BRATISLAVA – Ešte sme sa ani poriadne nespamätali zo zrazu legendárnych Embéčiek a už sa na nás rútila ďalšia netradičná akcia. Tá sa tentokrát niesla v znamení historických vozidiel z obdobia prvej republiky. A hoci sa konala iba v rámci mesta, o pekné skvosty rozhodne nebola núdza.
Celá paráda sa začala v nedeľu dopoludnia na parkovisku a promenáde pod majestátnym hradom Devín, ktorý vo víre času neustále bdie nad sútokom Moravy a Dunaja. No aj keď má svoju najväčšiu slávu už dávno za sebou a v určitom období nebol prístupný verejnosti, stále je vyhľadávaným miestom obyvateľov i návštevníkov mesta. Nebude to však len jeho tajuplnou históriou, ale aj malebnými pohľadmi na okolitú krajinu.
Naša redakcia sa do Devína presunula pravidelnou linkou číslo 29, ktorá do cca 10-tej hodiny jazdí 2x za hodinu. Neostávalo nám preto nič iné, ako si počkať. Je síce pravda, že nás pri tom míňali viacerí účastníci, no čo človek narobí s technikou, ktorá ešte odpočíva v čiernej taške? V tom rýchlom slede udalostí už asi nič. 😀 Aspoň, že v kĺbovom autobuse bolo aj napriek jeho značnému zaplneniu kde sadnúť. Inak by to mohlo byť aj po predošlom dni aj celkom veselé. Vystúpili sme na zastávke Štrbská a pomalým tempom sa presunuli na miesto určenia. Keď sme po chvíli dorazili k starobylému hradu, väčšina posádok už bola na svojich miestach. Postávali pri svojich vozidlách a družnej debate so svojimi kamarátmi, či známymi sa vyhrievali na slniečku.
My ostatní sme medzitým chodili od veterána k veteránu a objektívom fotoaparátu, či mobilu dokumentovali zúčastnenú techniku. A pretože sme dorazili o niečo neskôr ako sme pôvodne predpokladali, na zbytočné reči nebolo času. Tu i tam sa však predsa len našlo zopár účastníkov so záujmom o spoločnú fotku do rodinného albumu.
Mohlo by sa zdať, že išlo o celkom obyčajné stretnutie nadšencov motorizmu, no opak je pravdou. Veterán klub Bratislava sa totiž rozhodol oživiť športové podujatie z roku 1930, kedy z centra mesta vyštartoval majestátny balón a posádky automobilov značiek Praga, Tatra, Škoda, či Walter ho mali „uloviť“ v mieste pristátia – niekde na poli na Žitnom ostrove, či na úpätí Malych Karpát. Víťazom však nebola najrýchlejšia posádka na rovinke, ale ten, kto dokázal správne prečítať rýchlosť a smer vetra a nástrahy vtedajšieho terénu. Pre spomienku na túto mimoriadnu udalosť navrhol sochár Frico Motoška unikátnu bronzovú plaketu, ktorá dodnes zostáva jedným z najvzácnejších svedectiev o bratislavskom športovom duchu. No aj keď mali teraz účastníci na autách priviazané červené a biele balóny, nemuseli za nimi uháňať. Práve naopak. Išlo o pokojnú jazdu od sútoku Moravy a Dunaja do historického centra mesta.
Hodiny na kostolnej veži odbili jedenásť a jednotlivé posádky začali postupne štartovať svoje motory. Ešte posledné pokyny usporiadateľov a prvá etapa sa mohla začať.“ Dva roky jezdím bez nehod, s větrem se honím o závod. Na moje obutí je spolehnutí a motor má vždy správný chod.“
Veru, veru. Nie len veteránisti, ale aj my celkom obyčajní smrteľníci sme sa nikam neponáhľali. Práve naopak. Pristavili sme sa pri jednom z pontónov, kde nerušene oddychovala vyhliadková loď Prešov. Nie, nebojte sa. žiadna plavba po Dunaji nebola v pláne. A to i napriek tomu, že sme s ňou v tejto sezóne tak trochu uvažovali.
