LEDNICKÉ ROVNE – Letné obdobie už tradične patrí najrôznejším turistickým výletom, veteránskym akciám, či pútnickým slávnostiam, vďaka ktorým sa na niektoré trate aspoň symbolicky vráti pravidelná osobná doprava. Netýka sa to však len tzv. Levočanky, ale aj malebnej trate pod Vršatcom, ktorá je v súčasnosti využívaná najmä na nákladnú dopravu.
Určite nám dáte za pravdu, že mnohé lokálne trate si v prúde času stále uchovali svoje čaro. Menšie i väčšie dedinky, či mestá, pekná príroda a v mnohých prípadoch žiaľ aj opustené staničky, na ktorých už osobný vlak bežne nezastaví. A to i napriek tomu že táto forma dopravy by si aj v dnešnej dobe našla svojich priaznivcov. Za všetko určite hovoria mimoriadne nostalgické jazdy, na ktorých jazda vlakom nie je len o samotnej ceste z bodu A do bodu B, ale aj veľkým zážitkom pre rodiny s deťmi a príjemným návratom do čias nášho detstva nezriedka spojeným s programom miestnej samosprávy. Jednou z takýchto tratí je aj jednokoľajná trať z Nemšovej do Lednických Rovní, na ktorej je od februára 2003 už pravidelná osobná doprava zastavená. Na rozdiel od niektorých iných lokálok má však to šťastie, že vďaka Štátnym lesom SR na nej funguje aspoň nákladná doprava. Jeden pár manipulačných vlakov ZSSK Cargo, a. s. zložený z motorového rušňa radu 736 alebo 742 z rušňového depa Žilina a minimálne piatich vozňov typu Eas, Eanos a Res je vedený cca 2x za mesiac v utorok, štvrtok a podľa potreby objednávateľa. V utorok 14. júla 2026 sa nám vďaka poskytnutým informáciám od nákladného dopravcu podarilo nafotiť nie len manipulačný vlak na čele s rušňom 742.656-2 „Ľudmilka“, ale aj následnú nakládku dreva na nakladacej rampe. Prosím nerušiť. Sme v plnom pracovnom nasadení. 🙂
Najväčšou udalosťou roka pre miestnu železnicu je ale tradičná diecézna púť k svätému Joachimovi a Anne. Tá do koncovej stanice v Lednických Rovniach každoročne priláka nie len pútnikov z blízkeho i vzdialenejšieho okolia, ale aj železničných cestovateľov a rodiny s deťmi, ktorí sa aspoň jeden víkend v roku môžu po tejto trati odviezť osobným vlakom a pripomenúť si zašlú slávu miestnej železnice. Nuž a ako by to bolo, keby pri tom nebola aj naša redakcia, pre ktorú je táto lokálka srdcovou záležitosťou.
No skôr ako sme v sobotu 25. júla nasadli do historického vlaku Spoločnosti Považskej dráhy, využili sme pekné počasie a v dopoludňajších hodinách sa vybrali na Budatínsky hrad. Konala sa tam totiž malá výstava historických vozidiel organizovaná v rámci podujatia Beskyd Rallye 2026. Ale o tom v samostatnej reportáži.
Po príchode do Trenčianskej Teplej sme využili služby Trenčianskej elektrickej železnice a v kúpeľnom meste si dopriali malé podvečerné občerstvenie. Pán hlavný. Čo chceš???!!! Jednu pizzu a tri 0,5 l kofoly si prosím. A to mám akože kvôli tebe zapínať pec???!!! 😆
V podvečerných hodinách sme už boli na nástupišti 2, koľaj číslo 8, kde už netrpezlivo čakala historická súprava M 152.0160 + Blm 002, aby nás odviezla do „sklárskej“ obce Lednické Rovne. Páni a dámy, rodiny s deťmi, pútnici i výletníci. Nech sa páči, ráčte nastupovať! Mimoriadny spoj odchádza podľa pravidelného cestovného poriadku. 😛
Cestujúcich z počiatku nebolo mnoho, no s blížiacim sa časom odchodu sa situácia zmenila k lepšiemu. Vlakvedúci zapískal a pohli sme sa zo stanice. Prešli sme popri opustenom depe i cez most ponad rieku Váh a po piatich minútach sme zastavili v Nemšovej, kde sa trať rozdeľuje na dva smery – vpravo na Lednické Rovne, rovno na Vlársky Průsmyk s vlečkou do sklárne Vetropack.
