prevádzkyschopných vozidiel na točni, železniční modelári, hudobné vystúpenia a ďalší zaujímavý program. Celoslovenský zraz historických železničných vozidiel nechýbal ani v tomto roku a naša redakcia bola pri tom.
Ešte sme si ani poriadne neusporiadali všetky dojmy, myšlienky a fakty z 1 000 míľ československých a už sme sa museli plne koncentrovať na tradičný celoslovenský raz historických železničných vozidiel, ktorý sa pravidelne koná v starom rušňovom depe Bratislava – Východ. Aby sme ale pri ceste za víkendovým podujatím nemuseli využiť pravidelné spoje mestskej hromadnej dopravy, vybrali sme sa na železničnú stanicu v Petržalke, kde nás už na 1. nástupišti čakala historická súprava na čele s parným rušňom 434.2338 „Štvorkolák“. Spravili sme zopár úvodných záberov a nastúpili do jedného z osobných vozňov 3. triedy. Kto skôr nasadne, ten skôr sadne. 🙂
Je síce pravda, že jeden z dopravných portálov aj napriek nášmu upozorneniu mylne informoval o súbežnej jazde dvoch parných vlakov, no realita bola úplne iná. Oprava železničnej trate medzi Ústrednou nákladnou stanicou a stanicou Nové Mesto totiž umožňovala jazdu iba po jednej traťovej koľaji so zníženou rýchlosťou. A aj keď sa to na prvý pohľad mohlo zdať inak, verejnosť prejavila o túto jazdu obrovský záujem. Medzi cestujúcimi totiž neboli len dopravní nadšenci a tí skôr narodení, ale aj početná skupina rodín s deťmi, pre ktoré sú takéto akcie vždy veľkým zážitkom. Veď ako sa hovorí, kto nie je od sadze a dymu, neviezol sa vlakom. 😀
Po krátkej zastávke na Novom Meste, kde k nám pristúpili ďalší odvážlivci, sme pokračovali v nostalgickej jazde ďalej. Na chvíľu sme síce ešte neplánovane zastavili aj na stanici v Rači, no o pár minút neskôr sme už vystupovali v areáli podujatia. Parno-motorový vlak z Dunajskej Stredy s rušňami 555.3008 „Mazutka“ a T 466.0254 „Pielstick“ prišiel pred nami a prítomní návštevníci čakali už iba na ten z Leopoldova vedený rušňom 475.196 „Šľachtičná“. Stánky so suvenírmi a občerstvením boli samozrejme dávno otvorené, z reproduktorov hrala príjemná hudba a všade vládla príjemná atmosféra. Zatiaľ čo niektorí ľudia s fotoaparátom v ruke netrpezlivo behali pomedzi exponátmi, alebo sa viezli na stanovišti parného rušňa 310.433 „Žofka“, iní dali prednosť systematickejšej prehliadke areálu.
Tridsať minút pred obedom sa o hudobnú pohodu postaral starý známy C. a k. komorný dychový orchester, ktorý nás svojimi lahodnými melódiami opäť vrátil do čias rakúsko-uhorskej monarchie. Muzikanti v elegantnej rovnošate a populárne skladby sa miešali s lahodnou vôňou pary, dymu a naftového benzínu.
Ešte posledné zábery na mobil a potom rýchlo šup-šup za prenosné zábrany, aby nás nezrazil voľajaký exponát v štádiu ľahkého posunu. 😀 Za klasickými zábranami už síce nebolo takmer žiadne voľné miesto, no na plošinách nákladných vozňov sa ešte dal nájsť vhodný flek na pozorovanie. No aj keď sme my nadšenci dopravy chceli čo najlepšie zábery, detičky s menšími či väčšími kukadlami mali samozrejme prednosť. Tridsať minút po 12-tej hodine sa o slovo opäť prihlásil moderátor podujatia a predseda Klubu železničných modelárov Bratislava v jednej osobe Martin Benčík, ktorý nás po prvý krát sprevádzal prezentáciou prevádzkyschopných rušňov na točni. Po oficiálnom zapískaní všetkých lokomotív a úvodnom príhovore zástupcov Železníc Slovenskej republiky sa na točni postupne začali striedať parné i motorové rušne rôznych typov a rokov výroby, o ktoré sa s láskou dlhoročne starajú železničné kluby naprieč Slovenskom.
