TRNAVSKÝ KRAJ – Pri mapovaní veteránskych podujatí občas dopredu nevieme čo nás počas daného dňa čaká. Niektoré sú zaujímavé viac, iné menej, no zriedkavo sa nájdu aj také, ktoré by sme teoreticky ani nemuseli absolvovať. Jedným z nich bola aj akcia Veteránom malokarpatským krajom, ktorá symbolicky otvárala školské prázdniny a dovolenky.
Keďže sme sa predošlý deň venovali menšiemu upratovaniu, ráno sme sa cítili ako po prebdenej noci. A hoci by sme najradšej ostali v posteli, naša túžba objavovať nepoznané nás nakoniec predsa len zaviedla do trnavského kraja. Čakala nás totiž dosiaľ neprebádaná akcia, ktorá podľa programu sľubovala viacero zaujímavých zážitkov. No pretože nie všetko vždy musí dopadnúť na výbornú, z ničoho-nič sa začali objavovať menšie komplikácie. Príslušné nástupište sme na autobusovej stanici v Trnave síce našli bez menších problémov, no vodič regionálneho autobusu ponorený do družnej debaty so svojim kamarátom nám takmer zabudol zastaviť tam, kde sme potrebovali. Následne sme síce mali pokračovať peším presunom do zámockého areálu Planinka, no skoro sme tam ani nedošli. Nakoľko išlo o pre nás neznámu lokalitu, netušili sme, ktorým smerom sa máme vlastne vybrať. Prvoplánové odbočenie na lesnú cestu nám žiadne ovocie neprinieslo a pre absenciu signálu sme nemali šancu poradiť sa s internetom. V hodine dvanástej sme síce nakoniec objavili správnu cestu, no čakalo nás niekoľko desiatok minút chôdze s nejasným cieľom. Uf, uf. To bude teda ešte veselo. 😀
Na miesto štartu sme nakoniec dorazili bez ujmy na zdraví. Na neveľkom priestranstve už na nás čakalo viacero veteránov a priebežne prichádzali ďalšie. Nebolo ich síce toľko ako by sme čakali, no lepší je vrabec v hrsti, ako kohút na streche. 😀 Najväčšiu skupinu účastníkov tvorili historické motocykle rôznych typov a rokov výroby, ktoré boli sústredené na jednej kope.
Keďže sme na presun s účastníkmi akcie nemali žiadne vozidlo, po nafotení odjazdu posádok malá nastať pozvoľná improvizácia. Jednou z možností mohla byť aj návšteva neďalekého hradu Dobrá Voda, odkiaľ je pekný výhľad na okolie a pokojnou chôdzou sa dá dostať až do Hradišťa pod Vrátnom. Možná zmena sa črtala po nečakanom príchode malého autobusu Chavdar C-51, ktorý vznikol na podvozku Avie A 31. Po nafotení interiéru sme sa s malou dušičkou spýtali vodiča, či by sa s týmto netradičným vozidlom nedalo odviezť. Jeho neutrálna odpoveď „Treba sa opýtať organizátora“ síce vyzerala nádejne, no tá po chvíli úplne zhasla. Pravdepodobne manželka organizátora nám totiž oznámila, že ide o súkromnú akciu a zvezenie sa nie je možné. A keďže majú vlastného fotografa, naše služby vraj nepotrebujú.
Viacerí z vás by asi následne určite hodili uterák do ringu a pobrali sa kadeľahšie. My sme sa ale rozhodli ešte zotrvať na svojich pozíciách a dokončiť mapovanie akcie až do odjazdu posledného účastníka. Potom sa aj v závislosti od počasia a energie uvidí čo ďalej. Nafotili sme čo bolo treba, počkali si na štart a mávali jednotlivým posádkam na úspešnú jazdu. Malý autobus taktiež odišiel a tak sa nebolo kam ponáhľať.
O pár metrov ďalej síce Chavdar dostal menšiu technickú poruchu, no nevenovali sme tomu väčšiu pozornosť. Spravili sme si zopár fotiek areálu vrátane odstavených chátrajúcich veteránov nákladného typu a zvažovali čo s načatým dňom. Všetko sa ale zmenilo v momente, keď nám vodič tohto nezvyčajného autobusu predsa len ponúkol odvoz. No hoci sme netušili do čoho ideme, zvedavosť bola väčšia ako my.
Jazda mikrobusom s nafotovým štvorvlacovým motorom Avia 712.18.0 a kapacitou 20 + 1 miest na sedenie bola pre nás určite veľkým zážitkom. Z počiatočnej záplavy radosti sme ale pomerne rýchlo vytriezveli, lebo počas dlhšej jazdy to s nami nadhadzovalo ako s krabicami s konzervami. Vodič išiel tak ako mal, no vozidlo nebolo stavané na pravidelné jazdy s cestujúcimi. Práve naopak. Využívalo sa najmä na vnútropodnikovú a zájazdovú dopravu.
