BANSKÁ BYSTRICA, ĽUBOCHŇA – Prvá augustová sobota sa v banskobystrickom kraji nesie v znamení tradičného zrazu veteránov a ani v uplynulom roku tomu nebolo inak. Stačilo prísť Námestie SNP v Banskej Bystrici, alebo na nádvorie vígľašského zámku a obdivovať desiatky historických vozidiel rokov minulých. A pretože víkend je ideálnym časom na výlety po Slovensku, rozhodli sme už po druhýkrát túto akciu zmapovať aj my.
Ako to už pri takýchto podujatiach býva zvykom, z Bratislavy sme museli vyraziť už zavčas rána. Je síce pravda, že do cieľovej destinácie sme pohodlne cestovali vlakom, no z dôvodu modernizácie železničnej infraštruktúry nás na časti trasy prepravili autobusy. Odporcovia elektrickej trakcie by si možno prišli na svoje, no pre nás ránostajov to nebolo príliš ideálne. Aby nám cesta rýchlejšie ubehla, dopriali sme si menší odpočinok a raňajky domácej produkcie.
Po príchode do Banskej Bystrice sme nenechali nič na náhodu a pomalým tempom sa presunuli rovno do centra mesta. Nechceli sme totiž riskovať, že účastníci akcie tam prídu skôr ako naše nohy. 🙂 Na oblohe sa objavilo Slnko a stupne na teplomery začali ukazovať vyššie hodnoty. Dali sme si preto dole mikinu, sadli si na lavičku a pustili sa do debaty s ďalším nadšencom historických vozidiel. „Ja na túto akciu chodím takmer každoročne a vždy je tu načo pozerať. Obdivujem tých ľudí za to koľko energie, voľného času a financií dávajú do tých strojov, aby ich mohli odprezentovať v plnej paráde. Keď sa sem ale nahrnú ľudia, veľa toho nenafotíte.“
Mysleli sme si, že sa nám na rozdiel od predošlého roku podarí zdokumentovať aj príjazd jednotlivých posádok, no osud to zariadil inak. Autá totiž prichádzali na námestie z opačnej strany a keď sme započuli tie typické klaksóny, boli už dobrých pár minút rozmiestnené pozdĺž pešej zóny. Aby to ale nebolo až také jednoduché, nahrnulo sa k ním veľké množstvo zvedavých návštevníkov. Kto si chcel spraviť pekné fotky, musel sa obrniť poriadnou dávkou trpezlivosti, alebo skúsiť šťastie pri inom vozidle. Detičky sa aj tento krát fotili ako prvé a keď sa presunuli o kúsok ďalej, postavili sa k vozidlu ďalší ľudia. Aby to šľak trafil. 😀 Nie nadarmo sa ale hovorí, že kto si počká, ten sa dočká. Chce to len dostatok času a trpezlivosti. 😉
Na tradičnom zraze sa prezentovalo 50 posádok z Českej a Maďarskej republiky s vozidlami svetových značiek ako Mercedes, Bentley, Alvis, Cadillac či Chevrolet. Z československej produkcie môžeme spomenúť Tatru 87 a Tatru 87 Diplomat. Najväčším magnetom bol nepochybne Rolls Royce z roku 1930, ktorého karoséria je potiahnutá kožou. Podľa všetkých znakov bol vyrobený pre niekoho z členov anglickej kráľovskej rodiny a v súčasnosti prebieha pátranie po jeho kompletnej histórii.
K dobovej atmosfére podujatia nepochybne prispelo aj dámskeho vokálneho zoskupenia Paper Moon Trio, ktoré prítomných návštevníkov očarilo svojou unikátnou technikou „close harmony“ osvojenou počas pôsobenia v Bratislava Hot Serenaders.
Počiatočný ošiaľ verejnosti našťastie postupne utíchol a podmienky na fotenie sa zlepšili. No kto si nezdokumentoval celkovú atmosféru hneď na začiatku, šancu na reparát už nedostal. Nevadí. Hlavne, že nám pri vozidlách už takmer nikto zbytočne nezavadzal. 😆
Kto sa rozhodol zotrvať až do konca, mohol pomocou fotoaparátu, kamery, či mobilu zachytiť jedinečnú atmosféru odjazdu jednotlivých posádok. „No tak chlapi, nelezte mi do záberu.“ 😀 No keďže to bolo bez sprievodného slova moderátora, celá paráda trvala iba zopár minút.