Najväčšou lahôdkou ale bola elektrická lokomotíva legendárnej Viedenskej električky Ganz P.O.H.E.V. Eg 6 a drezina Dlm 4-49090 z roku 1949, ktorá sa v rokoch 2023 – 2024 podrobila náročnlému reštaurovaniu do prevádzkyschopného stavu. Škoda len, že sa ju nedalo zdokumentovať aj z blízka, lebo hneď po skončení prezentácie ju usporiadatelia pred zvedavými návštevníkmi skryli do útrob remízy. O nič lepšie žiaľ nedopadla ani Viedenská električka, ktorá bola počas oboch dní vystavená pred vstupom do rušňovej remízy hneď za historickým rušňom T 334.001 „Rosnička“. Chceli ste fotiť? Smola. Rendezácka história sa po rokoch znova opakuje. 🙁 Alebo že by stačilo počkať až do nedeľného podvečera?
V popoludňajších hodinách sa uskutočnili okružné jazdy parným vlakom na čele s rušňami 434.2338 „Štvorkolák“ a 477.013 „Papagáj“ do Bratislavy-Nového Mesta a elektrickým retrovlakom s rušňami 350.002 „Gorila“ a S 499.0001 „Laminátka“ do Leopoldova. Ukončite nástup, vlak hneď odíde. 😀
Komu sa ale v tomto sparnom dní nechcelo voziť vlakom, mohol sa v areáli múzea vybrať za ďalšími atrakciami. Veľkým lákadlom už tradične bola prezentácia modelových a modulových koľajísk Klubu Modrý Horizont, Klubu železničných modelárov Vrútky a Klubu železničných modelárov Bratislava v rušňovej remíze, kde si okrem prehliadky precízne spravených modelových koľajísk bolo možné zakúpiť aj rôzne suveníry, alebo sa za dobrovoľný príspevok odviezť na tzv. záhradnej železnici.
Ďalšie stánky so suvenírmi sa nachádzali na voľnom priestranstve a v ich ponuke nechýbali najrôznejšie knižné publikácie, modely, magnety, leporelá, pohľadnice, hrnčeky, hračky, kľúčenky, pexesá, puzzle, klieštiky na lístky, píšťalky, výpravky, šiltovky, tričká a iné drobnosti pre malých i veľkých návštevníkov. Veľké rady sa tvorili aj pri stánkoch s občerstvením na Námestí smädných železničiarov, v ktorých si bolo možné zakúpiť cigánsku v žemli, Kurací sen, klobásu, hranolky, palacinky, langoše, pivo, kofolu, limonádu, napolitánky i džúsy pre deti. A keďže vonku bolo poriadne horúco, v kurze bola aj lahodná zmrzlina, ktorá sa minula rýchlejšie ako štátne dlhopisy Laca Kamenického. 🙂
O 14:30 sa uskutočnil koncert dámskeho vokálno-inštrumentálneho tria Paper Moon Trio. Nechýbala však ani výstava cestných veteránov Veterán klubu Tatra 141, výstava vozidiel záchranných zložiek spojená s ukážkou prvej pomoci, prehliadka modelového koľajiska občianskeho združenia Vláčikovo a ukážka dobového informačného zariadenia Pragotron v budove Veľkej vodárne.
