BRATISLAVA, KEMENCE – Ešte sme si ani nestihli poriadne oddýchnuť od návštevy Múzea nákladných automobilov Tatra Kopřivnice a už sme sedeli v mimoriadnej súprave občianskeho združenia Albatros klub vedenej motorovými rušňami T 478.1201 „Cecaňa“ a 754 071-9 „Okuliarnik“. Čakala nás totiž celodenná zážitková jazda na lesnú železnicu Kemence v Maďarsku. Keďže na tejto železničke sme doteraz nikdy neboli, rozhodli sme sa to napraviť. A to aj napriek tomu, že sme si v nedeľu ráno museli o niečo privstať.
Na hlavnú stanicu sme dorazili v dostatočnom predstihu pred odchodom vlaku. Od prítomného personálu sme si vyzdvihli cestovné lístky a obsadili si miesto na sedenie. Aby nikto z cestujúcich nemusel rozmýšľať do ktorého vozňa sa usadí, organizátori akcie každému z nich pridelili konkrétne miesto na sedenie. Super.
Ani sme sa nenazdali a pohli sme sa zo stanice. No skôr ako sa niektorí z nás ponorili do stavu hibernácie, privítal nás František Šiller z Albatros klubu, povedal niekoľko organizačných pokynov a zaželal nám príjemnú cestu.
Aby sme sa počas jazdy náhodou nenudili, organizátori akcie si pre nás pripravili fyzicky nenáročné aktivity. Zatiaľ čo my dospelí sme si potrápili naše mozgové závity pri železničnom vedomostnom kvíze, detskí cestujúci sa venovali kresleniu vláčikov. Nie nebojte sa. Nemuseli si so sebou priniesť žiadny výtvarný ateliér. Farbičky, ceruzky a papier dostali od „vedúceho“ v každom vozni. No ale už ticho, lebo namiesto Okuliarnika nakreslím Pielstick a v kvíze omylom zaškrtnem nesprávnu odpoveď. 😀
Počas celej jazdy si v spoločenskom vozni WGmeer 61 56 89-70 001-8 bolo možné vybrať zo širokej ponuky suvenírov a prispieť tak na činnosť Albatros klubu a rekonštrukciu parného rušňa 498.104 „Albatros“. Zakúpiť si bolo možné knižné publikácie, občasník Nostalgia, sedmové a žolíkové karty, omaľovánky, pexesá, puzzle, tričká, šiltovky, mikiny, ponožky, prívesky na kľúče, pohľadnice, hrnčeky, dáždniky, DVD, fľašky na vodu ba i rohožky pod nohy. Pri pulte na opačnej strane vozňa zase boli v ponuke džúsy pre deti, kofola i minerálka.
Kto bol hladný, alebo smädný, mohol sa presunúť do jedálenského vozňa WR 51 56 88-41 028-8 (vyrobený v roku 1976 v nemeckej vagónke VEB Wagonbau Bautzen ako posledný) a vybrať si zo širokej ponuky občerstvenia ako sú langoše, párky s horčicou a chlebom, klobása, grilovaný oštiepok, kapustnica, palacinky, káva, čaj, pivo v plechovke i fľašková kofola. O palacinky s čokoládou a šľahačkou bol však až tak veľký záujem, že na spiatočnej jazde už boli beznádejne vypredané. Ach jaj. Cestujúci sa asi držali nasledovné hesla: „Chráňte sa pred únosom! Čím viac vážite, tým ste ťažší pre únoscov! Dajte si dezert!“ 😛
Kto si pri rezervácii lístkov nenahlásil aj balíček na opekanie s chlebom, klobásou a horčicou, mohol tak urobiť počas jazdy vlaku až do momentu pokým ich prítomný personál nezačal distribuovať zapísaným cestujúcim. Vedúci vozňa medzitým zozbieral vyplnené kvízy a detské kresby a o pár minút neskôr odmenil najkrajšie obrázky. Ďakujeme všetkým deťom, ktoré sa zapojili a rodičom, ktorí kvízovali.
Cesta nám ubehla ako voda a boli sme v koncovej stanici Šahy. Vystúpili sme zo súpravy a presunuli sa do autobusu spoločnosti MARIA-BUS, s. r. o., ktorý nás na 2x odviezol na parkovisko pri lesnej železnici Kemence v susednom Maďarsku. Ak sme tu všetci, štartujeme. 🙂
Zatiaľ čo organizátori akcie po príchode na úzkorozchodnú 600 mm lesnú železnicu vybavili všetky potrebné formality, my sme si spravili zopár úvodných fotografií.
Nastúpili sme do pristavenej súpravy s letnými otvorenými vozňami na čele s parným rušňom V.356-301 „Triglav“ a keď výpravca zapískal, vydali sme sa na jazdu po zachovanom 4 km úseku trate Kemence – Feketevölgy a späť. Prechádzali sme popri areáli depa, rodinných domoch a súbežnej lesnej asfaltovej ceste a po niekoľkominútovej jazde sme zastavili na tretej nácestnej stanici Goodóvár, kde sa nám podarilo spraviť aj zopár dokumentačných záberov.