Odbočili sme na miestnu trať a plnými dúškami nasávali atmosféru zážitkovej jazdy. Otvorili si malé okienko a sledovali okolitú krajinu a pokojnú atmosféru v jednotlivých obciach. Tú i tam sme sa popri tom pustili do rozhovoru s cestujúcou verejnosťou. „Sme radi, že sa aspoň raz v roku môžeme odviezť s deťmi po tejto trati a pripomenúť si jej zašlú slávu,“ povedala nám mamička v strednom veku. „Bola veľká škoda, že na Lednické Rovne zastavili osobnú dopravu. Myslím si, že ľudia by vlakom cestovali aj dnes. Stačilo to iba prispôsobiť nadväzným vlakom v Trenčianskej Teplej a v krajnom prípade z cestovného poriadku vypustiť najmenej vyťažené spoje,“ dodal ďalší z účastníkov jazdy.
Na každej stanici k nám pristupovali ďalší a ďalší cestujúci a dvojvozňová súprava sa razom zaplnila pútnikmi i výletníkmi rôznych vekových kategórií.
Ani sme sa nenazdali a boli sme v koncovej stanici Lednické Rovne. V minulosti však existovali úvahy o predĺžení trate smerom na Moravu i do Púchova. No ako sa hovorí, čo bolo, bolo. Ak by sa ale podarilo napojiť túto železničku na Púchov, osobná doprava by určite fungovala dodnes. 😉 Vystúpili sme z vlaku a zatiaľ čo staršie ročníky sa pozvoľným tempom vybrali k areálu barokovej kaplnky svätej Anny, my mladí sme ešte robili viacero záberov historickej súpravy. Lebo keď nenafotíš, nemáš. 🙂
No keď odbila 19-ta hodina, s plnou vážnosťou sme sa ponorili do slávenia svätej omše celebrovanej rodákom Jánom Dorotčinom. „Pán s vami. I s duchom tvojim“. Započúvajte sa do svätej omše a doprajte si príjemný duchovný zážitok.
Vďaka spovedaniu priamo v areáli sa veľké množstvo veriacich zúčastnilo na svätom prijímaní. Tí čo sa neponáhľali domov, po skončení liturgie ostali na ďalšom programe, ktorý vyvrcholil tradičnou polnočnou svätou omšou s novokňazským požehnaním slúženou Andrejom Taškom. No keďže my by sme sa už do hlavného mesta potom vôbec nedostali, neostávalo nám nič iné, ako sa vrátiť späť na stanicu a mimoriadnym vlakom sa vydať na spiatočnú cestu do Trenčianskej Teplej. Na pohodovej jazde pri tom nič nezmenil ani fakt, že z okna historickej súpravy už nebolo takmer nič vidieť. Krajina sa ponorila do tmy a jej krásy ostali zahalené rúškom tajomstva.
Ešte posledný pohľad na motorovú súpravu a potom pomaly domov každý do svojich príbytkov. To platí aj pre vás mladé slečny v krátkych šatách. 😀
Aj keď sme boli po celom dni riadne unavení, v nedeľu ráno sme sa v plnej poľnej opätovne vrátili do Trenčianskej Teplej. V prestupnej stanici, ktorá má svoj najväčší rozmach už dávno za sebou, to síce z počiatku vyzeralo mierne opusteno, no s pribúdajúcim časom tam začali prichádzať pútnici, výletníci a cestujúci čakajúci na svoj pravidelný spoj. Presunuli sme sa preto na druhé nástupište, kde Spoločnosť Považskej dráhy pristavila veľkokapacitnú súpravu M 131.1443 + Blm 317 + Blm 002 + M 152.0160. Lebo keď jazda, tak poriadna. A keď na púť, tak ako za starých čias. 😉
Na prvý pohľad by sa síce mohlo zdať, že 4-vozňová súprava vôbec nie je potrebná. Čím bližšie sme ale boli k cieľu našej cesty, tým ťažšie sa v nej hľadalo voľné miesto na sedenie. Mnohým ľuďom pri tom vôbec nevadilo, že ich stanička sa nachádza ďaleko od centra obce. Práve naopak. Zážitok z nostalgickej jazdy stál rozhodne za to. „Využívame každú príležitosť odviezť sa vláčikom po tejto trati. Pre nás dospelých sú tú pekné spomienky na detstvo a pre naše deti je to vždy veľký zážitok. Škoda len, že ten vlak nechodí aj častejšie,“ povedala nám jedna mladá rodinka. „To boli časy, keď na tejto štreke fungovala pravidelná doprava. V niektorých časoch boli vlaky tak plné, že na Rovne jazdili aj dva, tri vozne. Najprv ale zrušili niektoré spoje a potom, keď v Teplej nefungovali prípoje na iné vlaky povedali, že premávka osobných vlakov je neefektívna a treba ju zrušiť. To, že autobusy už nejazdia priamo a mnohým ľuďom sa skomplikovala cesta do školy, či zamestnania nikoho nezaujímalo. Ruší sa veľmi ľahko, no obnovuje ťažko,“ zaspomínal si nejeden zo starších cestujúcich. „Keby tu aspoň občas nechodili nákladné vlaky, trať by už určite dávno neexistovala.“
Najväčší zážitok z jazdy mali nepochybne cestujúci v starých vozňoch s typickými drevenými lavicami. Stačilo si totiž iba stiahnuť dole okienko a dokumentovať krásu okolitej krajiny. Do rytmu im pri tom vyhrával starý dobrý tatrovácky motor, ktorý si počas jazdy spokojne pobafkával. Keď sa pred nami objavilo nejaké priecestie, ozvalo sa charakteristické trúbenie Túúúú tu tu. Skupinka cykloturistov sa medzitým po súbežnej ceste vlastným tempom presúvala ďalej za svojimi zážitkami.