Záver prvého dňa sa niesol v znamení večerného fotografovania, ktoré má žiaľ už najlepšie roky svojej existencie dávno za sebou. Jednotlivé exponáty totiž neboli vhodne rozmiestnené a o ich dokonalom nasvietení by sa taktiež dalo polemizovať. Skrátka zatiaľ čo v začiatkoch podujatia sa na dobrú fotku za svitu mesiaca takpovediac čakalo v rade ako na za socializmu na pomaranče, teraz to už viac menej bola iba povinná jazda pre tých najortodoxnejších nadšencov z radov účastníkov a návštevníkov. A hoci bolo ukončenie programovo dané na 21:30, v praxi ste tam mohli byť hoc aj celú noc. Veď čo môže byť krajšie, ako milovanie pod parou so svojou nežnejšou polovičkou. 😉
Na druhý deň ráno mohli niektorí ľudia pociťovať hlavy bôľ, iní sa chtiac-nechtiac opäť objavil v areáli výstaviska. Niekto z povinnosti, iný zo zvedavosti alebo len tak z nudy aby náhodou reč nestála. 🙂 My sme sa taktiež rozhodli pre opätovnú návštevu výstaviska. Lebo keď už svalovica, tak poriadna. 😀 A keď para, tak z Papagája. 😀 Čo Lucifer nechcel, veľa ľudí uvažovalo rovnako ako my. No našli sa aj takí odvážlivci, ktorí dali prednosť Zelenému Antonovi z Leopoldova, či parno-motorovému vlaku z Galanty s rušňami 424.247 „Vitéz“ a T 466.0254 „Zamračená“. Parná lokomotíva si v Petržalka v pravidelných intervaloch spokojne pobafkávala, malí i veľkí cestujúci priebežne nastupovali do pristavenej súpravy a zopár nadšencov si robilo zábery do rodinných albumov. Tu i tam sa mihlo viacero nemecky hovoriacich cestujúcich, ktorí tam dorazili pravidelným elektrickým vlakom z Viedne, alebo sa práve chystali opačným smerom a vôbec nerozumeli tomu čo sa deje. Nevadí. Ešteže výpravca zapískal a pohli sme sa do múzea. Nasleduje konečná stanica, the final stop is, es folkt die Endstation: Železničné múzeum Slovenskej republiky. Jaj pardon. Stáli sme aj na Novom Meste a v stanici Rača. 😀
Počas druhého dňa víkendového podujatia síce bolo vonku rovnako teplo, no návštevníkov bolo podstatne menej. S najväčšou pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou tomu žiaľ prispel aj fakt, že akcia nemá časové ohraničenie a v popoludňajších hodinách sa jednotlivé kluby pomaly chystajú na odchod. No kto sa namiesto varenia nedeľného obeda rozhodol zavítať na Rendez, nemal ešte nič stratené. Avšak len za predpokladu, že sa niektoré suveníry, jedlá či nápoje postupne z ponuky nevyparili skôr, ako dorazil na miesto určenia. 🙂 A keďže na nebi nebolo ani jedného mráčika-obláčika, väčšina dievčat bola vyletnená v krátkom tričku, ktoré dokonale zvýrazňovalo ich skryté cennosti. 😉
Na svoje si prišli aj priaznivci country muziky, ktorí sa predpoludním mohli započúvať do vystúpenia speváka a textára Ivana Terry Zemana.
Keďže nedeľný sprievodný program bol viac-menej rovnaký ako v sobotu, nemusíme sa mu detailnejšie venovať. Čo ale naopak spomenúť určite možeme je historicky prvá súťaž zručnosti posádok parných rušňov pozostávajúca z niekoľkých netradičných a na prvý pohľad veľmi úsmevných disciplín. O čo išlo? Každá posádka parného rušňa dostala na začiatku tyč s hákom a na ojnicu plechovku piva. Rušňovodič sa musel pohnúť s mašinou tak, aby plechovka nespadla na zem. V opačnom prípade by musel povinné zastaviť a vrátiť plechovku znova na svoje miesto.
V druhej disciplíne musela posádka za pomoci palice prasknúť balón ležiaci popri koľajniciach. No hoci to znie pomerne jednoducho, nie každému sa to podarilo.
Jeden z členov posádky následne musel vybehnúť po schodoch na plošinu zauhľovacieho žeriavu, vybrať zo zväzku správny kľúč a odomknúť kruh. Rýchlosťou blesku sa s ním následne musel vrátil späť do rušňa, aby sa ho počas spiatočnej jazdy pokúsil zavesiť na pripravený kolík.
Potom už nasledoval iba hod loptičkou do stredu kruhu, zbesilé pitie teplého nealko nápoja a dojazd na miesto štartu. A to všetko načas. Víťazom sa stala posádka, ktorá to zvládla za čo najlepší čas a získala najmenej trestných bodov.
Kto sa počas víkendu náhodou ešte neviezol parným vlakom, mohol popoludní nastúpiť do nostalgickej súpravy vedenej Zeleným Antonom do Trnavy a späť.
Pre detských návštevníkov bola zase pripravená Vlaková patrola s rôznymi súťažnými úlohami.
O hudobné vyvrcholenie železničného podujatia sa aj tento krát postarala swingová kapela Funny Fellows. Po jej skončení a návrate okružného vlaku sa však areál podujatia postupne začal meniť na nepoznanie – z výstaviska na múzeum všedného dňa. Balili sa modelári, stánkari, ba aj samotní klubisti. Najprv dozbrojili prepotrebnú vodu a uhlie do parných rušňov a po následnom spojení vozidiel do viacerých konvojov a pomaly začali chystať na odjazd. Kto náhodou v tomto čase prišiel na výstavu sa teoreticky síce ešte mohol občerstviť a vidieť zopár exponátov, no to najlepšie z akcie už prakticky bolo nenávratne dávno preč.