Cca o 13:00 sa účastníci akcie presunuli na nádvorie vígľašského zámku, kde bol pre návštevníkov pripravený ďalší zaujímavý program. Vzhľadom na rozlohu areálu však boli vozidlá natlačené jedno vedľa druhého, čo sťažilo ich fotografovanie.
Po odjazde posledného veterána Námestie SNP osirelo a ľudia sa rozpŕchli za ďalšími aktivitami. Niektorí sa iba presunuli do okolitých prevádzok na zmrzlinu, obed, či iné občerstvenie, iní sa pobrali na potulky mestom, vyhliadkovú jazdu turistickým vláčikom, či na popoludňajší výlet.
Ak sa vyberiete na prechádzku mestom, v hornej časti sa Námestia SNP vás upúta hodinová (v minulosti strážna) veža z roku 1552, z ktorej bolo v 18. a 19. storočí počuť koncerty umelcov hrajúcich na lesných rohoch. Keďže pri poslednej rekonštrukcii bol zistený odklon vyše 60 cm doľava od vodorovnej osi, miestni obyvatelia jej dali prezývku „Šikmá veža“. Nachádza sa tu aj Kostol svätého Františka Xaverského postavený v roku 1715 ako duplikát kostola II Gesu v Ríme, Stredoslovenské múzeum v Thurzovom dome, Biskupský palác z roku 1787, Benického dom, Stredoslovenská galéria v dome číslo 7 s čiernobielym vzhľadom a zachovanou časťou stredovekej nástennej maľby vo vstupnej hale, dom číslo 22 s nádherným portálom a klenbami, renesančným výklenkom z roku 1636 a umeleckými dielami od sochára Jana Weinhardta zo Spišských Vlachov, fontána, morový stĺp Panny Márie a čierny obelisk – pamätník Sovietskej armády.
Vráťme sa ale späť k nášmu výletu. Pôvodne sme síce plánovali, že po skončení veteránskeho zrazu sa hneď vrátime domov, no priaznivé počasie postupne zmenilo naše plány. Následná výstava historických vozidiel vo Vígľaši síce mohla byť zaujímavá, no vzhľadom na stiesnené podmienky a predpoveď počasia nebola veľmi atraktívna. Nakoniec sme preto rozhodli cestovať opačným smerom a za pomoci rýchlika Fatran a osobného vlaku sa presunúť do Ľubochne. Po príchode do Vrútok sme čas na prestup do nadväzného spoja využili na zrýchlenú návštevu Výhrevne Pub súčasťou ktorej je aj malá železničná expozícia.
Najstaršia známa písomná zmienka o Ľubochni v minulosti známej ako osada hájnikov, rybárov a drevorobotníkov je z roku 1287. V listine Ladislava IV. sa hovorí o rieke Lubochňa a vrchu Havran. V Ľubochnianskej doline sa ťažilo drevo, ktoré sa splavovalo v koryte rieky Ľubochnianka. V 17. storočí bola v Ľubochnianskej doline sklárska huta Likavského panstva, mlyn, v bočných dolinách sa pálilo drevené uhle a boli tu píly na vodný, parný a neskôr aj elektrický pohon. Začiatkom 18. storočia vzniká železný hámor na spracovanie surového železa dovážaného na pltiach z Liptovského Hrádku. Ľubochňu ako letovisko koncom 19. storočia založil gróf András Bethlen, známy aj ako zakladateľ Tatranskej Lomnice, s ktorou má obec podobnú architektúru. Postavili sa štátne hotely, sieť súkromných víl, parky, vodoliečebný kúpeľný dom, tenisové kurty a plaváreň. Výstavba bola realizovaná v secesnom štýle s drevenou hrazdenou architektúrou. Vtedy vysadená lipová alej je dnes chráneným prírodným výtvorom.