Prvá príležitosť na ďalšie fotenie akcie sa naskytla na Cerovej, kde bola pre účastníkov pripravená prehladia expozície Marekových bábik. Z tejto časti programu žiaľ žiadnu dokumentáciu nemáme, lebo neplánovaná oprava Chavdaru zabrala kopec času.
Úplne iná situácia bola v Sobotišti, kde si veteránisti mohli pochutnať na dobrom obede. Využili sme preto čas a po nafotení historických vozidiel sa pustili do prehliadky tejto čarokrásnej obce. Našim sprievodcom bol 9,5 km náučný chodník Históriou Sobotišťa s 9. informačnými panelmi (Vznik obce, Usadenie habánov, Gazdovský spolok, Ovocinárstvo a pálenice, Teplica – Vrbovčianka – Malina, Katolícky kostol, Židovská obec, Lipnica – Savarka a Evanjelický kostol), ktorý v roku 2004 z finančných prostriedkov obce a Roľníckeho družstva Sobotište vybudoval Klub slovenských turistov Sobotište. Až na 8. zastavenie sme stihli prejsť všetko.
No ako by to bolo keby sme na tomto mieste neuviedli aj niekoľko zaujímavostí z histórie tejto obce. Sobotište sa hodnoverne písomne prvýkrát spomína v roku 1251 v listine Bela IV. ako „terra Zobodicha“. Obec patrila do hradného panstva hradu Bana, od roku 1297 do brančského hradného panstva. Názov obce dokladá, že vznikla snáď už v 12. storočí ako trhová osada na obchodnej ceste spájajúcej územie Moravy s Podunajskom a patrí k veľmi starým obciam Myjavskej pahorkatiny. V roku 1613 uhorský kráľ Matej II. súhlasil s predloženým návrhom, aby sa v obci mohli konať jarmoky a to na deň svätého Mateja, Lukáša a na deň „Nanebevzatia Panny Márie“. Už v roku 1919 premával „autobus“ zo Sobotišťa do Senice. Prvým autodrožkárom (vodičom) bol vojnový invalid Jozef Kesler, ktorý mal nákladné auto prispôsobené na osobnú prepravu. Neskoršie zaviedol autobusové spojenie medzi Vrbovcami a Senicou občan Vrboviec Ján Redecha. Jedna cesta zo Sobotišťa do Senice vtedy stála 5,- Kč, deti navštevujúce meštianku v Senici platili mesačne 60,- Kč. Štátny autobus z Vrboviec na nádražie v Senici začal jazdiť 1. apríla 1941 a premával dvakrát denne. Vodovod mal ako prvý hostinský Pavol Bachár, ktorý si vodu do kuchyne zaviedol v roku 1925 zo studienky umiestnenej asi 50 metrov nad domom. Druhý vodovod, už na elektrický pohon, neskôr zaviedla evanjelická cirkev do svojej fary a učiteľského bytu. Vďaka Západoslovenskej spoločnosti bola 21. júla 1930 obec prvý raz osvetlená elektrickými lampami. V obci bolo rozmiestnených celkom 43 lámp, ktoré nahradili petrolejové lampy. V roku 1930 bola daná do prevádzky prvá telefónna stanica s verejnou hovorňou na pošte. Telefónne stanice mal okrem pošty notársky úrad, četnícka stanica a obchodník Ján Wollner.
Ďalšie mapovanie tejto akcie sme takmer ani nestihli. Vedeli sme síce, že obedová prestávka končí o 13-tej hodine, no vodič mikrobusu nám nevedel povedať či bude v jazde pokračovať ďalej. Všetko vraj závisí od pokynoch organizátora. No keď sme si už pomaly začínali plánovať detailnejšiu prehliadku obce a ďalší program, v hodine dvanástej sa doslova a do písmena nakoniec všetko zmenilo. Na hlavnej ceste sme v „sprievode historických vozidiel“ objavili aj „náš odvoz“. Neváhali sme ani minútu a aj napriek nepríjemnému traseniu sme s ním pokračovali v ďalšej jazde.
Poslednou zastávkou pred návratom do rekreačného zariadenia Planinka bola návšteva Múzea stabilných motorov v obci Turá Lúka, kde sa nachádza aj 3,2 km náučný chodník Myjava, Turá Lúka, chata Lesanka – západným svahom vrchu Drviská (412 m n. m.) – chata Lesanka. Aby sme nemuseli vláčiť ruksak celý deň so sebou, rozhodli sme sa ho nechať v mikrobuse. No ako sa neskôr ukázalo, poriadne sme tým riskovali. Ale nepredbiehajme.