Ani sme sa nenazdali a boli sme v Lednických Rovniach, kde malebná stanička po dlhšom čase opäť ožila cestujúcimi. Aj keď oproti minulým desaťročiam prešla viacerými zmenami, génius loci a duch železnice v nej pretrval dodnes. Zmizla točňa i vodný žeriav na zbrojenie parných rušňov, lesná úvraťová železnica na Zubák ostala už iba v spomienkach pamätníkov a tamojšia výhrevňa dostala úplne iné využitie. Svoj vzhľad zmenilo aj samotné ukončenie trate, ktoré je lemované stromami a krovinatým porastom. Na opačnej strane staničnej budovy síce ešte môžeme vidieť vlečkovú koľaj do sklární RONA, a. s., tá je však od zvyšku trate odpojená a v areáli podniku už po železnici takmer nič neostalo. Len málokto pri tom vie, že stará (pôvodná) vlečka do sklární sa z miestnej trate odpájala až za staničnou budovou a zo súčasnej vlečkovej koľaje sa ešte pred priecestím odpájala kusá koľaj do miestnej teplárne.
Vráťme sa ale späť k akcii. Poslednú júlovú nedeľu ste na stanici mohli vidieť nie len rodiny s deťmi, pútnikov a železničných nadšencov, ale aj miestnych obyvateľov, ktorí si prišli pozrieť mimoriadny vlak a dopriať si cestu do Trenčianskej Teplej tak, ako za starých čias. Skrátka každý kto bol v danom okamihu v správnom čase na správnom mieste, mohol vďaka Spoločnosti Považskej dráhy cestovať v čase. Čože? Vy nejdete na púť? Ach tak. Na omši ste boli včera a dnes ste sa prišli odviezť vlakom. V poriadku. Máte to odpustené. 😀 Vy ste motorvodič? No dobre. Tak potom nechoďte veľmi ďaleko. Bez vás by to určite nešlo. 😀 A čo naše miestne deti? Do vlaku si posadajte, zážitok si vychutnajte.
Na svätú omšu by sa síce malo chodiť včas, no ako by to bolo, keby sme pre vás nezdokumentovali odjazd výletného spoja do Trenčianskej Teplej?
Mali sme šťastie ako hrom. Keď sme sa totiž zo železničnej stanice presunuli do areálu barokovej kaplnky svätej Anny a zaujali svoje miesto, slávnostná liturgia za doprovodu miestneho súboru sa do niekoľkých sekúnd začala. Hlavným celebrantom bol už tradične žilinský biskup Mons. Tomáš Galis, ktorý na túto púť chodieva každoročne. A to je dobre. V dnešnom uponáhľanom svete padnú jeho vľúdne a povzbudivé slová viac ako vhod. No lebo viete. My mladí si mnohokrát myslíme, že vieme všetko a staršiu generáciu už viac-menej ani nepotrebujeme. No kto iný nám môže odovzdať skúsenosti, cenné rady i historické súvislosti ak nie práve naši starkí. My ich zase môžeme naučiť čo to v oblasti nových technológií, aby s nami mohli byť v kontakte aj cez telekomunikačné prostriedky. Je to síce lepšie ako úplná izolácia, no osobný kontakt to nikdy nenahradí. Televízne, ani rozhlasové stanice tentokrát v Lednických Rovniach neboli, a tak sme pre vás túto omšu nahrali namiesto nich. 😎
Kázeň žilinského biskupa síce trvala dlhšie ako odporúčal zosnulý pápež František, no jej obsah určite nejedného pútnika chytil za srdce. 😎
Pri obetovaní darov na oltári nechýbali ani fokloristky v nádherných krojoch, ktoré Mons. Galisovi priniesli skromné dary – čerstvý peceň chleba, víno a strapec hrozna i úrodu zo svojej záhradky.