Okrem mimoriadneho parného vlaku z Petržalky, Dunajskej Stredy, Galanty a Leopoldova bolo možné pri ceste do železničného múzea využiť aj celodennú kyvadlovú dopravu v podobe súpravy historických motorových vlakov z hlavnej stanice, ktoré s výnimku prvého spoja z múzea a posledného do múzea zastavovali aj na Vinohradoch. V sobotu boli vypravené motorové vozy M 152 s prívesnými vozňami 011 tzv. Potrubie, v nedeľu zase jazdila súprava M 262.0128 + Calm + Bix + M 286.0018. O určitú formu posilovej dopravy sa síce „postaral“ aj dopravný podnik, no tá mala taktiež najväčšiu slávu už dávno za sebou. Historické električky už po druhýkrát neboli vypravené a na historickú linku R bol nasadený červený a oranžový unikát známy aj pod označením Citelis. 😀 A ako poznamenal jeden z trojmetrových účastníkov „Kto sa neviezol unikátom, nebol na Rendezi,“ alebo „V Bratislave unikát, v Trnave obyčajný voz.“ 😀
Na jubilejnom 25. zraze historických železničných vozidiel bolo opäť možné obdivovať celú plejádu parných, motorových a z časti aj elektrických rušňov. Škoda len že zahraničie prezentoval iba parný rušeň 424.247 „Vitéz“. Motorový vozeň „Arpád“, motorový rušeň „Nohab“, či exponáty z Čiech a Rakúska tentokrát chýbali. Hoci areál výstaviska disponuje dostatočnými priestorovými možnosťami, väčšina exponátov bola už tradične „natlačená“ tesne na jedno mieste. Ba našli aj také, ktoré síce boli uvedené v pozvánke na podujatie, no pred očami verejnosti ostali skryté. Ďalším opakujúcim sa javom bolo nepredstavenie všetkých prevádzkyschopných vozidiel na točni, keď organizátori z neznámych dôvodov vynechali motorové vozne a elektrické rušne. Jazdy na drezinách taktiež neboli k dispozícii a možná nebola ani prehliadka expozície drezín a komentovaná prehliadka areálu so sprievodcom. Za zmienku určite stojí aj absencia dvojdňovej vstupenky, ktorá by k návšteve výstaviska motivovala ďalšiu skupinu verejnosti najmä z radov rodín s deťmi. Návštevníci podujatia, ktorí sa ráno rozhodnú využiť návozové parné, alebo motorové vlaky z Bratislavy a okolia, majú túto jazdu v cene vstupného (popoludňajšie okružné vlaky si musia zaplatiť). No tí, ktorí sa z rôznych dôvodov rozhodnú využiť iné formy dopravy sú o tento benefit ukrátení a v prípade záujmu o okružnú jazdu historickým vlakom si musia kúpiť osobitný lístok. A pri tom by stačilo aby v cene vstupného bola jedna ľubovoľná jazda nostalgickým vlakom bez ohľadu na to či ide o návozový alebo okružný vlak. Nesmieme však zabudnúť ani na osoby s ŤZP a ŤZP-S, ktoré si na rozdiel od predošlých rokov museli na okružné jazdy vlakom zakúpiť plné cestovné a to aj napriek tomu, že na inýchakciách spoluorganizvoaných múzeom im stačí iba preukázať sa príslušným preukazom. Zľava na vstupnom im ale našťastie nezanikla.
Hoci by sa na základe vyššie uvedených riadkov mohlo zdať, že táto akcia už ničím nemôže prekvapiť, opak je pravdou. Každý zo železničných klubov sa totiž na tomto podujatí snaží odprezentovať v čo najlepšom svetle. V závere tohto článku preto ĎAKUJEME všetkým organizátorom, sponzorom, partnerom podujatia a dobrovoľníkom bez ktorých by sa táto akcia určite nemohla uskutočniť. Naše poďakovanie patrí aj všetkým pravidelným i novým návštevníkom a všetkým priaznivcom železníc.
Autor: Jaroslav Filo
Audio a video: Jaroslav Filo
Foto: Jaroslav Filo a Ľubomír Nádaždy
sobota
nedeľa
Be the first to comment