Opätovne sme nastúpili do vlaku a pokračovali v jazde až do konečnej stanice Feketevölgy kitérö s dvojkoľajnou výhybňou s kusou koľajou.
Za dnešnou konečnou stanicou a korytom potoka, ktorý túto trať prerušil, ešte železnica niekoľko metrov pokračuje a v minulosti na nej fungovala ostrovná prevádzka s malou lokomotívou. Pôvodné ukončenie trate bolo až o 3,2 km ďalej v koncovej stanici Hajagos.
Ak by sme mali na prieskum okolitého terénu oveľa viac času, určite by sme sa vybrali až na samotný koniec ostrovnej trate. Čas bol ako na potvoru proti nám a tak nám neostávalo nič iné ako pomaly nastúpiť do súpravy. Nuž nabudúce možno budeme mať viacej šťastia. Ktovie.
Počas spiatočnej jazdy bola pre nás pripravená krátka fotozastávka pri železničnom moste ponad miestny potok. No tak, nepite tú vodu. Po návrate do stanice si môžete predsa zakúpiť aj občerstvenie. 😀
Pokračovali sme v jazde ďalej a vychutnávali si zážitkovú cestu malebnou krajinou. Nuž a ako by to bolo keby sme si popri tom nezaspievali známu skladbu Albatros dievčatá, čím sa umývate (pôvodne Z Východnej dievčatá). Lebo keď hanba, tak spoločná. A keď úspech, tak ideme do Lúčnice. Sprievodca hraj. 😀
Po návrate do stanice Kemence si pre nás pracovníci muzeálnej železnici pripravili prehliadku múzea so sprievodcom. No keby sme v našej výprave nemali so sebou aj tlmočníka, veľa by sme z nej nerozumeli. Nemtudom Maďarom. Poprosím slovákiš verzió. 😆
Výletníci, ktorí si prostredníctvom Albatros klubu zabezpečili balíček na opekanie sa následne presunuli k neďalekému ohnisku a pustili sa do opekania špekáčikov. Len pozor, aby namiesto chrumkavého mäska nebol čierny uhol do parného rušňa. 😀
Detskí návštevníci po opekaní využili čas a vychutnali si jazdy na pákovej drezine. A komu sa nechcelo voziť, mohol sa vyblázniť na preliezkach.
V areáli múzea si bolo možné zakúpiť aj magnetky, mapy, pohľadnice i drobné občerstvenie. A kto prišiel nezávislé od našej skupiny, mohol sa odviesť vláčikom, ktorý premával počas celého dňa v pravidelnom 90-minútovom intervale od 09:45 do 17:15
Po návrate do Šurian na nás na parkovisku pred staničnou budovou čakala skromná výstava automobilových veteránov. Len pomaly, pomaly. Históriu tejto káry už predsa poznáme. 😀
No pretože sme do odchodu mimoriadneho vlaku mali ešte kopec času, spravili sme zopár záberov s pristavenou súpravou.
Po nastúpení do vlaku sme sa rýchlo presunuli do reštauračného vozňa a dali si grilovaný oštiepok s pečenými zemiakmi, brusnicami a kofolou. Ako by nie. Veď po náročnom výlete a pred dlhou cestou sa posilniť treba. A kto chcel, mohol si ešte na pamiatku zakúpiť aj nejaké tie suveníry.
Počas spiatočnej jazdy si prišli na svoje všetci tí, ktorí sa dopoludnia zapojili do železničného kvízu. Kto sa umiestnil na prvých troch miestach, dostal od organizátorov aj malú odmenu.
Nuž a čo by to bolo za akciu, keby v každom vozni neprebehlo populárne žrebovanie tomboly. No nech sme v našom vozni akokoľvek losovali, niektoré čísla sa po výhru vôbec nedostavili. V tom lepšom prípade sa zase usmialo šťastie na viacero rodinných príslušníkov naraz. 😎
Komu sa ešte nechcelo oddychovať, alebo potreboval zo seba dostať aj posledné zvyšky energie, mohol sa presunúť do spoločenského vozňa WGmeer a zatancovať si na detských i dospeláckych hitoch. DJ Šiller, hraj. 😆
Ani sme sa nenazdali a dorazili sme do cieľa nášho celodenného výletu na hlavnú stanicu v Bratislave. Vystúpili sme zo súpravy, rozlúčili sa s vlakovým personálom, spravili posledné zábery a potom hor sa domov do svojich príbytkov. No hoci sme boli po víkende poriadne unavení, vracali sme sa s bohatými zážitkami, poriadnou kopou fotografií a skvelým pocitom, že sme opäť spoznali nové a doteraz nepoznané zákutia našej zeme. Celému kolektívu Albatros klubu ĎAKUJEME za skvelú akciu a veríme, že sa pri obdobných podujatiach stretneme aj v budúcnosti. A aby sme nezabudli, ďalšie informácie o lesnej železničke (v maďarskom jazyku) nájdete TU.
Autor: Jaroslav Filo
Foto: Jaroslav Filo a Ľubomír Nádaždy
Video: Jaroslav Filo
Be the first to comment