O tom, že slávnostnú svätú omšu si nenechalo ujsť značné množstvo pútnikov zďaleka i z blízka svedčí aj pohľad od barokovej kaplnky, ktorý sme vyhotovili počas svätého prijímania. No skôr ako nám otec biskup udelil slávnostné požehnanie, dostal od predstaviteľov obce, zástupcov veriacich i pútnikov, skromné dary. A my biedni čo ti dáme, darovať ti nič nemáme. My ti tu zahráme, pieseň zaspievame.
Záver pútnickej omše sa niesol v znamení piesni V sedmobrežnom kruhu Ríma a Celá krásna si Mária, ktoré umocnili atmosféru tohto jedinečného miesta pokoja a duchovnej meditácie. A keď sa dav veriacich pomaly začal zberať na odchod, posilnili sme sa pramenitou vodou z miestnej studničky a presunuli sa na súkromnú modlitbu do kaplnky. Tá je síce bežne zatvorená, no počas nasledujúcich piatich dní sa v nej z úcty k svätej Anny slúžili sväté omše.
Neodmysliteľnou súčasťou púte sú aj stánky s najrôznejším sortimentom – od predmetov s náboženskou tematikou, cez magnetky, hrnčeky, bižutériu, klobúky, hračky, modely, výrobky z dreva, cukrovinky, medovníky, syry a syrové výrobky až po kúpeľné oblátky. Či chcete, alebo nie, určite ani vy neprídete domov úplne s prázdnymi rukami. 🙂
Kým sme sa ale cez „stánkovu uličku“ presunuli späť na železničnú stanicu, mimoriadny vlak bol už dávno pripravený na odchod. Keby si nás nebol všimol vlakový personál, ktovie ako by to celé nakoniec dopadlo. Našťastie sme si ale v súprave ešte našli voľné miesto na sedenie a mohli sa vkľude vydať na spiatočnú jazdu do Trenčianskej Teplej. Kto si chcel urobiť pekné zábery s historickým vlakom, mohol tak urobiť v Pruskom, či Sedmerovci (ráno sa takáto príležitosť naskytla aj v Bolešove a Horovciach).
Úplne posledná možnosť na odfotenie vlaku bola v Trenčianskej Teplej, odkiaľ sa historická súprava po vystúpení cestujúcich následne vrátila späť do depa.
Keďže vonku bolo poriadne teplo, namiesto skoršieho návratu do hlavného mesta sme uprednostnili služby Trenčianskej elektrickej železnice a následný obed v kúpeľnom meste. Na historickú električku sme pri tom nemuseli dlho čakať, lebo riaditeľ neziskovej organizácie a rušňovodič v jednej osobe Dušan Nosál ju v dostatočnom predstihu pristavil k prvému nástupišťu. Nech sa páči, môžete nastupovať. 😉
Pravidelný spoj do kúpeľov síce nebol úplne zaplnený, no počas jazdy v ňom panovala príjemná atmosféra. Okrem našej maličkosti a niekoľkých nadšencov dopravy v teenagerskom veku v ňom žiaľ ale ľudia z historického vlaku neboli zastúpení. Do istej miery to mohlo byť spôsobené aj tím, že vlakový dopravca o možnosti spojenia púte v Lednických Rovniach s oddychom v Trenčianskych Tepliciach na svojich stránkach neinformoval. No čo tento rok nebolo, môže byť nabudúce. 😉
V kúpeľnom meste bolo možné tráviť čas rôzne. Niekto sa rozhodol pre prechádzku po pešej zóne a následný oddych v kúpeľnom parku, iný sa vybral na vyhliadku jeleň, k „hríbu“, na nákup suvenírov i domácich kúpeľných oplátok, zmrzlinové osvieženie, či neskorší obed v niektorom z gastronomických zariadení. My sme si priamo na námestí dopriali slepačí vývar a bryndzové halušky so slaninkou a cibuľkou. K tomu 0,5 l kofolu a ako dezert čokoládový fondán. Hmmm, no komu je lepšie. 😀
Spiatočnú jazdu do Trenčianskej Teplej sme spojili s prehliadkou električkového depa, v ktorom sa nachádza malá dopravná expozícia.