Cestou na zastávku Slovanské nábrežie nám unikol ani pohľad na malebný Devín v pozadí s Farským kostolom Svätého kríža.
Kĺbový autobus nás doviezol k Mostu Slovenského národného povstania, kde nás čakal peší presun k Bratislavskému hradu. Po náročnom dni sa nám po schodoch síce nekráčalo ľahko, no na vzdory osudu sme nakoniec šťastlivo dorazili do cieľa. „Na príjazdovej ceste“ i popri reštauráciách už medzitým boli odstavené jednotlivé veterány a ich posádky si spokojne pochutnávali na dobrom obede a lahodnom občerstvení. Tu i tam sa ale našli účastníci, ktorí niečo majstrovali na svojich vozidlách, alebo sa zapojili do debaty so svojimi známymi či zvedavými návštevníkmi. Naša mobilná technika si síce žila svojim vlastným životom, no v jednej z prevádzok sme si nakoniec dobili šťavu. 🙂
Vonku vládlo príjemné letné počasie a tak sa nemožno čudovať tomu, že sa popri nás sem tam mihli aj nádherné mladé slečny s prekrásne tvarovaným poprsím. No kým sa naše myšlienky snažili spojiť umenie a eleganciu s mladou krvou, niektorí návštevníci sa nadšene zaujímali o technické detaily toho-ktorého vozidla.
Čas plynul a účastníkov zájazdu čakala druhá etapa spomienkovej jazdy cez centrum mesta až na Rybné námestie. No aj keď bol následný štart viac menej koordinovaný, niektorí účastníci sa predsa len zdržali o čosi dlhšie.
Sadli sme si na trávnatú plochu v blízkosti hradu a sledovali pokojný odjazd jednotlivých účastníkov. Čo vozidlo, to vlastný životný príbeh. Nezáleží na farbe, či type, či karosárskom prevedení. Stačí iba sedieť na lavičke, či len tak v tráve a v zrkadle času sledovať vývoj automobilizmu v našich končinách.
Po príchode na Rybné námestie už bolo dokumentovanie o niečo ťažšie. Menšia výstavná plocha a veľký počet zvedavých návštevníkov totiž spôsobili, že sa miestami nedalo ani kde pohnúť. No vytrvalý fotograf sa predsa nevzdáva a vie si poradiť v každej situácii. Ako by nie. Inak by mu totiž pred objektívom nezapózovala aj táto sympatická mladá slečna.
Malí i veľkí návštevníci centra mesta medzitým chodili medzi vozidlami a obdivovali techniku našich predkov. Niektorí mali zvedavé otázky rôzneho druhu, iní iba bystrým okom skúmali jednotlivé detaily. Nevieme ako to vnímate vy, ale za nás sa nová technika týmto skvostom nikdy nevyrovná.
Raz darmo. Všetko má svoj začiatok i koniec. Hoci by mnohí z nás ešte radi obdivovali vstavenú techniku, pred 16-tou hodinou sa účastníci začali postupne poberať na odchod. nemôžeme im to mať vôbec za zlé. Veď aj cesta domov niečo trvá a do práce sa taktiež pripraviť treba.
Veteránskych akcií je počas roka pomerne veľa. No vozidlá s obdobia prvej republiky sa na nich nevidia až tak často. Aj preto treba úprimne poďakovať organizátorom z Veterán klubu Bratislava za toto nádherné podujatie a vysloviť želanie, že si v nabitom kalendári nájde svoje miesto aj v ďalších rokoch. Nesmieme však zabudnúť ani na samotných účastníkov a ich posádky, bez ktorých by sa táto spomienková jazda určite nezrealizovala. Nuž a ako by to bolo keby sme opomenuli aj laickú verejnosť, ktorá svojou prítomnosťou spríjemní nejedno podujatie.
Autor: Jaroslav Filo
Foto: Jaroslav Filo a Ľubomír Nádaždy
Be the first to comment