Návšteva tejto obce nebola náhodná. Začiatkom júna 2025 v nej totiž odhalili pamätník na úzkorozchodnú železnicu, ktorá bola spolu s vlastnou hydroelektrárňou postavená v rokoch 1903 – 1904 ako prvá štátna lesná železnica na Slovensku a jediná elektrifikovaná v strednej Európe. A hoci od roku 1909 okrem prepravy dreva súžila aj na vozenie turistov a kúpeľných hostí, v roku 1965 došlo k jej zrušeniu. Drevo začali prepravovať nákladné automobily a robotníkov z okolitých dedín zvážalo 6 autobusov. Vozový park sa žiaľ až na malé výnimky v podobe elektrického vozňa M 24.003 a vlečného vozňa c/u 301 nezachoval, no elektráreň po rekonštrukcii v roku 1993 slúži dodnes (bežne nie je prístupná pre verejnosť) a v jej priestoroch sú inštalované obrazové panely, na ktorých je zobrazená celá história lesnej železnice a malej vodnej elektrárne.
Trasa Ľubochnianskej lesnej železnice (Fenyőházai erdej vasut) s rozchodom 760 mm napájanej jednosmerným prúdom 550 V viedla od drevoskladu s prekladiska dreva pri Košicko-bohumínskej železnici cez most ponad Váh a Ľubochnianskou dolinou až po Vyšný tajch. Hlavná elektrifikovaná trať merala 19 680 metrov a spolu s koľajiskom na píle, odbočkou k pltisku pri Váhu a výhybňami bola celková dĺžka železnice 31 km, pričom cca 23 km bolo elektrifikovaných. Na trati premávali elektrické lokomotívy Ganz #1 a #2 vyrobené v roku 1904 maďarskou firmou Ganz és Társa. V roku 1916 bola na železnicu dodaná prvá parná lokomotíva, ktorá sa osvedčila hlavne v zimnej prevádzke a v čase odstávky elektrárne a v roku 1961 dodali dve dieselhydraulické lokomotívy RÁBA z Maďarska. Ich hmotnosť a výkon sa žiaľ podpísali na celkom zhoršení stavu trate. Drevo sa po železnici prepravovalo v celých dĺžkach (často aj cez 20 metrov), alebo ako palivové – metrovica v oplenových (klanicových) a plošinových vozňoch. Prepravu cestujúcich bol zakúpený veľký otvorený osobný vagón pre 32 osôb vyrobený v Győri.
Pamätník lesnej železnice tvorený trakčným stĺpom a replikou elektrickej lokomotívy Ganz #1 a osobného vozňa sa nachádza priamo v centre obce v blízkosti obecného úradu. Pod taktovkou starostu Ing. Petra Dávidíka sa o projektovú dokumentáciu a samotnú stavbu sa postarali Ing. Emanuel Lovás a Ing. Stanislav Kameniar, pričom do tohto projektu sa zapojilo veľké množstvo ľudí. Prehliadka interiéru lokomotívy síce nie je možná, no otvorený vagón ponúka dve pozdĺžne ľavice na sedenie. Stačí iba nastúpiť, spraviť si pohodlie a zaspomínať si zašlú slávu tejto pozoruhodnej železnice.
Históriu lesnej železnice približujú informačné tabule, ktoré sa nachádzajú nie len pri jej pamätníku, ale aj v blízkosti altánku v neďalekom Veľkom parku, kde žiaľ jednu z nich zničili vandali.
Z Ľubochne je možné absolvovať množstvo prechádzok a túr do blízkeho aj vzdialenejšieho okolia. Atraktívne sú výstupy na okolité kopce (Kútnikov kopec, Jánošíkova skala, Šíp, Kopa, Rojkovské rašelinisko, Ľubochnianske sedlo, Havran – Ostré a ďalšie). Začiatok značkovaných chodníkov je na železničnej stanici a za zmienku určite stojí aj náučný chodník Ľubochňa-Dolina, ktorý začína pri budove obecného úradu. My sme však pre pokročilý čas už na turistiku nemysleli a v dostatočnom predstihu sa vrátili späť na stanicu. Ak by sme totiž dorazili až po odchode osobného vlaku, do Bratislavy by sme sa už v daný deň nedostali. Počas niekoľkohodinovej spiatočnej jazdy sme si dali pitný režim, niečo sladké pod zub a oddali sa zaslúženému odpočinku. O týždeň neskôr sme sa presunuli na Podunajsko, ale o tom nabudúce.
Autor: Jaroslav Filo
Zraz veteránov v Banskej Bystrici
Železničná stanica Vrútky
Ľubochňa
Be the first to comment