Vráťme sa ale späť do Lednických Rovní. Aj keď sa jazda nostalgickým vlakom konala pri príležitosti Anenskej púte, nie každý z cestujúcich automaticky smeroval do areálu barokovej kaplnky svätej Anny. Boli totiž aj takí, ktorí sa po príchode do koncovej stanice rozhodli pre alternatívny program a vybrali sa na individuálnu prehliadku obce. Jedným z lákadiel bol aj historický park z prelomu 18. a 19. storočia, ktorý bol vybudovaný podľa anglického vzoru s rôznymi umelými zrúcaninami bášt a vežičiek, doplnených chrámom bohyne Minervy, Mauzóleom zakladateľa tamojších sklární Jozefa Schreibera a inými sochami. Priamo z parku, v ktorom sa nachádza náučný chodník so 16. zastaveniami, sa následne mohli dostať do zážitkového areálu Hunty Fish s mini ZOO a pestrou ponukou občerstvenia, ako aj na nádvorie renesančného kaštieľa z 2. polovice 16. storočia, ktorý pravdepodobne nechal postaviť majiteľ Lednického panstva Štefan Telekessy.
Nadšenci turistiky mohli rovnako ako my absolvovať nenáročný výlet po zelenej turisticky značenej trase na lavičku Panoráma Strážovských vrchov na Ostrej hore, ktorá ponúka malebné výhľady na obec a jej okolie. Môžete sa tam zapísať do vrcholovej knihy a pozrieť si pamätník 100. výročia narodenia známeho herca Jozefa Krónera. No keďže tento výlet sa bohužiaľ nedal spojiť s diecéznou púťou, museli sme sa za týmto účelom vypraviť na Lednické Rovne o niečo skôr. Inak by to bolo výlučne 50:50 – omša, alebo turistika.
Z Ostrej hory môžete následne pokračovať ďalej po zelenej značke do Lednice, alebo do Sedla Kýčera. A kto chce, môže si prejsť náučný chodník, ktorý vás dovedie až do susednej obce Horovce. My sme sa ale pre krátkosť času vrátili späť do Lednických Rovní a dali si večeru vo vyššie spomenutom zážitkovom areáli. Prišli sme v praví čas, lebo o chvíľu už zatvárali.
Júlová jazda na Lednické Rovne však nebola jedinou akciou na miestnej železnici pod Vršatcom v tomto roku. Práve naopak. V sobotu 26. septembra 2026 budú pri príležitosti Sklárskeho Sympózia a Michalských hodov v Lednických Rovniach vypravené 3 páry mimoriadnych vlakov Spoločnosti Považskej dráhy z a do Trenčína. Hoci mala byť pôvodne táto akcia v réžii nášho združenia, jej organizovanie bez nášho vedomia nakoniec pod vlastným názvom Vlakom za sklom prevzala nezisková organizácia Kreatívny inštitút Trenčín a z nami navrhovaného cestovného poriadku vypustila stanice Sedmerovec, Dulov a Horovce. Obyvatelia z týchto obcí sú tak pri návšteve Michalských hodov odkázaní iba na pravidelné spoje SAD Trenčín, alebo na vlastné auto. Pokiaľ ste plánovali spojiť jazdu historickým vlakom s návštevou románskeho kostola Pominovec a prehliadkou leteckého múzea Slavnica, máte jednoducho smolu.
Aby sme vás ale neukrátili o suveníry nie len s tematikou miestnej železnice,, v sobotu 26. septembra nás stretnete priamo na Michalských hodoch. V stánku nášho združenia si od 10:00 budete môcť zakúpiť rôzne magnetky, hrnčeky, puzzle, omaľovánky, pexeso, či pohľadnice a prispieť tak na ďalšie aktivity nášho združenia. Veľkým lákadlom bude určite aj nová publikácia z edície Nostalgia – Miestna železnica Trenčianska Teplá – Nemšová – Lednické Rovne, ktorá vznikla v spolupráci s Klubom železničných modelárov Bratislava. Tešíme sa na vás.
Autor: Jaroslav Filo
Anenská púť – sobota
Anenská púť – nedeľa
Lednické Rovne
Nákladná doprava
Be the first to comment