Veterány deťom – Husiarovské rozprávky 7: Zlý náter

Boli raz dve električky, ktoré okrem toho, že boli rovnakého typu, nemali skoro nič spoločné a ani o sebe nevedeli. Boli to Elena a Betka. Kým Elena bola jednou z prvých a bývala v Starom depe, Betka bola z poslednej série ich typu električiek a bývala vo vozovni. No jedna vec ich spojila. Bol to zlý náter, s ktorým ani jedna z nich nebola spokojná. Ale aj keď sa veľmi odlišoval, obe si dokázali nájsť k sebe cestu.

Betke sa to stalo počas pravidelnej údržby. V dielni ju skontrolovali, a keď odstránili všetky nedostatky, išla do lakovne. „Je pekné mať znova nový náter“ tešila sa, keď lakovači miešali farbu. Onedlho jej pozalepovali všetky otvory, skadiaľ nesmela preniknúť ani kvapka farby. Tiež je prelepili oči, aby jej ich nezastriekali. Keď náter zaschol, robotníci ju v dielni dokončili. Keď vyšla z dielne, videla pri nej stáť dva autobusy zo známej „husiarovskej pätnástky“ – takto spoločne nazývali pätnásť autobusov, ktoré najviac zlostili. Keď zbadali Betku, zvolali: „Jééj, pozrimeže, ružova električka!“ A začali sa jej posmievať: „Ružová električka, ružová jak prasiatko!“ Betke sa to vôbec nepáčilo a tak zašla naspäť do lakovne, kde nazlostene rozkázala lakovačom: „Okamžite ma premaľujte!“ „Prečo?“ nechápali lakovači. „Nevidíte tú hnusnú farbu?“ Až teraz lakovači zistili, že sa pri miešaní farby pomýlili. Namiesto červenej namiešali ružovú. Tým pádom nenastriekali Betku na krémovo-červenú, ale na krémovo-ružovú. A tak chytro šli namiešať tú správnu farbu, ale bohužiaľ, bolo jej tak málo, že by na celú električku nevyšla. Tak sa jej radšej rozhodli povedať tú zlú správu: „Bohužiaľ, Betka! Máme málo farby! Máme jej asi toľko, že by sme mohli zastriekať iba tretinu. A kým príde nová farba, potrvá to dosť dlho. Preto musíš zatiaľ pár týždňov jazdiť tak, ako si!“ A tak Betke neostávalo nič iné, ako jazdiť v zlom nátere. A na jej väčšiu smolu ju nedali posunovať, ale jazdiť v uliciach. Veľmi si priala, aby v takomto nátere nemusela vôbec vyjsť z vozovne. No musela. V uliciach sa stretávala s rôznymi názormi. Dospelí ju brali tak, ako bola, chlapci sa jej posmievali, ale zase na druhú stranu väčšine dievčat sa jej ružová farba páčila. Ale aj tak nebola spokojná so svojim náterom a každý deň si priala, aby ju dali na posun. No nestalo sa tak.

Elenku na rozdiel od Betky zle natreli zámerne. V jeden deň jej totiž povedali, že ide na posun, ale najprv musí zájsť do lakovne. Tam ju celú prestriekali na sivo. A keďže v ten deň dosť pršalo, museli ju nechať schnúť v lakovni. Keď vyšla von, len tak náhodou sa pozrela do mláky vedľa koľaje a veľmi sa zľakla, keď v mláke videla, že je natretá na sivo. Nespočetne krát sa pozrela do tej, ale aj do iných mlák a vôbec nemohla uveriť tomu, že je sivá. A tak sa rovnako ako Betka zlostne vrátila do lakovne a vyžadovala si zmenu náteru. Lenže lakovači sa vyhovorili, že im došla farba a tak ju prelakujú o pár týždňov. Za ten čas nech posunuje v depe. A tiež ako Betka túžila zmeniť svoj údel. Chcela vyjsť do ulíc! Lenže ako? Nevedela o nikom, kto by jej prebral prácu.

Až raz neplánovane do Starého depa zablúdila Betka. Keď videla, aké je depo veľké, rozhodla sa, že sa tu schová. Veď depo bolo naozaj veľké – malo okrem výhrevne, kde chrápal starý parný rušeň, ktorý sa do ulíc vydával len pri slávnostných príležitostiach ešte päť dielní, štyri točne a dve zoradiská. Dostať sa doňho dalo cez tunel zo stredu mesta, ale aj z vedľajšieho východu, cez ktorý kedysi bolo depo spojené so železnicou. Depo bolo kedysi železničné a kým nepostavili nové depo v Pohorníkove, bolo aj najväčším v celej krajine, kde sa Husiarov nachádza. Električky vystriedali vlaky vtedy, keď v Husiarove postavili nové, ale oveľa menšie depo. Čo sa nezmestilo do nového husiarovského depa, šlo do pohorníkovského. Betka mala tým pádom veľkú šancu, že ju tu nenájdu.

Ale raz ju niekto našiel. Bola to práve Elenka. „A ty tu čo robíš? Veď podľa čísla správne patríš do vozovne!“ Betka si len povzdychla a smutne povedala: „Vieš… Ja by som bola radšej, keby ma nikto nevidel. Som asi tá najškaredšia električka v celom meste! Pozri sa na môj náter! Je hrozný! Ja by som sa najradšej pod zem prepadla! Ty máš oveľa lepší náter…“ Elena chvíľu mlčala, potom povedala: „Chápem. Ja by som zase radšej bola, keby som vyšla do ulíc! Podľa toho, ako ma nastriekali, asi chcú, aby som zostala na posune už navždy. Vôbec mi nebude vadiť tento náter, naopak, budem sa s ním hrdiť. Poviem, pozrite, navliekli ma do takého náteru, aby som už navždy robila posunovku. Ale ja nechcem byť posunovka! Mám ešte dosť síl, aby som sa ešte preháňala po uliciach!“ „Vážne? Ja by som si zase rada vyskúšala, aké to je posunovať. Ešte nikdy ma nedali posunovať, stále som vyrážala do ulíc a viezla cestujúcich!“ „No vidíš! A máme to vyriešené! Môžeme sa vymeniť!“ zvolala Elenka a šuškali si, ako to urobia. Najťažšie pre ňu bolo dostať sa von z depa, pretože v takomto nátere ju vrátnici ľahko spoznajú. Keby sa jej podarilo prešmyknúť cez vrátnicu, tak má vyhraté, pretože v uliciach sa ľahko stratí. Bohužiaľ nevedeli, ako sa zamaskovať. Ale vo svojich šoféroch našli spriaznené duše. Tí sa dohodli, že Elenke požičajú Betkine tabuľky a tak sa Elena ľahko prešmykne, keď vrátnikovi jej šofér povie, že ide ako záloha.

O pár dní sa tak stalo. V uliciach sa objavila sivá električka a v Starom depe posunovala ružová električka. Nanešťastie na to, že sa obe električky medzi sebou vymenili, prišli už v ten deň a ktovie, ako by to dopadlo, nebyť zástupcu z továrne na čokoládu, ktorý prišiel do dopravného podniku objednať reklamu. Medzi električky, ktoré vybrali na potapetovanie, patrili aj Elena s Betkou, ktoré sa zástupcovi z továrne na čokoládu veľmi zapáčili. A tak spolu s niekoľkými ďalšími električkami dostali tapety plné rôznych cukroviniek, ktoré tá továreň vyrábala. Kým sa reklama skončila, zabudlo sa aj na trest pre Betku a Elenu za to, že sa vymenili a obe nakoniec dostali svoj pôvodný krémovo-červený náter.

Autor: Sergej