Vyššie spomínané múzeum je pomerne nenápadné. Webová stránka mu nefunguje a keby sme neboli na tejto akcii, takmer určite by sme o ňom nevedeli. No hoci propagácia nie je v tomto prípade to pravé orechové, prezentácia je už úplne iná šálka kávy. V dvoch budovách pripomínajúcich záhradnú stavbu na odkladanie poľnohospodárskych strojov a nástrojov sa nachádza viacero zaujímavých skvostov. Okrem niekoľkých traktov tam totiž môžete vzhliadnuť aj statickú a dynamickú ukážku najrôznejších stabilných motorov so stručnými popismi, ktoré sú doplnené dobovými plagátmi, fotografiami, autentickými štítkami a ďalšími historickými artefaktami. A hoci sa nejedná o žiadne veľké priestory, rozhodne máte čo obdivovať. S najväčšou pravdepodobnosťou sa jedná o súkromné múzeum, lebo pred susedným domom bolo na stole pod altánkom pripravené drobné občerstvenie. Či bolo pre nás sa už nedozvieme.
O tretej popoludní začali jednotlivé posádky postupne štartovať svoje motory a zberať sa na odjazd. Vodič mikrobusu nám povedal, že ak by nebol odstavený na ceste v blízkosti múzea, bude nás čakať o niečo ďalej po odbočení na hlavnú cestu. Čo čert nechcel, nenašli sme ho ani na jednom mieste. A to aj napriek tomu, že niektorí motorkári nám odporúčali ísť práve na hlavnú cestu. So smútkom v očiach sme sa preto ešte raz rozhodli presunúť na obecnú cestu či sa tam Chavdar predsa len nenachádza. Aby to ale nebolo až také bezcieľne putovanie, nafotili sme pri ňom aj zopár odchádzajúcich veteránov. No keď nám už plamienok nádeje postupne začínal zhasínať, oproti nám sa vynoril náš vytúžený mikrobus. Jeho vodič síce nebol s náhlym zastavením príliš nadšený, no nakoniec nás predsa len odviezol. Ak by sme ho však nestretli, ktohovie či a kedy by sme sa dostali k svojej batožine.
Aj napriek počiatočnej neistote bolo vonku nakoniec poriadne teplo. A keďže sme už boli celkom slušne nachodení, na spiatočnej jazde sme sa postupne ponorili do spánkového tranzu. Prebudil nás až vodičov známy, ktorý prítomnému osadenstvu oznámil, že sme v cieli.
Po návrate na Planinku sme naplno uvažovali čo ďalej. Prvou voľbou síce bolo dokumentovanie zúčastnených veteránov, no následný program bol stále otvorený. Jednou z možností síce bola aj zrýchlená návšteva hradu Dobrá Voda, ale nakoniec tomu bolo inak.
Nakoľko sme boli na mieste bez signálu, zistenie presného odchodu autobusu cez internet bolo bez nádejné. Keď sme sa konečne dostali na zastávku zistili sme, že prímestský spoj na Trnavu nám odišiel pred niekoľkými minútami. Zvažovali sme preto presun na Dobrú vodu, no podvečerný čas a únava nakoniec rozhodli inak. Sedeli sme v tráve a čakali na odvoz do civilizácie. Zaujímavosťou je, že kým my sme už mali namierené do hlavného mesta, na Planinku prichádzali ďalší veteranisti, ktorých sme počas dňa vôbec nevideli.
Batéria na mobilnom telefóne sa rýchlo vybíjala a tak nás možnosť nabíjania v autobuse viac ako potešila. Soudruzi z NDR ale asi udelali niekde chybu, lebo jediný USB port vo vozidle sa nachádzal pod oknom na mieste vyhradenom pre invalidný vozík, bicykel, či detský kočík. Keby sme nemali taký dlhý napájací kábel, asi by sme si veľmi nepomohli. No aj napriek tomuto handicapu sme nakoniec šťastlivo dorazili do Bratislavy. A hoci sme boli z prístupu organizátorov rozčarovaní a po celom dni riadne unavení, večer sme zaspávali s bohatými spomienkami a neroztriedenými fotografiami, ktoré sme našťastie stihli presunúť do notebooku. Či tomu veríte, alebo nie, každá akcia má svoje špecifiká. Nevešajte preto hlavu, nabudúce vás zoberieme priamo do Vysokých Tatier.
Autor: Jaroslav Filo
Be the first to comment